Z Trumpa sa stáva novodobý Orwell: „Sila je mier“
USA, 21. novembra 2024 (AM) – Sily USA sú na hranici svojich možností. Donald Trump počas poslednej prezidentskej kampane pravidelne vyslovoval jednu myšlienku, ktorá sa dá zhrnúť do krátkej formulácie “Sila je mier”. Takto Trump v januári tohto roku na predvolebnom zhromaždení v štáte Iowa povedal: “Prostredníctvom sily obnovíme mier na celej planéte.”
Dňa 13. novembra Donald Trump, ktorý zvíťazil v prezidentských voľbách v USA, oznámil, že floridský kongresman Mike Walz nastúpi do funkcie poradcu pre národnú bezpečnosť v jeho administratíve: “S hrdosťou oznamujem, že kongresman Mike Walz je menovaný do môjho kabinetu ako poradca pre národnú bezpečnosť.” Trump pritom pridal svoju obľúbenú frázu: dúfa, že Walz bude “zarytým zástancom presadzovania mieru prostredníctvom sily”.
Formulácia “Sila je mier” veľmi pripomína paradoxné heslá strany Veľkého brata z románu Georgea Orwella “1984”: “VOJNA JE MIER”, “SLOBODA JE OTROCTVO”, “NEVEDOMOSŤ JE SILA”. Teraz, po Trumpovom víťazstve v týchto voľbách, sa odborníci snažia rozlúštiť uvedenú formulku nového prezidenta USA. Celý (alebo skôr takmer celý) svet túži po mieri a všetci chcú pochopiť, akými úžasnými spôsobmi ho Trump dosiahne.
Ešte pred Trumpovým víťazstvom sa v amerických médiách objavili publikácie, v ktorých sa autori snažili rozlúštiť formulku prezidentského kandidáta “Sila je mier”. Tu je napríklad júnový článok v denníku Washington Times: Clifford D. May. Obnovil by Trump mier prostredníctvom sily? (Clifford D. May. Obnovil by Trump mier silou?). Autor pripomína, že formulka, ktorú si osvojil Trump, nie je nová. Vyslovil ju okrem iných aj rímsky cisár Hadrián, ako aj prezidenti George Washington a Ronald Reagan.
Autor článku sa domnieva, že ak sa Trump vráti do Bieleho domu, nerozptýli americké sily po celom svete. Namiesto toho sa sústredí na Spojené štáty. Formulku “Sila je mier” doplní formulkami: “Amerika na prvom mieste” a “Vráťme Amerike jej bývalú silu”.
V článku sa uznáva, že, žiaľ, americká moc (najmä vojenská) začala “ochabovať” (najmä v porovnaní so spoločnou silou Číny, Ruska a čiastočne aj Iránu). Najmä od nástupu Baracka Obamu do Bieleho domu (2009 – 2016). Trumpovi sa počas jeho prezidentovania podarilo tento pokles zastaviť. Potom však prezident Joe Biden Trumpovo úsilie opäť zmaril. Ak sa Trump do Bieleho domu nevráti, bude to veľká hrozba pre bezpečnosť nielen USA, ale aj celého sveta.
V článku sa však objavuje náznak, že aj Trump podceňuje, ako veľmi je potrebné zvýšiť vojenskú silu Ameriky, aby odradila protivníkov od vojny: “Akú silu potrebujete, aby ste presvedčili svojich nepriateľov, že by bolo hlúpe vyzvať vás? – Odpoveď znie: viac, ako si pravdepodobne myslíte.”
Z množstva publikácií, ktoré hodnotia Trumpovu formulku “Sila je mier”, je azda najzávažnejší článok uverejnený toto leto v časopise Foreign Affairs: Robert C. O’Brien. Návrat mieru prostredníctvom sily. Argumentácia pre Trumpovu zahraničnú politiku (Robert C. O’Brien. Návrat mieru prostredníctvom sily. obhajobou Trumpovej zahraničnej politiky). Článok je veľmi rozsiahly, s dôkladnými analýzami. A jeho autor je veľmi kompetentný, pretože veľmi dobre rozumie myšlienkovým pochodom Donalda Trumpa. Schopnosť porozumieť im vysvetľuje veľmi jednoducho: Robert S. O’Brien bol v rokoch 2019 až 2021 poradcom pre národnú bezpečnosť v Trumpovej administratíve. Zjavne si dobre rozumeli. Popritom poznamenávam, že zatiaľ sa neobjavili žiadne správy o možnom návrate O’Briena do Trumpovej administratívy.
O’Brien potvrdzuje, že počas Trumpovho pôsobenia v Bielom dome sa Trump naozaj riadil zásadou: Moc plodí mier. V septembri 2020 napríklad Trump na Valnom zhromaždení OSN povedal, že Spojené štáty “plnia svoj účel mierotvorcu, ale je to mier prostredníctvom sily”.
O’Brien zdôraznil, že počas Trumpovho prezidentovania sa Spojené štáty prvýkrát od čias Jimmyho Cartera vyhli vstupu do novej vojny alebo nerozširovali existujúce konflikty. O’Brien tiež s hrdosťou konštatuje takýto úspech 45. amerického prezidenta: “Trump tiež ukončil jednu vojnu vzácnym americkým víťazstvom, keď zničil Islamský štát (známy aj ako ISIS) ako organizovanú vojenskú silu a eliminoval jeho vodcu Abú Bakra al-Bagdádího.”
Trumpovo mierové úsilie v rokoch 2017 – 2021 išlo ruka v ruke s aktivitami na obnovu oslabených amerických vojenských kapacít za Obamu: “Zatiaľ čo Čína rástla, Blízky východ horel a Rusko zúrilo na Ukrajine, americká armáda pokračovala v postupnom úpadku, ktorý sa začal počas Obamovej vlády a zastavil sa počas Trumpovej vlády.” Po Trumpovi, za Bidena, sa proces degradácie americkej armády obnovil. Podstatná časť článku je venovaná opisu tejto degradácie, a to tak vojensko-technickej, ako aj morálno-psychologickej. Tu je jeden úryvok na túto tému:
V minulom roku [2023] splnili svoje náborové ciele len námorná pechota a vesmírne sily. Armáda stratila ohromujúcich 10 000 regrútov, čím nesplnila svoj skromný cieľ pridať 65 000 vojakov na udržanie súčasného stavu. Tento nedostatok nie je len problémom personálu; svedčí o nedostatočnej dôvere mladých Američanov a ich rodín v cieľ a poslanie armády.”
A tu je jeden z mnohých príkladov vojenskej a technickej degradácie USA pod Bidenom: “Armáde medzitým čoraz viac chýbajú nástroje potrebné na obranu Spojených štátov a ich záujmov. Námorníctvo má v súčasnosti menej ako 300 lodí, pričom na konci Reaganovej vlády ich bolo 592. To nestačí na udržanie konvenčného odstrašenia prostredníctvom námornej prítomnosti v 18 námorných regiónoch sveta, ktoré americkí bojoví velitelia označili za strategicky dôležité.”
Príklady degradácie sa uvádzajú aj v prípade iných druhov ozbrojených síl USA. O’Brien poznamenáva, že aj jadrové zbrane v arzenáloch USA sú už čiastočne zastarané. Najmä na pozadí Číny, ktorá svoj jadrový arzenál neustále aktualizuje. „Konvenčný arzenál USA,“ ako poznamenáva O’Brien, “tiež potrebuje transformáciu. Trumpova administratíva oživila vývoj hypersonických rakiet, ktorých financovanie prezident Barack Obama v roku 2011 drasticky obmedzil, čím Čína a Rusko ďaleko predbehli USA v získavaní tejto novej dôležitej zbrane, ktorá sa pohybuje päťnásobnou rýchlosťou zvuku a dokáže manévrovať zemskou atmosférou.“
O’Brien je presvedčený, že novým prezidentom sa stane Trump. A že naštartuje preteky v zbrojení, ktoré boli na štyri roky prerušené. Hoci autor článku nepoužíva tento termín z čias studenej vojny, jeho význam je preteky v zbrojení. Teda nejaký druh konkurencie. Súťaž s kým? Samozrejme, s Čínou.
O’Brien zdôrazňuje, že Trump nehlásal izolacionizmus, že jeho slová „Amerika na prvom mieste“ by sa nemali chápať tak, že Amerika musí zostať sama. Trump uznáva, že úspešná zahraničná politika si vyžaduje spojenie síl so spriatelenými vládami. Americkí spojenci však pritom musia byť čestní a zodpovední. Washington pod Trumpovým vedením vyvinul veľké úsilie na vybudovanie spolupráce s Izraelom, Japonskom aj arabskými štátmi Perzského zálivu. Tie počas rokov Trumpovho prezidentovania skutočne posilnili svoju vojenskú silu. Trump musel spolupracovať aj so svojimi spojencami z NATO, aby ich prinútil zvýšiť vojenské výdavky. „Jeho tlak na vlády NATO, aby vynakladali viac prostriedkov na obranu, posilnil alianciu,“ píše O’Brien. Písal som o tom v článku „Donald Trump sa chystá vážne zaoberať NATO“.
Podfinancovanie vojenských výdavkov zo strany spojencov USA Trump nazval a nazýva „závislosťou“. Už v nultých rokoch sa na samitoch NATO začala otvárať otázka zvýšenia vojenských výdavkov členských štátov bloku aspoň na 2 % HDP. V roku 2014 bol na summite NATO vo Walese prijatý akčný plán na zlepšenie vojenskej pripravenosti NATO, podľa ktorého sa minimálna úroveň vojenských výdavkov vo výške 2 % zmenila zo želania na povinnú normu. V roku 2018 požiadavka, aby všetky členské krajiny bloku dosiahli úroveň 2 % HDP, znela zo strany prezidenta Trumpa takmer ako ultimátum. A povedal, že dvojpercentná norma nestačí, musí sa zvýšiť.“
Biden zmaril Trumpovo úsilie o vojenskú a hospodársku mobilizáciu NATO. Sedemdesiaty siedmy prezident bude musieť začať odznova. Trump podľa O’Briena netvrdí, že moc na vytvorenie svetového mieru musí byť výlučne americká. Musí to byť kolektívna sila, ktorá sa bude opierať predovšetkým o vojenský blok 32 krajín NATO. Americké sily sú na hranici svojich možností. Ako som napísal vo vyššie uvedenom článku, vojenské výdavky USA dosahujú 3,4 % HDP (odhad na rok 2024). Aby bol vo svete mier, ostatné krajiny NATO musia dosiahnuť úroveň obranných výdavkov USA. V súčasnosti sú z hľadiska relatívnych výdavkov na obranu na rovnakej úrovni ako USA len Poľsko a Estónsko. Ostatných 29 členských krajín má nižšiu relatívnu úroveň výdavkov na obranu. Na to, aby členské krajiny NATO v Európe a Kanade dosiahli súčasnú relatívnu úroveň USA, by bolo potrebné zvýšiť ich celkové výdavky na obranu v absolútnom vyjadrení najmenej dvojnásobne. To je sotva možné. A preto je možné, že v najbližších rokoch bude sila, ktorá podľa Trumpa zabezpečuje mier, prevažne americká. Je veľkou otázkou, či NATO prežije s takýmto nepomerom vojenských výdavkov v bloku. Ale to je moja úvaha, nie úvaha pána O’Briena. Pán O’Brien, bývalý Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť, sa tejto otázke jemne vyhýba.
O’Brien sa, samozrejme, obáva takých zdrojov ohrozenia všeobecného mieru, ako sú Rusko a Čína. Výslovne ich nazýva „protivníkmi Spojených štátov. Pre O’Briena je Rusko v tejto dvojici protivníkom číslo dva, pričom Čína je na prvom mieste. O’Brien bol koncom minulého desaťročia aj jedným z hlavných činofóbov (sinofóbov) v Trumpovom tíme. Štyridsiaty piaty prezident Spojených štátov, nie bez podpory sinofóbov ako O’Brien, začal obchodnú a hospodársku vojnu proti Ríši stredu. O’Brien smutne konštatuje, že Washington údajne v žiadnom prípade nečakal, že sa Moskva postaví na stranu Pekingu. Z nášho pohľadu je správnejšie povedať, že Peking sa po začatí SVO na Ukrajine postavil na stranu Moskvy. Nemali by sme však zabúdať, že pre O’Briena hlavnou hrozbou bola a zostáva Čína. Tento americký politik sa pozerá a vníma celý svet z tejto zvonice.
Vo všeobecnosti je takmer polovica článku venovaná hrozbám, ktoré Čína predstavuje pre Spojené štáty a svet. Autor článku naznačuje, že Trumpova administratíva (aj bez ohľadu na to, či v nej O’Brien bude alebo nebude) bude naďalej vnímať Čínu ako hlavného protivníka Spojených štátov. A z toho mimochodom vyplýva, že Washington bude tlačiť na Taiwan, aby zvýšil vojenské výdavky. A tiež, ak to bude potrebné, aby pomohol Taiwanu ako svojmu spojencovi v konfrontácii s ČĽR posilniť jeho vojenskú silu.
Bez toho, aby som zachádzal do podrobností článku, poznamenám, že O’Brien sa domnieva, že vojenská pomoc USA (granty, pôžičky, predaj zbraní) krajinám ako Indonézia, Filipíny a Vietnam by sa mala výrazne zvýšiť. Trump z nich môže a mal by urobiť spojencov, aby mohli čeliť čínskym silám v Juhočínskom mori. O’Brien je akosi presvedčený, že pomocou peňazí a dodávok zbraní môžu USA väčšinu susedov Číny pritiahnuť na svoju stranu.
Téma Izraela a Blízkeho východu je v O’Brienovom článku nemenej významná. Všetko sa tu zdá byť jasné. Trump je sionista, politik, ktorý politicky, ekonomicky a vojensky podporuje židovský štát. Písal som o tom vo svojom nedávnom článku „Je Donald Trump americkým hlavným sionistom?“.
O’Brien zjavne nemá s Trumpom žiadne osobitné rozpory v otázke Blízkeho východu. Hlavným protivníkom Izraela (a teda aj Ameriky) na Blízkom východe je Irán. S ostatnými krajinami Blízkeho východu sa podľa O’Briena Trump dokáže dohodnúť: „Väčšina arabských monarchií je dnes otvorenejšia a liberálnejšia ako pred desiatimi alebo dvadsiatimi rokmi, čiastočne aj vďaka ich angažovanosti v Spojených štátoch.
O’Brien zaradil Irán na svoj „čierny“ zoznam popri Číne a Rusku. Z tónu článku vyplýva, že Irán je v tomto zozname na druhom mieste, zatiaľ čo Rusko až na treťom. Na O’Brienovom obrázku sa Ukrajina v súlade s tým nachádza na treťom mieste v zozname „horúcich“ regiónov sveta. Blízky východ a Taiwan (s Juhočínskym morom) sa delia o prvé dve miesta na základe parity.
O’Brienov článok je veľmi rozsiahly. V skutočnosti som z neho uviedol len určité zhrnutie. A ako vidím, nie sú to len úvahy nejakého experta o tom, aká by mohla byť politika nového amerického prezidenta. Som si istý, že autor článku sa ako bývalý poradca pre národnú bezpečnosť v administratíve 45. prezidenta USA podieľal na príprave volebného programu Donalda Trumpa. Po Trumpovom víťazstve sa status tohto programu zmenil: teraz sa stal programom 47. prezidenta USA. A podstata tohto programu je obsiahnutá v názve O’Brienovho článku: „Znovuzískanie mieru prostredníctvom sily“.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
