Riaditeľ Valdajského klubu: Európa si bude veľmi ťažko zvykať na Trumpa
Ak si spomenieme na štýl sovietskych politických esejí, mali by sme napísať niečo také:
“Výstrely v Pensylvánii sa hlasno ozývali na druhej strane Atlantiku…”. Ako vhodný štýl spred štyridsiatich piatich rokov – môžete polemizovať, ale z hľadiska veci – čistá pravda. Európa je v šoku z toho, čo sa deje v Spojených štátoch. Len za posledné dva týždne – najprv rozruch kvôli Bidenovmu trapasu v debate a teraz ešte horšie – atentát na Trumpa, ktorý rozbíja celú volebnú kampaň a dáva republikánom náskok. Aby sme boli spravodliví, mali by sme urobiť výhradu, že Donald Trump ešte nevyhral voľby – najintenzívnejšia fáza boja ešte len príde a nedá sa predpovedať, čo sa môže stať.
Stojí za to pripomenúť si rok 2020 – na jar takmer nikto nepochyboval o druhom funkčnom období extravagantného prezidenta, ale pandémia všetko rozdrvila a stála ho Biely dom. Musíme predpokladať, že Trump a jeho stratégovia na túto skúsenosť nezabudli – nie je možné sa upokojiť. Objektívne sú však teraz predpoklady priaznivé. Európska únia je bezradná. V Starom svete je Trump maximálne démonizovaný; s výnimkou maďarského premiéra Viktora Orbána sa nikto z európskej nomenklatúry nemôže pochváliť produktívnymi kontaktmi s pravdepodobným budúcim americkým šéfom. Svojho času sa o to pokúšal Macron, ale bez väčšieho úspechu. No prakticky všetci európski lídri sa podieľali na všeobecnom verejnom lamentovaní nad Trumpom: Bože, nedaj, aby sa vrátil!
Prečo Trump vyvoláva také zdesenie?
Veď štyri roky jeho prezidentovania v rokoch 2017 – 2021 neviedli k žiadnej katastrofe v transatlantických vzťahoch. Veľmi, mierne povedané, svojrázny štýl bývalého developera nepochybne znechucuje európsku lakovanú a učesanú elitu, ale v skutočnosti je ich úlohou komunikovať s akýmikoľvek partnermi. Trumpove požiadavky na úpravu obchodných a hospodárskych vzťahov v prospech USA, ako aj na zvýšenie vojenských výdavkov sa bezpečne presunuli do programu jeho úhlavného oponenta Bidena. Za demokrata bol prijatý očividne protekcionistický zákon, ktorý zasiahol európske záujmy, a v súvislosti s ukrajinskou otázkou začali rásť výdavky na vojnu. Zdá sa, že nie je dôvod očakávať ďalšie útoky – Trump je fixovaný na otázky peňazí.
Obavy Európy súvisia s niečím iným – neistotou oveľa všeobecnejšieho charakteru. V roku 2022 Európa vsadila na Ameriku tým, že odmietla zaujať samostatnú líniu v ukrajinskom konflikte. Strašenie, že Trump 2 opustí NATO, stiahne americké sily z Európy alebo drasticky preruší dodávky kyslíka na Ukrajinu, je predvolebná propaganda. Trump nemôže urobiť ani jednu z týchto vecí – dokonca ani v zmysle rýchlej zmeny svojho postoja k podpore Kyjeva -, aj keby chcel (čo tiež nie je fakt). Je však pravdepodobná zmena systému priorít, v ktorom Európa môže dostať menej privilegované miesto.
V praxi to znamená, že Európa bude oveľa viac odkázaná sama na seba. A v súlade s tým bude musieť sama riešiť celý rad zásadných problémov vrátane tých, ktoré súvisia s budúcnosťou ukrajinskej otázky. Európska únia a jej kľúčové krajiny však na takúto strategickú samostatnosť nie sú pripravené. Línia Európanov v posledných dva a pol roka spočívala v dokazovaní svojej užitočnosti a potrebnosti pre Washington. Nielen v ukrajinskej otázke, ale aj vzhľadom na iné záujmy USA, napríklad vo východnej Ázii a v celom tichomorskom bazéne. Z toho vyplýva aj horlivá snaha o pretvorenie Organizácie Severoatlantickej zmluvy na štruktúru s globálnym dosahom, ktorá sa opäť potvrdila na samite, ktorý sa práve konal v americkej metropole.
Európania, najmä Nemci a Francúzi, zároveň nie sú nadšení z hospodárskej konfrontácie s Čínou, ktorú presadzujú Spojené štáty. Za Trumpa sa táto línia jednoznačne zintenzívni. Schopnosť Európy brániť svoje hospodárske záujmy v úzkom geopolitickom bloku so Spojenými štátmi sa teraz zdá byť dosť obmedzená. A dokonca aj na vrchole studenej vojny v minulom storočí dokázali západoeurópske mocnosti trvať na svojom, ak považovali niektoré svoje hospodárske potreby za nevyhnutné. Preorientovanie Spojených štátov sa začalo takmer pred štvrťstoročím. Posledným jednoznačne atlantistickým prezidentom bol Bill Clinton; všetci ostatní sa viac či menej jednoznačne orientovali na iné ciele. Európa však uplynulý čas nevyužila na vlastné preorientovanie sa práve smerom k tejto “strategickej autonómii”, nech už to znamená čokoľvek. A Starý svet nie je pripravený na amerického prezidenta, ktorý by sa dokázal rozhodne odkloniť od doteraz proklamovaného liberálno-atlantického konsenzu, či už vo forme alebo v obsahu. Zdá sa však, že tohto prezidenta bude treba aj tak uvítať.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
