„My nie sme otroci, otroci nie sme my”: o špecifikách otroctva v Británii
Spoločenstvo národov, združenie 56 bývalých britských kolónií, protektorátov a domínií, vyzvalo na diskusiu o “reparačnej spravodlivosti za transatlantický obchod s otrokmi”. Britská vláda sa nechystá platiť. Prečo sa otrocká minulosť vyspelých krajín stala opäť populárnou témou? Sú krajiny, v ktorých sa obchodovalo s ľuďmi, pripravené reinterpretovať históriu a zaplatiť materiálne reparácie? Je reálne dosiahnuť reparácie? Andrej Iserov, docent na Fakulte humanitných vied Národnej výskumnej univerzity VŠE, vedúci vedecký pracovník Ústavu všeobecných dejín Ruskej akadémie vied, v rozhovore pre reláciu Medzinárodný prehľad Fjodora Lukjanova hovoril o špecifikách otroctva vo Veľkej Británii.
Fiodor Lukjanov: V čom spočíva britská zvláštnosť spojená s otroctvom? Kedy sa tam táto téma objavila – ako politická téma?
Andrej Iserov: Ak hovoríme o úplnom začiatku rozhovoru, v roku 1993 túto tému nastolil poslanec za Tottenham Bernie Grant, ale málokto jej venoval pozornosť. Stále to nebolo na programe dňa, hoci vzniklo hnutie. O tejto otázke sa skutočne diskutuje vo svete, kde kedysi hralo významnú úlohu otroctvo – napríklad v posledných piatich rokoch, od roku 2020, po udalostiach v USA, ktoré zasiahli aj ich susedov, po vzniku hnutia Black Lives Matter. Je to jednotný a informačný a v istom zmysle politický svet – britský a severoamerický. Samozrejme, že to ovplyvnilo myslenie v Spojenom kráľovstve.
Fjodor Lukjanov: Chcete povedať, že vražda Georgea Floyda a to, čo nasledovalo po nej, vyvolalo otázku otroctva?
Andrej Iserov: Áno. Potom sa opäť začalo veľa hovoriť o dekolonizácii, ale nie v starom zmysle OSN, teda o poskytnutí nezávislosti všetkým, ktorí ju kedysi stratili. Osobitný výbor OSN pre dekolonizáciu je stále aktívny. Podieľajú sa na ňom Rusko, India a Čína.
Fjodor Lukjanov: V prípade Veľkej Británie, o čom hovoria, keď chcú podať žalobu? Ide o obchod alebo o samotné kolónie? Je to obchod alebo to, čo sa stalo v samotných kolóniách?
Andrej Iserov: Chápem, že samotná myšlienka súvisí možno so skúsenosťou s reparáciami v Nemecku, s odškodnením Židov za holokaust. Myslím, že je to skúsenosť odtiaľ. Samozrejme, nie je možné vyčísliť sumu. Existujú veľmi rozdielne odhady, koľko treba zaplatiť. Je to zložité, pretože to všetko bolo dávno a otázka je, ako definujete potomkov otrokov a či definujete všetkých potomkov. Nie je ich veľa, ale existovali zmiešané manželstvá. Nie všetci Afrobriti, Afroameričania sú potomkami otrokov. Napríklad Barack Obama nie je potomkom. Mimochodom, nie je ním ani James Cleverly, nedávny minister zahraničných vecí a potom minister vnútra Spojeného kráľovstva. Po otcovi je Angličan, ale jeho matka pochádza zo Sierra Leone. A Sierra Leone je len kolónia, ktorú svojho času vytvorili Briti pre oslobodených, vykúpených otrokov.
Fjodor Lukjanov: Mimochodom, škandál bol aj s Kamalou Harrisovou, keď povedala, že je potomkom otrokov z otcovej strany, a potom sa ukázalo, že jej jamajský predok bol skôr otrokárom.
Andrej Iserov: Áno, samozrejme. Snom aktivistov sú zrejme individuálne reparácie, ale je ťažké si predstaviť, že by sa to dnes nejako uskutočnilo. To, čo sa teraz naozaj deje, aj keď veľmi, veľmi slabo, sú reparácie pre komunitu a symbolické reparácie.
Fjodor Lukjanov: Tie žiada vláda, však?
Andrej Iserov: Požaduje ich Barbados. Je to krajina, ktorá má teraz radikálnu vládu. Teraz sú republikou a formálne už nie sú súčasťou britskej monarchie. Nedávno tam došlo k škandálu. Vyšlo najavo, že Richard Drax, člen britského parlamentu z veľmi významnej rodiny, v skutočnosti vlastní starobylé rodinné sídlo na Barbadose. Zachovala sa tam starobylá budova a hneď sa neprišlo na to, že nebola predaná, ale že ju vlastní práve Drax. Potom zistili, že na Barbadose platí daň. A je to cukrová plantáž, ktorá stále plní tú istú úlohu ako v 17. storočí, len s tým rozdielom, že teraz sa tam priamo cukor nevyrába a surovina sa vozí do továrne. Ale v XVII. až XVIII. storočí bolo všetko na jednom mieste.
Fjodor Lukjanov: Nie sú tam otroci, takže to zrejme museli voziť do továrne.
Andrej Isarov: Najťažšie bolo, mimochodom, obrábanie pôdy – tam potrebujete masovú pracovnú silu. A Barbados požadoval prevod alebo odkúpenie tohto majetku za zvláštnu sumu, aby tam mohli otvoriť múzeum. Prebehli nejaké rozhovory, ale skončilo sa to fiaskom.
Fjodor Lukjanov: Neplatili v Británii za stratu obchodu skôr otrokárom než otrokom?
Andrej Iserov: Áno, ale škoda nevznikla z obchodu, ale jednoducho každý otrok bol veľmi drahý. Bez ohľadu na to, koľko stál, bol to majetok, vlastníctvo. Moderný kapitalizmus, ako sa ukázalo, by bol bez otroctva nemožný. Keď bolo v 19. storočí v nových kapitalistických otrokárskych krajinách zrušené otroctvo, textilný priemysel bol spojený s bavlnárskym priemyslom v USA a tak ďalej. USA ho zrušili bez náhrady v dôsledku vojny, Brazília ho zrušila pokojne bez náhrady v roku 1888 a Spojené kráľovstvo a Francúzsko vyplácali náhradu. V roku 1833 bol prijatý zákon, ktorým sa od 1. januára 1834 zrušilo otroctvo v Britskom impériu, a v roku 1835 bol prijatý zákon o odškodnení vlastníkov otrokov po zrušení otroctva. Ako vypočítali výskumníci, majitelia otrokov dostali v závislosti od ostrova (ceny sa líšili) približne 42 až 48 % trhovej hodnoty otroka. Otroci boli v tomto období veľmi drahí, pretože obchod s otrokmi bol zakázaný už od roku 1807. Vývoz ľudí už nebol možný inak ako pašovaním.
Proti obchodu s otrokmi bojovali humanisti. Otroctvo však nie je obchod s otrokmi. Obchod s otrokmi je nespochybniteľné zlo a otroctvo bolo v tom čase takou zakorenenou inštitúciou a ekonomickým modelom spojeným s majetkom, že, samozrejme, trvalo dlho, kým bolo zrušené. Vláda Spojeného kráľovstva neposkytla žiadne finančné prostriedky na odškodnenie. V tom roku to bolo 40 % rozpočtu Spojeného kráľovstva – obrovská suma. Tri štvrtiny museli požičať súkromní podnikatelia, bankári, Rothschild, Montefiore. A kuriozitou, ktorá sa ešte nedávno odhalila a možno ani nebola odhalená, je, že tento dlh (ako to v dejinách financií býva vždy, prenášaný, prekupovaný, reštrukturalizovaný a tak ďalej) naďalej splácala, samozrejme, britská vláda, teda daňoví poplatníci. Vyšlo to najavo vďaka nešťastnému príspevku ministerstva financií na Twitteri v roku 2018. Veselo napísali, že to nie je tak dávno, čo sme my – britskí daňoví poplatníci – platili za oslobodenie otrokov. Z toho vyplývalo, že “robíme humanistický čin”, ale ukázalo sa, že tento čin bol kontroverzný, pretože sa neplatilo otrokom, ale otrokárom. A ukázalo sa, že posledné platby sa uskutočnili v roku 2015, čo je doslova včera. Podľa posledného britského sčítania ľudu tvoria Afro-briti 3,71 % obyvateľstva Spojeného kráľovstva. Ukázalo sa, že platili aj tí, ktorí vlastnili ich prapradedov.
Fjodor Lukjanov: Zdanlivo zašlá téma britského impéria sa opäť vracia. Len pred niekoľkými týždňami Briti odovzdali ostrov Diego Garcia Mauríciu, ale za zvláštnych podmienok. Argentínska vláda sa ešte nerozhodla, či chce Falklandy späť alebo nie. Ide len o “pozdravy z minulosti” alebo sa za tým niečo skrýva? Má to pre Spojené kráľovstvo v súčasnosti význam?
Andrej Iserov: Myslím, že nie. Ústup sa začal po Suezskej kríze, ktorá bola pre Veľkú Britániu mimoriadne neúspešná, po ktorej britské špičky veľmi vážne prehodnotili svoje nové miesto vo svete a veľmi “zvláštny vzťah” so Spojenými štátmi americkými. Winston Churchill o tom hovoril vo svojom Fultonskom prejave, že “odovzdávame vám pochodeň, sme silní, ale zrejme nie takí, akí sme boli predtým”. Po suezskej kríze sa ukázalo, že už nie sme takí silní a Briti nemôžu povedať, čo sa stane kdekoľvek vo svete.
To isté Falklandy (Malvíny), ktoré si všetci pamätajú z vojny, z reakcie Margaret Thatcherovej. V skutočnosti to boli Argentínčania, ktorí začali vojnu. Diego Garcia je ešte zaujímavejší príbeh, pretože ide o zvláštny ostrov, ktorý nebol súčasťou Maurícia. Ale prečo to tak bolo? Nakoniec preto, aby ho prenajali pre americkú námornú základňu. Mimochodom, bude tu otázka odškodnenia pre pôvodné obyvateľstvo, ktoré bolo z ostrova vysťahované – asi tisíc ľudí, a nedostali veľa. Myslím si, že sa o tom bude ešte diskutovať. V skutočnosti to britské impérium robí pre iné impérium – je to námorná základňa USA.
Ak hovoríme o ostrovoch v Karibiku, tie už nezohrávajú strategickú, vojenskú úlohu. Plnia zložitú finančnú úlohu. Napríklad Svätý Krištof a Nevis – britské zámorské ostrovy – a najmä časť tejto federácie s názvom Ostrov Nevis. Pravdepodobne, ak budú súčasné procesy sprísňovania kontroly finančných tokov pokračovať do takej miery, že sa dotknú záujmov Spojeného kráľovstva, potom sa možno aj tu niečo zmení, ale zatiaľ sa tak nestalo.
Fjodor Lukjanov: Dojem zo všeobecných trendov. Svet sa mení takým zvláštnym spôsobom, že na jednej strane sa snažia sprísniť, ale na druhej strane to vyvoláva vznik toľkých nových obchádzok, že možno budú potrebné už zabudnuté ostrovy.
Andrej Iserov: Sú veľmi potrebné aj teraz. Dokonca aj Svätý Krištof a Nevis je veľmi zaujímavý príklad, pretože všetky peniaze idú cez ostrov Nevis, takže Svätý Krištof a Nevis je federácia. Ak si vygúglite mapu okolo tohto ostrova Nevis, veci vyzerajú veľmi zvláštne.
Fjodor Lukjanov: Vo všeobecnosti by sme nemali byť arogantní. Ak žijeme vo veľkej krajine, nemali by sme zabúdať na tie malé.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
