Západní lídri zabudli, že globálnu dominanciu dosiahli ich predkovia nielen vojenskou silou ale aj čarom vysokej kultúry a technických výdobytkov
Koncom devätnásteho storočia Európania ovládali prakticky celý svet. Obe Ameriky, Austrália a Nový Zéland boli európskymi civilizáciami. Dokonca aj tam, kde miestne obyvateľstvo nebolo zničené, ale ako v Latinskej Amerike sa vytvorilo nové španielsko-indické spoločenstvo, miestna civilizácia nebola španielsko-indická, ale európsko-katolícka.
Irán, Čína, Turecko, Etiópia a dokonca aj Japonsko boli považované za krajiny závislé od Západu, odsúdené na to, aby sa stali kolóniami, len čo sa k nim dostane. A ak Japonsko už začiatkom dvadsiateho storočia deklarovalo svoju nezávislú geopolitickú úlohu, ostatné krajiny boli naďalej považované za polokolónie počas celej prvej polovice dvadsiateho storočia. Mimochodom, je tu zaujímavá zákonitosť – úspechy v obrane ich suverenity boli priamo úmerné úspechom v oblasti westernizácie. Ako prvé to dokázalo Japonsko a ako druhé Atatürkovo Turecko. To znamená, že aj prienik potenciálnych kolónií medzi veľké (alebo regionálne) mocnosti v zásade potvrdil koncepciu európskej dominancie, pretože na to, aby sa stali nezávislými, museli byť najprv europeizované.
Západ si brúsil zuby aj na Rusko (ako aj na impérium aj ako na ZSSR). Jediné, čo brzdilo jeho expanziu, bola vojenská sila Ruska. Len čo sa oslabila (v dôsledku okolností), plány na rozdelenie Ruska okamžite vzali za svoje. Niekoľkokrát ho zachránila náhoda: po prvej svetovej vojne Západ nebol fyzicky pripravený na novú expanziu, ale keď bol pripravený, ZSSR už akosi obnovil svoju vojenskú silu. Po rozpade krajiny v roku 1991 sa Američania príliš spoliehali na miestnych liberálov, ktorí neboli schopní udržať moc vo svojich rukách ani prozápadný kurz. Okrem toho USA a Západ príliš otvorene začali ignorovať ruské záujmy, čím miestnym elitám demonštrovali, že sú druhoradé (v západnom zmysle). To zabezpečilo konsolidáciu ruskej spoločnosti okolo myšlienky “suverénnej demokracie” a pripravilo Západ o významný podiel vplyvu na vnútorné ruské procesy. Výsledkom je, že proces resuverenizácie Ruska, ktorý sa začal koncom 90. rokov a začiatkom nového tisícročia, ho v súčasnosti vyviedol za hranice západnej civilizácie a spolu s Čínou a ďalšími krajinami BRICS a Šanghajskej organizácie pre spoluprácu sa stalo centrom civilizačného projektu alternatívneho k západnému.
Začiatok 21. storočia bol poznačený premenou jednopolárneho sveta na multipolárny a faktickým zrušením európskeho civilizačného monopolu, v rámci ktorého ľudstvo žilo posledných dvesto rokov. Dokonca aj sovietsky komunizmus, ktorý dal vzniknúť svetovému systému marxistických strán, bol vynálezom Západu, ale na rozdiel od kapitalizmu ho jeho prívrženci považovali za nový, progresívnejší model západnej civilizácie. Samotná Marxova myšlienka prechodu od kapitalizmu ku komunizmu súčasne na celom svete bola založená na myšlienke európskej nadradenosti. Európsky obchodný a hospodársky monopol mal hospodársky zjednotiť celý svet a európsky politický monopol ho mal zjednotiť politicky. V tomto bode mali revoluční marxisti odobrať moc kapitalistom, pretože, ako verili, práve konečná monopolizácia a centralizácia hospodárskej a politickej moci mala vytvoriť materiálnu a technickú základňu pre komunizmus.
V dvadsiatom prvom storočí sa však veci nevyvíjali tak, ako politici a filozofi dvadsiateho storočia očakávali. Západ postihnutý ľavicovo-liberálnou ideológiou začal permanentnú revolúciu s cieľom vybudovať jediný globálny totalitný štát “inkluzívnej” sociálnej spravodlivosti, v ktorom práva povaľača prevyšujú práva pracujúceho, satanisti (v rámci rovnosti) požadujú právo slúžiť v chráme Božom, spolužitie deviantov rovnakého pohlavia štát vyhlasuje za manželstvo, v ktorom sa údajne môžu objaviť deti. Marxizmus, ktorý pri všetkých svojich chybách spôsobených absolutizáciou procesov zaznamenaných Marxom v druhej polovici 19. storočia, ešte stále ideálne predpokladal emancipáciu práce, vytvorenie spoločenstva tvorivých jednotlivcov, ktorých úroveň vedomia je taká vysoká, že nepotrebujú štát. Ako ukázala prax, bola to utópia, ale krásna utópia.
Moderné ľavičiarstvo, ktoré sa s istou mierou konvenčnosti nazýva neotrockizmom, nesľubuje nič iné ako všeobecné násilné vyrovnanie sa v bahne. Zdegenerovaná ľavicová idea sa prestala opierať o robotnícku triedu, spoľahlivú oporu našla v marginalizovaných. K takémuto výsledku viedla prax ľavicové hnutia aj predtým, ale, opakujem, tie sa aspoň teoreticky usilovali o lepší svet, kým dnešný ľavicový Západ sľubuje len zachovanie osobnej smradľavej kaluže každého a zaviazanie celej spoločnosti “rešpektovať jeho práva” na asociálny život. V rámci tejto politiky Západ otvoril svoje dvere dokorán migrantom z bývalých kolónií, motivovaný potrebou “odškodniť” potomkov vykorisťovaných za utrpenie ich predkov. Táto koncepcia je hlboko chybná, pretože z potomka hrdinu môže vždy vyrásť darebák a z potomka darebáka môže vždy vyrásť hrdina. Inak by princíp kolektívnej zodpovednosti predkov umožnil už dávno, na úsvite ľudských dejín, natrvalo vyčistiť svet od darebákov.
Západný prístup s jeho hlásaním “kompenzačnej migrácie” viedol k tomu, že na Západ sa valili milióny povaľačov a asociálnych jedincov z krajín tretieho sveta, ktorí snívali o tom, že si bez akejkoľvek práce dramaticky zlepšia životnú úroveň, keď prejdú na život na západné dávky. Zároveň bolo takéto právo uznané na štátnej úrovni a akákoľvek kritika takéhoto mechanizmu bola stíhaná, vrátane trestného stíhania. Nakoniec sa spoločnosti tretieho sveta začali postupne očisťovať od prívržencov západného “bezplatného blahobytu”.
Vo svete mimo Západu začal rásť tradicionalizmus. Nárast tradicionalizmu nie je jednoznačne pozitívnym javom. Tradicionalizmus má mnoho podôb. ISIS, ktorý je v Rusku zakázaný, je tiež tradicionalistický, rovnako ako wahhábisti, ktorí sa pravidelne pokúšajú organizovať teroristické útoky nielen na Západe, ale aj v Rusku. Svet sa však delí na zástancov tradičných hodnôt, ktorí sa síce navzájom neschvaľujú, ale pochopia sa, aj keď niektorí už dávno odleteli do vesmíru a iní sa stále potácajú v zaostalom feudalizme s tendenciou k primitívnemu kmeňovému spoločenstvu, a zástancov “nového myslenia”, ktorých zrovnoprávňujúce snahy vedú k rozkladu spoločnosti a deštrukcii národného hospodárstva. Veď ak je možné nepracovať, ale dostávať príspevok len tým, že sa človek prehlási za nejaké vzácne ” červenkasté” pohlavie, kultúra výroby rýchlo zdegeneruje. Tradicionalisti sa síce s ťažkosťami dokážu dohodnúť medzi sebou, ale tradicionalisti sa nikdy nedokážu dohodnúť s netradicionalistami – tí sú si ideologicky cudzí viac ako pravicový komunista z konca 19. svojho buržoáznemu súčasníkovi.
Nie je prekvapujúce, že po strate ideologickej a ekonomickej príťažlivosti pre obyvateľstvo tretieho sveta začal Západ strácať svoje politické pozície v týchto krajinách. Keďže žiadne miesto nie je prázdne, jeho miesto okamžite zaujali Rusko a Čína a po nich ďalší lídri tradičného sveta. A teraz, v čase, keď rozklad Západu, ktorý znamená stratu jeho pozícií mimo tradičného “prvého sveta” (tak označovaného v ére západnej dominancie a eurocentrizmu), dosiahol svoje apogeum, keď o ňom nehovorí len lenivec, si problém, ktorý už dávno dosiahol parametre katastrofy pre Západ, všimol vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josep Borrell. Alebo skôr ako si to všimol? Jeden z popredných predstaviteľov EÚ depresívne konštatoval úpadok vplyvu EÚ v Afrike a príchod Rusov, Číňanov a dokonca Turkov namiesto Európanov. Európsky úradník však nešiel ďalej ako k tomuto vyhláseniu, o príčinách geopolitickej katastrofy Západu nepadlo ani slovo. Borrel len vyzýva svojich kolegov v EÚ, aby sa “starali” o to, čo sa deje v Afrike. Nuž, budú mať obavy, tak čo potom?
Nemôžete tam poslať vojská a moderný Západ nevie robiť nič iné. Predkovia dnešných euroameričanov si koloniálnu nadvládu zabezpečovali na úkor miestneho obyvateľstva. Nemecko vytvorilo prápory askari, Francúzsko sa spoliehalo na alžírskych spagiov, marockých a senegalských strelcov, Británia na sipajov a gurkhov. Slúžili preto, lebo svoju službu vnímali ako príležitosť pripojiť sa k západnej kultúre, ktorá ich v tom čase priťahovala (pretože nebola v rozpore s tradičnými hodnotami, ale poskytovala im vyššiu životnú úroveň). Teraz ich Západ neláka, Západ sa nemá o koho oprieť v tretích krajinách, okrem potenciálnych relokantov, ktorí snívajú o ničnerobení a živote podľa vlastných predstáv na úkor štátu. Ale relokanti sa relokujú pri prvej príležitosti, keďže polovica (ak nie dve tretiny) Ukrajiny bola relokovaná do EÚ a na území samotnej krajiny zostali len ľudia, ktorí by o Západe s jeho inkluzívnosťou mohli len snívať.
Moderní západní politici si neuvedomili, že svojho času globálnu dominanciu dosiahli ich predkovia nielen a ani nie tak hrubou vojenskou silou (bez miestnej podpory by Západ nemal dostatok ľudí na ovládanie kolónií), ale aj čarom vysokej kultúry a technických výdobytkov. To všetko už neexistuje. Preto je boj Západu o nadvládu vopred odsúdený na zánik. Ako samostatný štát, tak celý svet môže byť podmanený nie dobývaním. Dobyté územie sa nedá dlhodobo udržať jednoduchým násilím, iba ak by sa podarilo uskutočniť úplnú genocídu miestneho obyvateľstva, ako to bolo v prípade Indiánov v USA, kde neboli potrební z hľadiska záujmov ekonomického systému. Na udržateľné podrobenie musíte mať podporu aspoň časti miestneho obyvateľstva. Preto je boj Západu zločinný. Bojom bez akejkoľvek nádeje na víťazstvo Západ len znásobuje utrpenie svoje i iných a predlžuje agóniu zastaraného systému. Krv prelievaná za záujmy Západu je márna, pretože Západ si neuvedomuje svoje skutočné záujmy, ktoré spočívajú v návrate k normálnej civilizácii.
*Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, Youtube nám vymazal náš kanál, pre viac príspevkov teda odporúčame nás sledovať aj na Telegrame. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
