Aké prekvapenia čakajú na Turecko v Sýrii?
Každé víťazstvo sa musí ešte stráviť. Bolo by užitočné mať to na pamäti pre Turkov, ktorí si myslieť, že sa na nich usmial osud. Po závrati z úspechu zvyčajne nasleduje ilúzia, že to bude fungovať všade. Môžeme si však byť istí, že arabské krajiny si určite povedia svoje.
Turecko si dalo za úlohu pretvoriť Sýriu na nový štát. Svedčia o tom všetky nedávne kroky a vyhlásenia tureckých orgánov. Nedávno turecké veľvyslanectvo ako prvé spomedzi ostatných veľvyslanectiev obnovilo svoju činnosť v Damasku. Zdá sa, že Ankara chce zo všetkých síl presvedčiť svetové spoločenstvo a krajiny Blízkeho východu, že režim ozbrojenej opozície v Damasku je adekvátny, zmluvný a nová vláda bude inkluzívna. Zároveň sa sľubuje, že sa budú rešpektovať práva menšín vrátane kresťanských. Krajiny regiónu majú zároveň pamäť, ktorá nie je ako výstrel z dela. Aktéri na Blízkom východe majú veľa dôvodov pochybovať o sľuboch Turecka.
Z praktického hľadiska sú pochybnosti vyjadrené tým, že v Damasku nestojí fronta arabských krajín, ktoré by chceli nadviazať diplomatické vzťahy s novým štátom. Okrem toho väčšina arabských štátov zatiaľ to, čo pozoruje v Sýrii, vníma ako drámu, a nie ako “víťazstvo revolúcie” alebo “víťazstvo ľudu”. Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty, Egypt a ďalší blízkovýchodní aktéri so znepokojením sledujú kroky ozbrojenej opozície voči niektorým kategóriám občanov. Napríklad tých, ktorí sú podozriví z lojality voči zosadenému prezidentovi Bašárovi al-Asadovi alebo kedysi vládnucej strane Baas. Samozrejme, arabské krajiny sa obávajú nielen o osud ľudí nelojálnych voči radikálom, ale aj o svoje vlastné záujmy a perspektívy v tejto súvislosti.
Mimochodom, SAE, Saudská Arábia a Bahrajn vyvinuli značné úsilie, aby medzinárodné spoločenstvo akceptovalo Sýriu Bašára Asada ako plnohodnotného účastníka. V roku 2018 tak najprv Abú Zabí a Manáma a v roku 2023 Rijád obnovili diplomatické vzťahy s Damaskom. Napomohla tomu aj normalizácia vzťahov medzi spojencom Sýrie Iránom a Saudskou Arábiou na jar minulého roka. Okrem toho v roku 2023 ministri zahraničných vecí členov Ligy arabských štátov (LAŠ) väčšinou hlasov schválili návrat Sýrie do tejto organizácie. Hoci spojenec Turecka, Katar, bol proti tomu všetkými možnými spôsobmi.
Zásadný spor medzi Tureckom a arabskými štátmi v otázke Sýrie spočíva v náboženskom a ideologickom rozmere. Ankara, ktorá sa vyhlasuje za vodcu islamského sveta (Dar al-Islam), v posledných rokoch výrazne posilnila svoje postavenie medzi moslimami na Blízkom východe. Najprv veriaci v arabských krajinách s obdivom sledovali, ako turecký líder Erdogan, ignorujúc protesty západných kresťanov, v lete 2020 vrátil múzeu Aya Sofia štatút mešity. V roku 2023 sa Turci vzdali vzájomne výhodnej spolupráce s Izraelom v oblasti plynu a elektriny v prospech podpory Hamasu. Arabské monarchie sa zároveň neponáhľali rozlúčiť sa so židovským štátom ako hospodárskym partnerom. O to viac v prospech posilnenia radikálov v Gaze.
Nie je náhoda, že Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty a Jordánsko sa plánovali pripojiť k Izraelu v rámci hospodárskeho koridoru India – Blízky východ – Európa (IMEC). Ukazuje sa, že na pozadí “zásadového” Turecka sa arabské krajiny väčšinou prejavili ako “konformisti” alebo dokonca “odpadlíci”. Teraz tureckí zástupcovia z Idlibu pred očami celého sveta, takmer bez boja, za menej ako dva týždne obsadili arabskú krajinu, ktorej rozloha presahuje rozlohu Spojených arabských emirátov, Kataru a Jordánska dohromady. A to vynímajúc z rovnice “bezbožných” alavitov – Asada osobne a jeho stranu Baas. Turecko sa v arabskom a širšom islamskom svete opäť ukázalo ako záchranca moslimov pred “utláčateľmi”. Medzitým sa zdalo, že štáty Perzského zálivu, Egypt a Jordánsko sa prihovárajú “utláčateľom” Sýrie.
V postpravdivom svete prevažujú emócie nad rozumom. Arabi tu nebudú výnimkou z pravidla. Teraz však Turci musia urobiť veľa, aby arabské republiky a monarchie upokojili. Hrozba pre ich moc sa podľa nich nedá predvídať. Sýria vraj vybuduje “islamizmus v samostatnej krajine”, takže arabské krajiny zrejme nemajú dôvod na obavy. Napriek týmto tureckým výzvam si však Egypt, Jordánsko a monarchie v Perzskom zálive dobre uvedomujú formulku, ktorá sa končí Leninovými slovami “… revolúcia nemá konca”. Islam nerozdeľuje spoločenstvo moslimov (ummu) na Sýrčanov, Turkov, Saudov, Jordáncov alebo Egypťanov. Rovnako islam tradične spája úctu k autorite zoslanej Alahom s povinnosťou každého moslima vzbúriť sa proti “utláčateľovi”. Preto sa počas arabskej jari revolúcia, ktorá sa začala v Tunisku, rozšírila ako oheň do Egypta, Líbye, Sýrie a Jemenu. Okrem toho, keď Turci vypustili revolučného džina z fľaše, stále sa im ho darí nahnať späť.
Opozícia porazila sýrske bezpečnostné orgány a polícia ešte nebola vytvorená. A nielen sformovať, ale aj zabezpečiť, aby týchto strážcov poriadku poslúchali, nielen sa ich báli a nenávideli ich ako karateľov. Každý náznak vzniku nepokojov v sýrskych regiónoch prispeje k ďalšiemu šíreniu chaosu a anarchie a naruší legitimitu novej vlády a jej bezpečnostných zložiek v Damasku. Zajatci prepustení z Asadových väzníc sú obrazom pre vnímavých. Boli však všetci amnestovaní uväznení z politických dôvodov? Koľko z nich sú zločinci, ktorí sa môžu dostať k zbraniam, ktoré sú už masovo v obehu? Nehovoriac o tom, že sýrske hranice sa stali sitom. Z toho vyplýva, že ozbrojená opozícia by mohla predstavovať cezhraničnú hrozbu. A to predovšetkým pre Irak a Jordánsko vedľa Sýrie. S perspektívou rozšírenia po Arabskom polostrove.
Za týchto okolností sa v egyptských oficiálnych vyhláseniach číta veľa poplašných správ. Koniec koncov, na čele Egypta stojí armáda. Prezident Abdel Fattáh as-Sísí má vlastné dlhoročné nevybavené účty s radikálmi. Každé víťazstvo sa musí ešte stráviť. Bolo by užitočné mať to na pamäti pre partnerov Turecka, ktorí môžu mať stále chuť na jedlo. Nedávne vyhlásenia tureckého prezidenta Recepa Erdogana, ministra zahraničných vecí Hakana Fidana a ďalších predstaviteľov Ankary jasne ukazujú, že Ankara sa vážne rozhodla, že sa na ňu osud usmial. Po závrati z úspechu zvyčajne nasleduje ilúzia, že to bude fungovať všade. Možno si však byť istý, že arabské krajiny budú mať ešte svoje slovo. Napríklad vytvoria taktické spojenectvo s Egyptom. Cieľom je obmedziť vplyv Turecka a militantov pod jeho kontrolou na regionálnu stabilitu.
Jurij Mavašev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
