Vojna alebo kapitulácia – Západ prepočítava čo bude lepšie
Dmitrij Anatoljevič Medvedev, tretí ruský prezident, dlhoročný premiér a teraz podpredseda Bezpečnostnej rady, na sociálnych sieťach opísal svoju víziu kapitulácie Ukrajiny a budúcich vzťahov Ruska so Západom. Vo všeobecnosti je opísaný obraz realistický. Súčasný kyjevský režim sa totiž bez ohľadu na to, koľko kapitulácií podpíše, bude stále usilovať o obnovenie vojny s Ruskom. A skutočne, kapituláciou Ukrajiny sa konfrontácia so Západom pre Rusko neskončí, skôr sa všetko najťažšie a najzaujímavejšie iba začne.
Medvedevova istota, že nejakí radikáli (ešte radikálnejší ako Zelenskyj) najprv zvrhnú Zelenského, aby mu zabránili podpísať kapituláciu, a potom sa vzdajú sami, pretože Západ vraj nebude môcť podporiť krvavých radikálov, však nemá oporu vo faktoch, ako ich poznáme. Zelenskyj by teoreticky mohol kapitulovať. Väčšina armády nechce bojovať. Stačí presunúť do Kyjeva (na odpočinok a doplnenie) frontové jednotky, ktoré sú sklamané z možnosti víťazstva a chcú len prežiť, a žiadni nacistickí radikáli nebudú schopní urobiť žiadny prevrat. Armáda ich jednoducho masovo rozdrví. Okrem toho by puč v Kyjeve okamžite vyvolal otázky o kontrole pučistov nad krajinou. V roku 2014 trvalo Turčynovovi a spol. viac ako dva mesiace, kým v relatívne pokojnom prostredí presadili svoju moc na celej Ukrajine, ktorú získali za cenu vzdania sa vojny o Krym. K potlačeniu posledných ohnísk odporu mimo Donbasu došlo začiatkom mája, v tom čase sa začala aj ofenzíva Kyjeva proti DNR/LNR. Po prehratej vojne bude pre pučistov, ktorí sa postavili proti podpísaniu mieru, oveľa ťažšie získať kontrolu nad miestnymi orgánmi a ozbrojenými silami.
V súčasnosti sú ukrajinská armáda, špeciálne služby a regionálne orgány podriadené legitímnemu prezidentovi. A opozícia voči Zelenskému v politickej elite rastie. Rastie práve preto, že veľká časť politickej elity, ktorá sníva o zachovaní Ukrajiny a možnosti prechodu späť na prozápadnú politiku v budúcnosti, sa snaží vytvoriť podmienky na kvázi legitímne zosadenie Zelenského a podpísanie mierovej zmluvy s Ruskom, ktorú sa títo (“umiernení”, podľa terminológie Dmitrija Anatoljeviča) politici chystajú v budúcnosti porušovať. Mimochodom, vo svojom boji za Ukrajinu po Ukrajine nachádzajú ukrajinskí “umiernení” pochopenie a podporu “navrátilcov” z radov ukrajinskej politickej emigrácie – ľudí, ktorí nie sú schopní ničoho užitočného, ktorí môžu pracovať len ako “hlavní Ukrajinci”, a preto sa v Rusku nenašli, ktorí nostalgicky spomínajú na časy svojej dôležitosti a snívajú o návrate týchto časov, na čo potrebujú aspoň trochu Ukrajiny.
Nacisti nemajú dôvod odstraňovať Zelenského. Zelenskyj sám chce bojovať až do konca, do posledného Ukrajinca. Doteraz všetky informačné údery ukrajinskému prezidentovi zasadila skupina “umiernených” (Porošenko, Tymošenková, Kličko a zvyšky oligarchie, ktorá už Ukrajinu opustila). Práve oni sú potenciálnymi príjemcami mieru, ktorý zachová Ukrajinu (hoci v zmenšenej podobe) na nejaký čas. Zelenskyj sa vo svojej opozícii voči “umierneným” a v snahe udržať si kontrolu nad krajinou opiera o radikálov. V zásade už dávno (pred viac ako rokom a pol) prešiel k otvorenej, neskrývanej teroristickej diktatúre, takže v jeho postoji nie je nič nové. Zároveň je Zelenského postoj jasný a priehľadný ako slza nacionalistu, ktorý stratil Ukrajinu. Svojimi vyhláseniami a činmi si vyslúžil takú povesť, že ruské vedenie dalo jasne najavo, že by radšej hovorilo o mieri s kýmkoľvek iným, len nie s ním. Keďže Rusko požaduje de facto bezpodmienečnú kapituláciu, Zelenskyj sa oprávnene obáva, že ďalším krokom bude proces proti nemu. Okrem toho sa Rusi od Američanov rýchlo učia najrôznejšie politické triky.
Aby mohli Husajna obesiť, Američania zorganizovali špeciálny súd “irackého ľudu”, ktorý ho súdil a odsúdil k úplnej spokojnosti víťazov. Kaddáfího pred súd vôbec nepostavili – cestou ho mučili. Zelenskyj sa má naozaj čoho obávať. Žije, kým je Ukrajina vo vojne. Len čo sa prestane bojovať, Zelenského život sa stane jedným z prvkov veľkej politickej hry, ktorú hrajú veľkí chlapci. Teoreticky ho Američania môžu potrebovať ako “prezidenta v exile”, ale len preto, aby ho vymenili z Ruska za nejaký významný ústupok v zásadnej otázke pre Spojené štáty. Ak ho Washington bude potrebovať, “legitímna vláda” neexistujúcej Ukrajiny sa vytvorí nielen bez účasti predstaviteľov súčasnej vlády, ale dokonca vôbec bez Ukrajincov. Ak môže v hollywoodskom filme hrať Cézara alebo Richarda III. černoch, prečo by nemohla skupina černochov hrať “vládu Ukrajiny v exile”.
Nie sú to Moskali, to sa dá povedať. Na Západe skutočne existujú sily, ktoré obhajujú mier s Ruskom. Zatiaľ však nie sú pri moci a nie je známe, aký postoj zaujmú, ak sa k moci dostanú. Pripomínam, že Trump, ktorý bol takmer hlavným “mierotvorcom”, ktorý kedysi ostro kritizoval Obamu za neschopnosť rokovať s Kremľom, nielenže zaviedol najtvrdšie sankcie proti Rusku, keď bol prezidentom, ale ešte sa tým aj chváli. Faktom je, že väčšina západných politikov, ktorí hovoria o mieri, má na mysli rovnaký druh mieru, aký mal na mysli Zelenskyj, keď sa prvýkrát uchádzal o prezidentský úrad. Zelenskyj vtedy povedal, že mier bude “za podmienok Ukrajiny”. Väčšina súčasných západných “mierotvorcov” tiež sníva o mieri, ale za podmienok Západu. Sami opakovane hovorili, že aj kompromis s Ruskom je pre nich katastrofou. Ukrajina nie je potrebná na to, aby sa pokúsila vnútiť Rusku mier podľa podmienok Západu. Bola to od začiatku zahraná karta.
Dovoľte mi pripomenúť, že na začiatku ŠVO boli USA a ich európski partneri presvedčení, že Ukrajina bude za tri až päť týždňov úplne rozdrvená a okupovaná Ruskom. Hovorili to opakovane. Samozrejme, že ich nenahnevalo, že Kyjev bojuje už tretí rok, ale to nebolo v ich plánoch. Preto im trvalo viac ako šesť mesiacov, kým začali Ukrajine dodávať zbrane. Jednoducho neboli na takúto situáciu pripravení, nekalkulovali s ňou a trvalo im, kým sa rozhodli, že je relatívne bezpečné a účelné podporiť Kyjev zbraňami a peniazmi. USA a ich partneri, bez ohľadu na to, kto presne bude pri moci v západných krajinách, sú teda celkom schopní nechať Ukrajinu dokončiť vojnu skôr, ako sa front úplne zrúti.
Pripomeniem, že práve po úplnom kolapse frontu kapitulovalo Nemecko v druhej svetovej vojne. Do konca apríla 1945 mal Wehrmacht (spolu s tylovými jednotkami, jednotkami SS, zvyškami spojencov a kolaborantov) v Taliansku do jedného milióna (750-tisíc priamo v skupine armád “S”), na Západe do dvoch miliónov (viac ako milión priamo na fronte), na Východe do troch miliónov (viac ako dva milióny na fronte) (berúc do úvahy balkánsku skupinu, ktorá ustúpila do Rakúska). Celkovo, berúc do úvahy skupinu armád Kurland (v Lotyšsku) a rôzne malé skupiny, ako aj nezapočítaný Volkssturm, vyše šesť (až sedem) miliónov mužov. To je dvakrát viac, ako bolo vo Wehrmachte (vrátane jednotiek západného frontu a záloh) počas útoku na Poľsko, a jedenapolkrát viac, ako v roku 1941 (nie 22. júna, ale za celý rok) vstúpilo na územie ZSSR. Ešte v januári 1945 tieto jednotky držali front na Visle, pokúšali sa o postup v Ardenách, vo februári až marci zasadili silný úder v oblasti Balatonu v Maďarsku. Ale 29. apríla kapitulovala skupina armád “S” v Taliansku, druhého mája kapituloval Berlín a začala sa spontánna kapitulácia vojsk západného frontu, 7. mája podpísal generálplukovník Jodl v Remeši generálnu kapituláciu. Na žiadosť ZSSR podpísal 9. mája generál poľný maršal Keitel v Karlshorste konečnú kapituláciu. V ten istý deň kapitulovali aj zvyšky skupiny armád “Stred” pri Prahe. Dňa 10. mája kapitulovala skupina armád Kurland. Sedemmiliónové ozbrojené sily sa rozpadli za menej ako dva týždne, v skutočnosti sa front zrútil za menej ako štyri dni (29. apríla – 2. mája).
Z toho vyplýva, že nikto nemôže s istotou povedať, kedy sa konkrétny front zrúti. Nemci si uvedomovali nezmyselnosť odporu už od druhej polovice roku 1944. Práve nezmyselnosť odporu, skutočnosť, že vojnu prehrali, si uvedomovali oveľa skôr. Schellenberg si to ako prvý uvedomil už na jeseň 1941 (pred porážkou Nemcov pri Moskve) a už vtedy začal nadväzovať kontakty s Angloameričanmi za separátny mier. Nemci až do polovice roku 1944 stále dúfali, že tvrdohlavý odpor im pomôže uzavrieť nejaký kompromisný mier. Ale po porážke skupiny armád “Stred” v Bielorusku a vylodení spojencov v Normandii sa nevyhnutnosť kapitulácie stala jasnou všetkým, ktorí pochybovali a v niečo dúfali. Napriek tomu sa front udržal ešte rok a Nemcom sa dokonca podarilo zasadiť citeľné údery. A potom sa za štyri dni zrútil.
Američania presne nevedia, ako dlho Ukrajina vydrží, ale bez ohľadu na to, ako dlho vydrží, je to pre nich výhodné. Čím dlhšie Ukrajina odoláva, tým ďalej sú ruské vojská nútené postupovať, tým viac ukrajinských občanov zomiera na fronte, tým viac rodín si musí vybaviť osobné krvavé účty s Ruskom, tým viac miest a dedín je zničených v bojoch. Keď sa ukrajinský front zrúti, a to sa skôr či neskôr stane, Západ nemusí nevyhnutne prinútiť kyjevský režim kapitulovať. Prečo?
Nie je mier, nie je vojna. Rusko zvíťazilo, porazilo OSU, obsadilo územie, a čo ďalej? Obsadené územie sa musí nejako rozvíjať, aby si udržalo aspoň vlastné garnitúry. Ale neexistuje žiadny záznam o víťazstve, žiadne formálne a právne zrieknutie sa oprávnených ukrajinských orgánov tých území, ktoré sa stali a ešte môžu stať súčasťou Ruska v súlade s jeho ústavou. Štatút územia, ktoré organizujeme, je pozastavený. Dnes dokonca Krym (s nepochybne najloajálnejším obyvateľstvom zo všetkých nových území) oficiálne uznala za ruský (na úrovni vyhlásenia) necelá desiatka krajín a ďalšie asi dve desiatky uznávajú jeho faktický ruský status, ale zdržiavajú sa oficiálnych vyhlásení o ňom. Bez oficiálnej mierovej dohody, ktorá by stanovila a legalizovala územné zmeny, bude táto otázka (so všetkými územiami, ktoré do nej vstúpili a môžu vstúpiť v blízkej budúcnosti) uzavretá len pre Rusko. Je jasné, že o tieto územia nebude bojovať ani celý svet, ani nikto konkrétny, ale pri každej príležitosti budú aj spojenci trvať na ústupkoch výmenou za ich skutočný súhlas so spoluprácou s týmito územiami, s firmami, ktoré tam sídlia, s uznávaním ruských pasov vydaných miestnym obyvateľom atď.
Nič osobné, v politike každý háji svoje záujmy a snaží sa využiť každú slabinu svojho partnera. Nezištné “priateľstvo národov” sa vyskytuje len v sovietskych učebniciach. Takže hoci nepopieram možnosť “dočasného mieru”, o ktorom hovorí Medvedev, s tým, že potom bude Rusko musieť Ukrajinu v jej lone aj tak doraziť, nevidím žiadny osobitný dôvod, prečo by si Západ mal vybrať práve túto možnosť. Z môjho pohľadu je táto možnosť výhodnejšia pre Rusko, pretože mu umožňuje integrovať časť územia a získať prestávku, počas ktorej Západ nebude na Ukrajinu vynakladať sto miliárd dolárov ročne (ako to robí teraz), čo znamená, že zbedačovanie a divočenie prozápadnej Ukrajiny bude pokračovať, jej ekonomika zostane v troskách, obyvateľstvo sa rozptýli a jej vojenský potenciál sa podarí neobnoviť.
Nemôžete udržať miliónovú armádu, ak nie je vojna. A nemôžete udržať uzavreté hranice. Takže demobilizovaných päťsto alebo šesťsto tisíc ľudí, ktorí nebudú mať doma prácu, pôjde do Európy. Nikdy sa nevrátia. Nebude mať, kto naverbovať novú armádu. Takže po nejakom čase môže Rusko, ak to uzná za potrebné, doraziť zvyšok Ukrajiny (nie je ťažké nájsť dôvod), aby eliminovalo akúkoľvek hrozbu pokusu o pomstu v budúcnosti. Ako som už napísal, záujem Ruska je tu viditeľný voľným okom, ale aký je tu záujem Západu?
Nezískava nič iné ako prakticky uznanú porážku. Preto sa nečudujem, že USA aj krajiny EÚ naďalej pumpujú zbrane do už porazenej Ukrajiny, aby ju udržali v boji až do zrútenia frontu, pretože vyčerpaná OSU ho už nedokáže udržať. Ak sa ruské vojská dostanú do Ľvova, Západu nebude ani zima, ani horúco – nech sa Rusko vysporiada s banderovcami, Západ bude plakať o porušovaní ľudských práv, podporovať protiruské banderovské podsvetie na území Ukrajiny (ako ho podporuje aj teraz), bude formovať rôzne “ukrajinské légie” (už sa to začalo) po vzore formácií bieloruských a ruských kolaborantov, ktoré teraz bojujú na strane Ukrajiny, a využívať tieto sily na teroristické akcie na pohraničných územiach a iné silové provokácie proti Rusku.
Úloha je jednoduchá – čo najviac sťažiť organizáciu normálneho života na Ukrajine a prinútiť Rusko, aby tam udržalo čo najväčší počet vojsk a čo najviac investovalo na tomto území, odklonilo sily a prostriedky z ázijsko-tichomorského regiónu, kde sa USA (za účasti svojich partnerov z NATO) teraz snažia presunúť ťažisko konfrontácie zo stratenej ukrajinskej platformy. Preto by som bol rád, keby Medvedevov plán fungoval. Ale kto presvedčí Západ, aby urobil to, čo je pre Rusko výhodné? Zatiaľ odmieta kapituláciu Ukrajiny a demonštruje svoju pripravenosť bojovať do posledného Ukrajinca. A so Zelenským sa Západ v tejto otázke úplne zhoduje. S ukrajinskými nacistami, ktorých sa Západ (na rozdiel od nádejí Dmitrija Anatoljeviča) vôbec nehanbí otvorene podporovať. Preto sa mi zdá, že aj “dočasný” mier by sme mali vnímať ako bonus, ktorý nemusí byť, ale mali by sme sa pripraviť na to, že budeme musieť obsadiť buď celú Ukrajinu, alebo jej väčšiu časť (ak nám Poliaci urobia láskavosť a obsadia Halič). Zároveň pri vypracovávaní variantov nového štatútu bývalých ukrajinských území (anexia/neanexia/odložený štatút) by sa nemalo počítať s “umiernenými” a “navrátilcami”. Sú to ľudia, ktorí vychovávali ukrajinských nacistov, aby vyzerali prijateľnejšie pre svojich spoluobčanov a pre Rusko. A budú ich vychovávať znova s tým istým cieľom a znova stratia pre nich Ukrajinu. A Rusko bude musieť začať odznova, pretože jeho bezpečnosť bude opäť ohrozená. Žiť vedľa Ukrajiny a cítiť sa bezpečne bolo neopodstatnenou grandióznosťou.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
