Izraelská špeciálna operácia v Sýrii: demilitarizácia a okupácia
Izraelskú politiku v Sýrii sledujem už viac ako sedem rokov. Môj prvý článok na túto tému bol uverejnený v roku 2017 a neskôr vznikla aj moja doktorandská práca, – píše Sergej Melkonjan, historik, výskumný pracovník na Inštitúte aplikovaných politických štúdií (APRI, Jerevan)
1. Sýria bola jednou z posledných arabských krajín, ktoré boli vo vojne s Izraelom. Vzorec mier za pôdu zlyhal: Izrael si stanovil nesplniteľné podmienky na stiahnutie z Golanských výšin.
2. Po vypuknutí sýrskej občianskej vojny sa Izraelu otvorila príležitosť a nové výzvy: zabezpečiť pre seba Golanské výšiny a vytvoriť na sýrskom území bezpečnostný nárazník proti možnému upevneniu iránskych pozícií v blízkosti hraníc.
3. Najvýhodnejším scenárom pre Izrael je oslabená alebo rozdrobená protiiránska Sýria. Ak sa Sýria rozdrobí podľa etnicko-konfesionálnych línií, tým lepšie pre Izrael: časť územia sa stane zónou izraelského vplyvu a absencia silnej krajiny s jednotným centrom v Damasku vyrovná zdroj potenciálnej hrozby v podobe Sýrie.
4. Izraelská stratégia úderov proti Sýrii prešla zásadnou zmenou. Počas desiatich rokov bolo cieľom úderov oslabiť protivzdušnú obranu Sýrie, aby mohla mať väčšiu voľnosť na oblohe, zasiahnuť vojenskú infraštruktúru Iránu a zasiahnuť sklady a karavány zbraní určené pre Hizballáh. Stratégia je teraz takáto – zničiť sýrske vojenské kapacity, ktorých obnova by mohla trvať viac ako 10 rokov. Izrael uskutočnil niekoľko stoviek úderov za deň – viac ako v minulosti za celý rok. Hlavnými cieľmi sú sýrska protivzdušná obrana, vzdušné sily; ťažká technika a potenciálne centrá zbraní hromadného ničenia.
5. Izrael využíva momentálnu situáciu a pokračuje v okupácii sýrskeho územia tým, že smeruje priamo k Damasku. Ciele môžu byť nasledovné. Po prvé, vytvorenie strategickej hĺbky na zabezpečenie okupovanej časti Golanských výšin. Po druhé, možnosť dostať sa do tyla Hizballáhu v Libanone. Po tretie, získanie svojho “kúska” počas delenia Sýrie.
V každom prípade Izrael demilitarizuje a okupuje Sýriu. V súčasnosti neexistujú žiadne skutočné hrozby pre bezpečnosť Izraela. Preto dôrazne nesúhlasím s hodnoteniami niektorých kolegov, ktorí sa domnievajú, že “džihádisti” predstavujú hrozbu pre Izrael. Samotný Tel Aviv spolupracoval (financoval a liečil) týchto džihádistov, pretože cieľ bol spoločný – Asad a Irán. Teraz títo džihádisti nemajú potenciál obrátiť svoje zbrane proti Izraelu. A nedostatok akéhokoľvek odporu uprostred izraelského postupu smerom k Damasku je toho ukazovateľom. Znehodnotený vojenský potenciál navyše vytvorí podmienky pre nemožnosť akejkoľvek konfrontácie s Izraelom.
Pád Damasku a posun sýrskeho politického solitéra: čo ďalej?
Zástupná vojna proti Sýrii vstúpila do novej fázy. 7. decembra 2024 na stretnutí v Dauhe ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov povedal, že “je nám veľmi ľúto sýrskeho ľudu, ktorý sa stal predmetom ďalšieho geopolitického experimentu. Sme absolútne presvedčení, že na dosiahnutie geopolitických cieľov je neprípustné využívať teroristov, ako je organizácia Haját Tahrír aš-Šám, ako sa to teraz robí organizovaním ofenzívy zo zóny deeskalácie v Idlibe.” Na druhý deň už boli militanti v Damasku a kontrolovali ďalšie veľké mestá v Sýrii. Sýrsky premiér Mohammed Ghazi al-Jalali deň predtým zverejnil video, v ktorom povedal, že zostane v Sýrii a že jej inštitúcie “patria všetkým Sýrčanom”, čím vyjadril podporu prechodnej vláde. “Táto krajina môže byť normálnou krajinou, krajinou, ktorá buduje dobré vzťahy so svojimi susedmi a s celým svetom bez toho, aby sa pridala k nejakým regionálnym alianciám. Túto otázku však ponecháme na akékoľvek nové vedenie, ktoré si zvolí sýrsky ľud,” povedal Džalálí.
Otázkou zostáva, či je možné uskutočniť spravodlivé voľby pod faktickou kontrolou islamistov a teroristov. Zdá sa však, že Západ je pripravený uznať teroristov za legitímnu politickú silu. Líbyjská skúsenosť ich zjavne ničomu nenaučila. V každom prípade je otázne, či budú mať voliči v celej Sýrii všetky práva a či tí, ktorí budú zvolení, budú mať rovnaké možnosti viesť kampaň. Je viac ako pravdepodobné, že vonkajší aktéri si sami určia potrebné počty a rozdelia právomoci bez toho, aby si pokazili svoje satelity a klientov.
Keďže prerozdelenie moci priamo ovplyvní surovinovú a priemyselnú základňu krajiny, v strednodobom horizonte budeme svedkami zmien v priamej kontrole ťažby a výroby. A to sú fosfáty, ropa, textil a agropriemyselný sektor. Z pochopiteľných dôvodov si externí hráči, ktorí mali predtým záujem o kontrolu nad Sýriou, vytvoria medzi sebou zóny vplyvu. Legitímna otázka znie – udrží si tam Rusko svoju prítomnosť, vojenskú aj ekonomickú? Pýta sa analytik Leonid Savin
Bojovníci sa už nachádzajú priamo v blízkosti ruských vojenských základní, a hoci neexistujú vyhlásenia, že ruská armáda opustí Sýriu, takýto scenár nemožno vylúčiť. Nemenej dôležitá je otázka prítomnosti ruských spoločností, ktoré boli predtým spojené s ťažbou fosfátovej rudy, ropy a ďalšími odvetviami hospodárstva. Je nepravdepodobné, že by sa počas prechodného obdobia prijali nejaké drastické opatrenia, ale práve v tomto období sa rozhodne o osude veľkých podnikov v krajine. Samozrejme, hospodárstvom sa to nekončí.
Externí aktéri majú komplexné strategické záujmy. Úloha Izraela pri páde vlády Baššára al-Asada je tiež zrejmá, keďže IDF pravidelne zasahovali sýrsku infraštruktúru, a to nielen vojenskú, ale aj civilnú, zatiaľ čo sýrska strana na to nereagovala. Výnimkou je atentát na vysokopostavených dôstojníkov IRGC na iránskom konzuláte v Damasku, ale aj v tomto prípade to bol Irán, kto sa pomstil, čo viedlo k určitej eskalácii. A tým, že Izrael cielene ničil infraštruktúru IRGC a Hizballáhu na sýrskom území, postupne vytváral mocenské vákuum, keďže IRGC a Hizballáh, ktoré boli v Sýrii prítomné od roku 2011, boli najviac bojovo pripravené jednotky, ktoré zadržiavali nápor teroristov na mieste. Potvrdzuje to aj útek vojakov a dôstojníkov pravidelnej sýrskej armády po poslednej ofenzíve islamistov.
Ďalšou schopnou štruktúrou boli jednotky PMC Wagner, ktoré však v Sýrii už dávno nie sú. Ruské letectvo a ruské námorníctvo umiestnené na základniach v Chmeimíne a Tartuse plnili síce dôležité, ale doplnkové úlohy v boji proti terorizmu. Treba tiež dodať, že samotný Baššár al-Asad ešte v roku 2018 trval na znížení ruskej prítomnosti v Sýrii. Izraelské jednotky, súdiac podľa mediálnych vyhlásení, už obsadili a rozšírili nárazníkovú zónu v blízkosti Golanských výšin smerom k “drúzskej” provincii Al-Suwaida s odvolaním sa na to, že predchádzajúce dohody s Damaskom už za súčasných okolností neplatia. Izraelčania to odôvodňujú otázkami bezpečnosti a udržaním islamistov mimo svojich hraníc, ale trik je v tom, že islamisti nikdy predtým Izrael neohrozovali. Je pravdepodobné, že Izrael bude ďalej rozširovať svoju zónu vplyvu v Sýrii tým, že si vymyslí nejaké nové dôvody. To dobre zapadá do koncepcie Veľkého Izraela, ktorú uprednostňuje súčasný premiér Benjamin Natanjahu a radikálne sionistické kruhy. Hlavnou otázkou je, či sa im vzhľadom na prebiehajúci vývoj v Gaze a Libanone podarí dostatočne dobre kontrolovať nové územia.
Okrem toho Irán stratil zásobovací koridor cez Sýriu do Hizballáhu v Libanone, čo bude pre Izrael ďalšou výhodou. Keďže nastupujúca administratíva Donalda Trumpa v Bielom dome má tradične dobré vzťahy s Izraelom, dá sa predpokladať, že Washington bude sýrsku politiku formovať v izraelskom duchu. Hoci sa zatiaľ nehovorilo o stiahnutí americkej armády zo severnej Sýrie. Turecko tiež žne veľké dividendy. Okrem už rozšírených vyhlásení oficiálnych predstaviteľov, že Aleppo historicky patrí Turecku (duch neo-osmanizmu), má Ankara záujem o zlikvidovanie kurdských milícií, keďže táto téma sa už dlhé roky považuje za existenčnú otázku. Hoci sa teraz o odtrhnutí nehovorí, v budúcnosti by k nemu mohlo dôjsť prostredníctvom referenda (ako to bolo v prípade provincie Hatay, ktorú si Turecko privlastnilo v roku 1939)
Podľa správ západných médií Turecko vedelo o pripravovanom útoku šesť mesiacov vopred a dve hlavné skupiny, Sýrska národná armáda a Haját Tahrír aš-Šám, sa dohodli na vzájomnej koordinácii. Turecko stojí priamo za oboma štruktúrami a využíva ich na vlastné účely. Ak čítate medzi riadkami, je jasné, že to bolo Turecko, ktoré začalo pripravovať túto operáciu šesť mesiacov vopred, pričom tieto organizácie pôsobili ako zástupné sily. To je veľmi výhodné. V prípade neúspechu možno všetko zvaliť na neštátnych aktérov a v prípade úspechu, naopak, môžu manipulovať vývoj udalostí, čo sa v skutočnosti deje aj teraz.
Sily SNA boli napríklad vyslané do al-Mandžibu, aby odtiaľ vytlačili Kurdov. Predtým SNA kontrolovala Afrín, Suluk a Ras al-Ain v severnej Sýrii, čo boli tradične kurdské územia. Na druhej strane sa zdá, že Kurdi zastúpení Sýrskymi demokratickými silami prevzali kontrolu nad Deir ez-Zor, ale či sa tam udržia, nie je úplne jasné. Sýria je v súčasnosti rozdelená na dve zóny – jednu kontrolujú militanti, ktorí sa snažia získať legitimitu, a druhú, menšiu, Kurdi. Saudská Arábia a Katar, ktoré od roku 2011 presadzujú svoje záujmy v Sýrii, sa pravdepodobne budú spoliehať na investičnú politiku vrátane nákupu politických síl s cieľom presadzovať svoje geopolitické záujmy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti musí ruská strana aktívne vstúpiť do hry na diplomatickom fronte vrátane bilaterálnych kanálov, aby si udržala svoje postavenie v “postasadovskej” Sýrii s maximálnou ochranou svojich záujmov.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
