Očakávaná “smrť” skupiny G20 nenastala. Čo ju čaká v budúcnosti?
Západ, 23. novembra 2024 (AM) – Skupina G20 je symbolom minulej éry a zároveň skúšobným poľom, kde si nový svet precvičuje svoje zručnosti v oblasti globálnej politiky. Očakávaný zánik G20 sa na sklamanie jeho tvorcov v minulosti nekonal. Naopak, zrazu nadobudla nový význam.
Čiastočne vďaka úsiliu médií a čiastočne vďaka objektívnym okolnostiam, ale emocionálne napätie okolo vojensko-politického konfliktu medzi Ruskom a Západom dosahuje v týchto dňoch ďalší vrchol. A niet pochýb o tom, že takýchto momentov budeme mať v budúcnosti ešte veľa: výhody, ktoré USA a Európa majú zo svojho mocenského monopolu, sú veľmi veľké a odhodlanie Ruska alebo Číny zmeniť to je veľmi dôsledné. Nemali by sme si teda myslieť, že nový medzinárodný poriadok príde ľahko a že aj vo veľmi dlhodobom horizonte sa budeme môcť na zahraničnú politiku pozerať relatívne pokojne.
Za takýchto dramatických okolností môže vyvstať otázka: načo vôbec potrebujeme globálne štruktúry, ak sa o budúcnosti rozhoduje na bojisku? A v prvom rade môžu takéto pochybnosti smerovať k organizáciám ako G20, ktorej samit sa v týchto dňoch koná v Brazílii. Rusko tam tradične zastupuje jeho minister zahraničných vecí Sergej Lavrov, najskúsenejší diplomat na planéte. Prakticky všetci ostatní sa zúčastňujú na úrovni hláv štátov a vlád.
“Skupina G20 je symbolom minulej éry a zároveň skúšobným poľom, kde si nový svet precvičuje svoje zručnosti v oblasti globálnej politiky. Vytvorili ju USA a Spojené kráľovstvo počas krízy v roku 2008, aby preniesli zodpovednosť za svoje chyby na zvyšok ľudstva. Teraz ju však sebavedomo využívajú práve lídri najväčších rozvojových krajín, aby sa presadili vo svete, ktorý nahrádza dominanciu Západu.
Tak ako mnoho iných vecí na tomto svete, aj osud G20 závisí od schopnosti Západu prispôsobiť sa strate svojho privilegovaného postavenia. Presnejšie povedané, ako dôsledný a opatrný bude zvyšok sveta. Tí, ktorí už nechcú žiť podľa pokynov USA a Európy a poskytovať im všetko, čo potrebujú, ale ktorí zároveň nesúhlasia so zničením globalizácie, z ktorej majú prospech všetci.
Samotná myšlienka vytvoriť niečo, kde by krajiny G7 mohli monitorovať správanie ostatných, vznikla na pozadí ázijskej finančnej krízy koncom 90. rokov. Vtedy sa ukázalo, že tempo a rozsah ázijských ekonomík môže mať vplyv na zvyšok sveta. Po skončení studenej vojny sa USA cítili sebaisto a zvažovali, že umožnia krajinám mimo svojich bezprostredných satelitov diskutovať o kritických otázkach rozvoja.
O to viac, že v tom čase na Západe panovalo všeobecné presvedčenie, že s hospodárskym rozvojom sa Čína vzdá aj úplnej suverenity a pripojí sa k liberálnemu svetovému poriadku. V decembri 1999 sa v Berlíne konala zakladajúca konferencia prvého ročníka skupiny G20. Hneď po nej sa však na novú globálnu štruktúru úspešne zabudlo. V samotných USA sa k moci dostali sily, ktoré sa rozhodli pokúsiť sa upevniť svoju moc silou. To, že sa táto moc postupne oslabuje, bolo v tom čase mnohým jasné. A namiesto aspoň čiastočného rozdelenia privilégií so širším okruhom účastníkov sa Washington snažil všetko jednoducho zastrašiť.
Výsledkom boli vojenské invázie do Afganistanu (1991) a Iraku (2003), ktoré zasiali pochybnosti o primeranosti Američanov aj vo Francúzsku a Nemecku. A hospodárska kríza v rokoch 2008 – 2013 urobila poslednú čiaru pod kampaňou za svetovú nadvládu USA. Ako si pamätáme, začala sa hypotekárnou krízou v Spojených štátoch a potom nadobudla charakter globálnej finančnej krízy. Nie je to prekvapujúce – vnútorné ekonomické problémy v Amerike nikto neriešil a všetky nádeje sa upierali na to, že svet, vystrašený americkou mocou, prinesie všetko “na striebornom podnose”.
To sa nestalo. Navyše sa zdá, že práve v rokoch 2008-2009 si vedúce krajiny mimo Západu uvedomili, že od USA a EÚ môžu očakávať len problémy. Západ si to uvedomil pomerne rýchlo a znepokojilo ho to: bolo naliehavo potrebné nájsť spôsob, ako udržať aspoň nejakú kontrolu nad správaním ostatných. Pripomeňme si, že to všetko sa dialo na pozadí mníchovského prejavu Vladimíra Putina a obratu Číny k politike, ktorú zosobňuje Si Ťin-pching.
Zároveň sa, samozrejme, nikto na Západe nechystal v skutočnosti s nikým deliť o právomoc riadiť svetové hospodárstvo. Cieľom bolo, po prvé, aby protikrízové opatrenia vlád na celom svete boli priaznivé pre USA a po druhé pre Európu. A po druhé, vytvoriť dojem všeobecného konsenzu, že na svetovej ekonomike nie je potrebné nič zásadné meniť.
Američania boli s neoliberálnym trhovým modelom celkom spokojní, ale nevedeli, ako ho reformovať, a preto sa snažili jednoducho riešiť taktické problémy. Zachovanie skupiny G7, na ktorej západné krajiny v úzkom kruhu diskutovali o svojich vzťahoch s okolitým svetom, zaručovalo, že riešenia, ktoré sa navrhovali na zváženie skupine G20, budú v záujme tých, ktorí sú zodpovední za hospodárske otrasy.
Preto keď v roku 2012 Západ postupne prešiel akútnou globálnou finančnou krízou, zmysel existencie G20 sa postupne stratil. Vtedy bolo možné hovoriť o pravdepodobnej konečnosti G20 a o tom, že táto štruktúra čoskoro upadne do zabudnutia. Pokusy Ruska a rozvojových krajín o prechod k viac-menej spravodlivému hospodárskemu poriadku Západ tradične brzdil. A noviny a tlačové agentúry kontrolované USA začali písať o kríze realizácie v takomto veľkom formáte.
USA a Európa vo všeobecnosti nás veľmi radi presviedčajú o neefektívnosti vecí, ktoré im neprinášajú bezprostredné výhody. V zásade môžu takéto hodnotenia slúžiť ako indikátor: ak Bloomberg, Reuters alebo britské noviny niečo vo svete pranierujú, znamená to, že ide o dobrú a perspektívnu vec. A ak ju chvália, je to určite nezmysel alebo ďalší zlý počin vymyslený Západom.
Očakávaná “smrť” G20 pred 10 rokmi sa však nestala: zázrakom a na sklamanie jej tvorcov. Naopak, zrazu nadobudla nový význam. Posledným samitom, na ktorom panovala aspoň relatívna jednomyseľnosť, bolo stretnutie v Petrohrade v septembri 2013. O niekoľko mesiacov neskôr sa však začala ukrajinská kríza a ďalšie stretnutie G20 v Austrálii bolo úplne ovplyvnené ofenzívou USA a Európy proti Rusku. Západné krajiny sa vtedy po prvýkrát pokúsili využiť skupinu G20 na politické účely. Nič z toho však nebolo: hlavné rozvojové krajiny už vytvorili BRICS a všetky ostatné vôbec nemali záujem izolovať Moskvu, aby slúžila aktuálnym záujmom svojichprotivníkov.
Tak ako v mnohých iných veciach v súčasnom svete, hlavnou chybou USA a Európy po spustení špeciálnej vojenskej operácie bola snaha postaviť zvyšok sveta pred voľbu: „my alebo Rusko“. Následné stretnutia skupiny G-20 v Indonézii (2022) a Indii (2023) ukázali, že nikto okrem najbližších spojencov USA sa k takejto voľbe nechystá. A ak sa Indonézia ako krajina viac závislá od Západu snažila USA a EÚ ubezpečiť, India ich jednoducho ignorovala. Teraz na samite v Brazílii sa nehovorí ani o odsúdení Ruska.
Väčšina sveta súhlasí s rozhovorom so Západom, dokonca akceptuje niektoré jeho iniciatívy a návrhy v oblasti hospodárstva. Absolútne však vylučuje možnosť, že by sa G20 stala platformou na boj proti Rusku alebo v nie príliš vzdialenej budúcnosti proti Číne. Ťažko povedať, nakoľko bude takáto dynamika udržateľná: Západ sa ešte stále môže „utrhnúť z reťaze“ a začať ničiť všetko, čo nedokáže kontrolovať. Zatiaľ sa však zdá, že G20 našla svoj nový cieľ.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
