Alexander Dugin: Islamský svet je na pokraji zjednotenia
Jedenásteho novembra 2024 bol v Rijáde nečakane zvolaný mimoriadny arabsko-islamský samit o otázke Palestíny. Za zmienku stojí súčasná účasť dvoch úhlavných nepriateľov – sýrskeho prezidenta Baššára alAsada a tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Ešte celkom nedávno boli takéto kríženia nemožné.
Okrem toho hlava Saudskej Arábie Mohammed bin Salman vo svojom hlavnom prejave hovoril nielen o Palestíne, ale aj o potrebe podpory Iránu a Hizballáhu, čo je tiež senzácia, pretože Saudská Arábia a Irán boli do poslednej chvíle považované za nepriateľov. To isté platí aj pre Hizballáh. Nakoniec Mohamed bin Salmán vo svojom prejave výslovne uviedol, že v súčasnosti je ohrozená nielen samotná existencia Palestíny, ale aj osud mešity al-Aksá, druhej najsvätejšej svätyne islamu po Mekke.
Pripomínam, že operácia Hamasu zameraná na napadnutie Izraela 7. októbra 2023 sa volala “Potopa Al-Aksá” a bola odôvodnená ohrozením svätého miesta. Vedúci predstavitelia Hamasu zjavne očakávali, že mimoriadny arabsko-islamský samit, ako bol tento, sa zíde oveľa skôr – napríklad hneď po začatí izraelskej pozemnej operácie v Gaze. Z Gazy a vedenia Hamasu (a Hizballáhu) nezostalo takmer nič a nikto, a samit sa konal až teraz. Otázka: prečo až teraz?
Zrejme kvôli Trumpovi. Je dobre známe, že Trump je presvedčeným zástancom pravicového sionizmu. Aktívne podporuje Netanjahua a počas svojho prvého prezidentského obdobia autokraticky uznal Jeruzalem (ktorý väčšina členských štátov OSN považuje za okupované územie) za hlavné mesto štátu Izrael. Je pravdepodobné, že Trump má v úmysle podporovať radikálov, ako sú ministri Netanjahuovej vlády Bezalel Smotrich, Ben Gvir a ich duchovný vodca rabín Dov Lior. Všetci otvorene hlásajú, že Izrael musí čo najskôr vyhodiť do vzduchu mešitu AlAksá, zničiť Palestínčanov a dokonca spolu s Damaskom obsadiť Sýriu, aby vybudoval Veľký Izrael od mora po more. Po Trumpovom zvolení Bezalel Smotrich odvážne vyhlásil, že teraz by sme mali začať ničiť aj Palestínčanov na Západnom brehu. A samozrejme, vyhodiť do vzduchu al-Aksá.
Bez ohľadu na to, ako veľmi sa Mahmúd Abbás, vodca Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu a zarytý politický odporca Hamasu, snažil zachovať umiernený postoj, aj keď sledoval genocídu svojho ľudu v Gaze, železná vôľa sionistov konečne vyriešiť palestínsky problém ho neobišla. Trump tieto procesy urýchlil. Zástancovia umierneného postoja vo vzťahoch so Západom teraz nemajú žiadne argumenty: Izrael je odhodlaný zničiť alebo deportovať palestínske obyvateľstvo z Izraela, zbúrať mešitu al-Aksá a začať stavať tretí chrám. Podľa sionistov sa tým pripraví pôda pre príchod židovského Mošijacha. Všetky tieto faktory prinútili vodcov islamského sveta prekonať vnútorné rozpory a stretnúť sa v Rijáde.
Erdogan vyzval na bojkot Izraela. Mohamed bin Salmán požadoval uznanie Palestíny a konsolidáciu všetkých islamských krajín s cieľom odraziť sionistickú agresiu voči Palestínčanom, Libanonu a Iránu. Izrael medzitým útočí aj na Sýriu, takže Asadova prítomnosť a tvrdý protizápadný prejav boli veľmi symbolické. Islamský pól multipolárneho sveta konečne – s obrovským oneskorením – začína nadobúdať viditeľný výraz. Možno by sa samotní islamskí lídri radšej naďalej vyhýbali konsolidácii a kompromisom so Západom. To sa však pre nich už stáva nebezpečným: moslimské obyvateľstvo ich vlastných krajín, ktoré vidí takúto pasivitu, každú minútu sleduje masové vyvražďovanie Palestínčanov a s hrôzou čaká na zničenie ich náboženského útočiska, to nebude dlho tolerovať. Z historického hľadiska sa možno práve tento mimoriadny arabsko-islamský samit stane najdôležitejším míľnikom islamskej integrácie.
Faktom je, že budovanie multipolárneho sveta nie je okamžitým heslom. Je to najdôležitejší trend svetovej politiky. Kolektívny Západ a USA v úlohe globálneho lídra zjavne zlyhávajú. Hoci sa vo Washingtone dostáva k moci konzervatívny Trump, odporca globalizmu, sotva je možné, aby si Amerika udržala svoju hegemóniu nielen z dlhodobého, ale dokonca aj z krátkodobého hľadiska. Trump môže posilniť USA zvnútra, vyriešiť mnohé prekonané problémy. Nedá sa vylúčiť, že splní svoje sľuby a urobí Ameriku opäť veľkou, ale to sa bude týkať len samotnej Ameriky. Zvyšok ľudstva pôjde vlastnou cestou, bude všemožne posilňovať svoje vlastné civilizácie, obnovovať svoju plnú a viacúrovňovú suverenitu.
Západ, ktorý prijal status jednej z provincií ľudstva, sa môže zaradiť aj do multipolarity – a to na celkom čestných základoch, ale nikdy nebude jedinou a najvyššou autoritou pri rozhodovaní o svete a určovaní univerzálnych pravidiel a noriem. Preto je multipolarita nenahraditeľná a nealternatívna. Čo to znamená pre islamský svet?
Potrebu integrácie, potrebu vytvorenia nejakej novej nadnárodnej štruktúry, ktorá by mohla konsolidovať obrovský potenciál celej moslimskej ummy a vytvoriť tak plnohodnotný pól. V súčasnosti žiadny islamský štát, braný samostatne, nie je schopný sám zohrávať úlohu pólu tejto civilizácie alebo byť považovaný za jadro integrácie. Saudská Arábia, Turecko, Irán, Indonézia, jadrový Pakistan, Egypt atď. sú úplne nezávislé. Žiadna z nich však nemôže prevziať poslanie zjednotiť všetky ostatné. Preto je potrebný nejaký úplne nový projekt na konsolidáciu islamského sveta. Otázka, akú ideológiu alebo aký vzor možno brať za základ islamskej integrácie, sa objavuje už dlhší čas.
Už v prvej fáze protikoloniálneho boja proti Západu začali islamskí učenci navrhovať rôzne verzie takejto integrácie. Teraz neuvažujeme o západných verziách politiky – liberalizme, socializme a nacionalizme, ktoré z pochopiteľných dôvodov nemôžu byť doktrinálnym základom islamskej integrácie. Oveľa premyslenejšími verziami boli projekty založené na čistom islame. Tu islamskí teoretici vyzývali národy ummy, aby sa vzdali národných zvykov a zjednotili sa len na základe šaríe. Najčastejšie sa za základ a ideál považovali prvé dva kalifáty – arabský kalifát, ktorý založil Mohamed v hraniciach Arabského polostrova, a Umajjovský kalifát s centrom v Damasku, ktorý vznikol v roku 661 pod vládou Mauvia, ktorý bol šiestym kalifom arabského kalifátu a prvým kalifom Umajjovského kalifátu.
Vzor prvého kalifátu sa najvýraznejšie prejavuje vo wahhábizme, ktorý je oficiálnym náboženstvom Saudskej Arábie. Všetky právne školy islamu, ktoré sa sformovali oveľa neskôr, akékoľvek miestne zvyklosti sa tu popierajú, navyše sa odmieta celá tradícia výkladu Koránu a sunny. Výsledkom je úplne zjednodušená verzia náboženstva, zredukovaná na rituálne praktiky a doslovné chápanie textov. Toto už nie je náboženstvo, ale druh ideológie. Zároveň je vďaka svojej jednoduchosti ľahko prístupná každému.
Wahhábistický projekt svojho času aktívne podporovala CIA a USA všeobecne, aby čelili prosovietskym tendenciám v islamskom svete ako jadru fundamentalistického hnutia. Al-Káida a ďalšie teroristické štruktúry patria k tomuto smeru. Jednota na základe wahhábizmu bola ponúknutá všetkým islamským spoločnostiam spolu s výzvou na vojnu proti neveriacim. Úlohu “neveriacich” zohrávali predovšetkým geopolitickí odporcovia USA. V 90. rokoch 20. storočia sa potreba wahhábizmu zo strany Západu znížila a teroristické nábožensko-politické štruktúry, ktoré zostali nečinné, začali útočiť aj na svojich pánov. V dôsledku toho musel Západ sám bojovať proti Al-Káide a jej pobočkám. Vo všeobecnosti príťažlivosť wahhábizmu medzi moslimami prudko klesla a projekt návratu k prvému kalifátu ochabol.
Ďalší prúd v islame, salafizmus, má k wahhábizmu pomerne blízko. Za vzor si neberie prvý kalifát, ale druhý kalifát. Bol to plnohodnotný štát, zatiaľ čo prvý kalifát sa opieral o charizmatického náboženského vodcu a bol ozbrojeným spoločenstvom veriacich. Stúpenci protikoloniálneho boja v islamskom svete sa obrátili k salafizmu ešte skôr ako k wahhábizmu a predložili myšlienku jednotného svetového islamského štátu. Aj tu sa ostro odmietali miestne lokálne tradície, ale postoj k právnickým školám a dokonca aj k niektorým verziám vnútorného islamu, sufizmu (ktorý wahhábisti kategoricky odmietajú), bol oveľa miernejší. Napríklad salafistické hnutie “Moslimské bratstvo”* vychádzalo z egyptského súfijského tarikátu a myšlienok slávneho súfistu al-Ghazálího. Neskôr sa však tento prúd čoraz viac zjednodušoval a menej sufijitizoval. Mimochodom, Hamas bol založený ako odnož Moslimského bratstva.
Salafizmus, rovnako ako wahhábizmus, trval na zjednodušenom a doslovnom výklade Koránu a odmietaní miestnych tradícií. Hlavný dôraz však kládol na vytvorenie jednotného islamského štátu bez akýchkoľvek rozdielov na základe etnickej príslušnosti, klanu, pôvodu a podobne. Erdogan aj Katar v určitých fázach inklinovali k salafizmu a afganský Taliban je predstaviteľom tohto prúdu v jeho stredoázijskej verzii aj v súčasnosti. Je pomerne rozšírený v Pakistane, ako aj v Indonézii a Malajzii. Väčšina teroristických skupín islamského fundamentalizmu vychádza zo salafistických názorov. Avšak ani v prípade salafistov, ktorých vzorom bol Umajjovský kalifát, sa vec islamskej integrácie nepohla dopredu, pretože ich radikalizmus, tvrdé odmietanie regionálnych špecifík a teroristické metódy väčšina ummy odmietala. Salafisti sa snažili zohrať vedúcu úlohu v arabskej jari, ale prispeli len k občianskym vojnám a nepokojom v Tunisku, Líbyi, Egypte, Iraku a Sýrii. V dôsledku toho sa nielen pohádali medzi sebou, ale aj zdiskreditovali v očiach väčšiny moslimov.
V istom momente Erdogan postavil do centra svojej politiky štvrtý (posledný) kalifát. Takýto projekt spájal islamizmus (salafistického smeru) a turecký nacionalizmus, hoci sekulárny kemalizmus zakorenený v Turecku do tohto systému vôbec nezapadá. Napriek tomu Erdogan o vzore osmanského kalifátu vážne uvažoval, najmä pred pučom v roku 2016. Myšlienka obnoveniaa osmanského kalifátu spĺňala strategické záujmy Turecka vo východnom Stredomorí, mohla legalizovať jeho nároky na kontrolu severných území Iraku a Sýrie a prilákať množstvo arabských štátov, najmä tých, ktoré sú nejakým spôsobom spojené so salafizmom a Moslimským bratstvom. Aj táto stratégia však zlyhala, a to predovšetkým z dôvodu odmietnutia tureckej nadvlády zo strany arabských štátov, ktoré neboli nadšené návratom Turkov k vedúcej úlohe v regióne.
Je spravodlivé povedať niekoľko slov o šiitskom projekte. Po islamskej revolúcii v Iráne v roku 1979 jej vodca ajatolláh Chomejní vyhlásil novú éru – boj národov (predovšetkým islamských) proti hegemónii ateistického materialistického Západu. Chomejní bol presvedčený šiita, v Iráne založil osobitný šiitský systém vlády (wilayati faqih) a podporovali ho šiiti z iných krajín, najmä z Libanonu. Veril však, že jeho výzva sa týka všetkých moslimov, ktorých ajatolláh Chomejní vyzýval, aby povstali proti sekulárnej postkoloniálnej bezbožnej moci a nastolili systém islamskej vlády. Okrem toho apeloval aj na nemoslimov a tiež ich vyzval, aby sa vzbúrili proti “veľkému šajtánovi” – západnej civilizácii. Hoci Chomejního myšlienky triumfovali v Iráne a mali širokú podporu v šiítskom svete, sunniti ich vnímali s nedôverou. V očiach Arabov išlo o perzský projekt, podobne ako v prípade turecko – osmanského projektu. Preto ani táto verzia moslimského zjednotenia nebola prijatá.
Aj takýto stručný prehľad myšlienok panislamského zjednotenia okamžite poukazuje na to, čo sa prehliadlo. Hovoríme o treťom – abbásovskom – kalifáte. Zatiaľ sa ním nezaoberalo žiadne islamské hnutie. A toto opomenutie je o to zvláštnejšie, že práve v Abbásovskom kalifáte vidíme najjasnejšie a najharmonickejšie obdobie islamského rozkvetu. Abbásovci, ktorí vládli v Bagdade (odtiaľ ďalší názov – Bagdadský kalifát), zmierili Peržanov a Arabov, Strednú Áziu a severnú Afriku, Mezopotámiu a Anatóliu, sunnitov a šiitov. V tomto období sa vyvinuli všetky právne školy výkladu islamu. Rozvíjali sa umenie, vedy, filozofia a technika. Vznikli v ňom základné mystické doktríny súfizmu a duchovného šiizmu. Abbásovskí filozofi al-Kindi, al-Farabi, Ibn Sina, Džábir ibn Haján boli známi celému svetu a stredoveká Európa ich usilovne študovala, pričom každé slovo podrobila starostlivému výkladu. Bagdadský kalifát bol absolútnym vrcholom islamských dejín, vrcholom jeho vzostupu. A tu sa jednota všetkých moslimov nezabezpečila zjednodušením náboženstva, ale jeho komplikovaním, jeho zásadným a rafinovaným filozofickým výkladom. Náboženstvo otvorené pre všetkých oslovovalo najvyššie mozgy, ktoré sa ponárali do nekonečných významov Koránu, sunny a originálnych diel islamských filozofov, mystikov a učiteľov. Arabský začiatok harmonicky nadväzoval na perzský a svojím dielom prispeli aj iné národy – Turci, Kurdi, Berberi atď.
A tu je to najdôležitejšie: pri pohľade na mimoriadny arabsko-islamský summit v Rijáde sa nám vybaví Abbásovský kalifát. Zišli sa tu všetky hlavné krajiny a prúdy islamu. Islamská civilizácia bude môcť byť plnohodnotným pólom multipolárneho sveta len vtedy, ak sa jej podarí zjednotiť. A je veľmi dôležité, na akom ideológickom základe tentoraz. Odpoveď naznačuje samotný chýbajúci vzor bagdadského kalifátu. Riešením irackého problému by mohlo byť aj obrátenie sa k Bagdadskému kalifátu. V porovnaní s celkovým projektom islamského zjednotenia je to, samozrejme, detail, ale nie je bezvýznamný.
V súčasnom stave je Irak odsúdený na rozpad. Nieexistuje žiadna myšlienka alebo ideológia, ktorá by bola schopná udržať tri póly súčasného Iraku – šiitských Arabov (väčšina), sunnitských Arabov a Kurdov – aspoň vzdialene pohromade. Za Saddáma Husajna existoval Irak vďaka baasizmu a dominancii sekulárnych sunnitských Arabov. To je nenávratne preč. Ani šiitské, ani salafistické (pokúsili sa v snahe vybudovať islamský štát na irackom území) projekty neprejdú. A nejde ani o americkú okupáciu. Ak Američania odídu, občiansky konflikt je aj tak nevyhnutný. Teraz si predstavme, že by islamský svet začal vážne uvažovať o projekte “Abbásovský kalifát 2.0”. Je logické, že by sa vrátil do medzipriestoru, t. j. do Iraku ako svojho symbolického hlavného mesta. A až znamená, že Irak sa automaticky stáva posvätným centrom, ktoré vyvažuje Arábiu, Irán, Turecko, Maghreb, Blízky východ a južnú Áziu. Otázka “sunniti alebo šiiti” sa odstráni. Salafizmus a wahhábizmus ako všeobecná idea boli odmietnuté, ale odteraz môžu existovať ako smery, ktoré si nenárokujú na výlučnosť. Sen šiitov byť v jednotnom poli so zvyškom islamského sveta sa stáva skutočnosťou, rovnako ako sen Kurdov, ktorí už nebudú odrezaní postkoloniálnymi hranicami. Aj Turci realizujú svoje vlastné integračné plány, aby rozšírili svoj vplyv za hranice národného štátu. Rovnováha medzi Iráncami a Arabmi sa opäť obnoví. To bude okamih skutočnej renesancie islamu ako suverénneho pólu multipolárneho sveta. A Irak sa zmení z rozdrobenej krajiny na územie novej prosperity.
To, čo sa stalo 11. novembra 2024 v Rijáde, by mohlo byť prelomom v dejinách. Ak sa budú veci vyvíjať týmto spôsobom, historici to post factum označia za “začiatok formovania islamského pólu v kontexte multipolárneho sveta”. Áno, toto zjednotenie sa uskutočňuje tvárou v tvár smrteľnej výzve zo strany sionistického Izraela a kolektívneho Západu. Ale tak to býva často: keď existuje spoločný strašný nepriateľ, ktorý hrozí zničením svätého miesta, vtedy sa zhromažďujú všetky sily, pripomínajú sa všetky historické precedensy a staré legendy a proroctvá a legendy nadobúdajú nový život, odhaľujúc svoj tajný význam. Nechceme nič vynucovať. Symbolický význam toho, čo sa deje, je zrejmý. Nemôžeme však vedieť, ako sa tentoraz odohrá vzťah medzi duchovnou logikou dejín a ich priamym faktickým stavom. To nás však neuchráni od toho, aby sme sa snažili čo najsprávnejšie dešifrovať znamenia času.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
