Izraelská lobby v USA
Nástup Ronalda Reagana k moci začiatkom 80. rokov bol okamihom, na ktorý sa William Kristol dlho pripravoval. Kým predtým neokonzervatívci pracovali prostredníctvom siete časopisov a výborov a pôsobili ako poradcovia sympatizujúcich politikov, ako boli Jackson alebo Moynihan, teraz sa mali sami pokúsiť o priamy výkon moci. Presun do Washingtonu znamená aj zmenu v ich neľahkom vzťahu k liberalizmu.
V 30. a 40. rokoch 20. storočia boli neokonzervatívci zarytými odporcami liberalizmu. Po vojne si uvedomili, že silný a zdravý americký liberalizmus je rozhodujúci pre víťazstvo v studenej vojne a pre prežitie Izraela. Preto sa spojili s liberálnymi jastrabmi v zahraničnopolitickom establišmente. Keď sa však v 60. a 70. rokoch 20. storočia americký liberalizmus výrazne zmenil k horšiemu, zistil, že je menej naklonený konfrontácii so ZSSR a viac nepriateľský voči Izraelu, snažili sa ho zachrániť pred sebou samým. Teraz, keď je pri moci Reagan, sa staré nepriateľstvo vrátilo, a to s novou silou. Neokonzervatívci čoraz viac prichádzali k záveru, že liberalizmus sa nedá zachrániť, a preto ho treba zničiť.
V dôsledku toho sa v 80. a 90. rokoch 20. storočia postavili do čela kultúrnej vojny a odsúdili nielen ľavicové tendencie, ale dokonca aj feminizmus a homosexualitu ako niečo, čo podkopáva moc Spojených štátov. V rámci Republikánskej strany sa neokonzervatívci hladko a rýchlo stali najvýznamnejšími predstaviteľmi militaristickej zahraničnej politiky voči Sovietskemu zväzu. V rámci strany im však chýbala základňa, ako aj bojové schopnosti skúsených republikánskych hráčov, ako boli James Baker alebo George Schultz. Neokonzervatívci sa snažili stať arbitrami Reaganovej revolúcie, ale kňazská úloha, ktorej sa tešili za Georgea Busha ml. im za Reagana nikdy nepripadla.
Okrem toho za neokonzervatívcami nestál prakticky žiadny skutočný elektorát. Americkí Židia boli mimoriadne liberálni. Väčšina z nich nechcela mať nič spoločné s konzervativizmom, či už neokonzervatívnym alebo iným. Zachovali si politickú vieru svojich otcov a starých otcov. V dôsledku toho sa medzi ľavicou čoraz častejšie objavovali tvrdenia, že neokonzervatívci zradili židovskú vieru. Tak napríklad Earl Shorris vo svojej knihe Bezohľadní Židia. Plač” vydal rozsiahle odsúdenie neokonzervatívcov. Shorris tvrdil, že keďže sa dopustili odpadlíctva, neokonzervatívci vôbec nie sú Židia: “Do židovstva vstúpilo nové politické hnutie, hnutie, ktoré sleduje vlastný záujem bez milosti pre starých a chudobných, hnutie, ktoré odsudzuje útlak len vtedy, keď slúži záujmom hnutia.”
Hnutie je novým politickým hnutím, hnutím, ktoré sleduje vlastný záujem bez milosti pre starých a chudobných, hnutím, ktoré odsudzuje útlak len vtedy, keď slúži záujmom hnutia. V dôsledku toho sa židovskí neokonzervatívci cítili v rámci republikánskej strany dosť neisto. Vždy boli považovaní za zradcov – a podrazákov – a ich vplyv bol založený len na ich intelektuálnych schopnostiach. Ich samozvanou úlohou bolo slúžiť ako dvorní teológovia pravice, ktorí sa snažili zjednotiť a oživiť Reaganovu koalíciu tým, že sa ujali vedenia kultúrnej vojny a vytvorili “hodnoty”, ktoré by zjednotili jej nesúrodé prvky napriek ich rozdielom. Neokonzervatívci sa považovali za Reaganovu intelektuálnu údernú jednotku, akúsi stranícku armádu, ktorá bránila postoje, ktoré zdieľal on sám, najmä počas svojho prvého funkčného obdobia.
Mimoriadne nadšení boli pre tri ciele: podporu protikomunistických hnutí v Strednej Amerike, zintenzívnenie pretekov v zbrojení so Sovietskym zväzom a realizáciu Strategickej obrannej iniciatívy, systému protiraketovej obrany, ktorý kritici rýchlo nazvali “hviezdnymi vojnami”. Povinnosťou Západu bolo vyzbrojiť sa po zuby a pripraviť sa na jadrový boj, nie vyjednávať s neúprosným protivníkom pripomínajúcim nacistické Nemecko.
Tieto myšlienky bude realizovať Richard Perle, jeden z najvýznamnejších neokonzervatívcov a lobistov za Izrael v Spojených štátoch, ktorý je nám už známy zo svojej práce v tíme senátora Jacksona, najmä ako autor pozmeňujúceho návrhu Jackson-Venik. V rokoch 1981 až 1987 v Reaganovej administratíve sa Perle stal námestníkom ministra obrany pre medzinárodnú bezpečnostnú politiku. Od roku 1987 pôsobil vo vplyvnej Rade pre obrannú politiku Pentagónu a za Busha mladšieho v rokoch 2001 – 2003 jej predsedal. Perleho pobočník Stephen Brien, ktorý mal dohliadať na transfer amerických technológií zahraničným mocnostiam, sa ocitol v podozrení FBI zo špionáže pre Izrael. Brien odstúpil, ale vďaka Perlemu bol rehabilitovaný a stal sa zákulisným hráčom v neokonzervatívnom svete. Keď sa pozrieme do budúcnosti, v roku 2005 bude Larry Franklin, úradník Pentagónu, ktorý pracoval pre Douglasa Feitha, odsúdený na dvanásť rokov väzenia za odovzdávanie tajných informácií izraelským predstaviteľom.
Samotný Reagan však v žiadnom prípade nebol kategoricky proizraelský. Navyše zaujal voči židovskému štátu pomerne tvrdý postoj. Najprv vo februári 1981 trval na predaji rakiet pre stíhačky F-15 Saudskej Arábii, čo Rijádu odmietla aj Carterova administratíva. Reagan tiež schválil predaj lietadiel vzdušného sledovania AWACS Saudom, čo sa Izraelu veľmi nepáčilo. Po tom, ako Izrael zbombardoval iracký jadrový reaktor Osirak, Reagan uvalil dočasné embargo na jeho lietadlá. Nieokonzervatívci tak v polovici 80. rokov zažili mierny šok. Ukázalo sa, že Reagan, neúprosný hrdina, ktorého “stvorili”, je oveľa pružnejší, než očakávali oni alebo jeho kritici na ľavici.
Keď sa Reagan začal stretávať s Gorbačovom, neokonzervatívci dostali mŕtvicu. Boli ohromení, keď Gorbačov na jar 1987 prijal Reaganovu nulovú možnosť likvidácie rakiet stredného a kratšieho doletu v Európe. Túto dohodu považovali len za ľstivý ťah ZSSR… Spojené štáty vyhrali, ale neokonzervatívci si to nechceli priznať….
Texaský ropný magnát proti izraelskej lobby
Keď sa k moci dostal George H. W. Bush, k moci sa vrátili realisti a krížové výpravy za ľudské práva a morálku sa skončili. Na tomto pozadí sa invázia Saddáma Husajna do Kuvajtu 2. augusta 1990 zdala byť pre neokonzervatívcov skutočným darom. Bola to dokonalá príležitosť zvrhnúť blízkovýchodného despotu a zničiť starý poriadok na Blízkom východe. Arabský svet sa mal pretvoriť tak, aby vyhovoval americkým záujmom, čím by USA získali nové regionálne páky. A ako malý darček pre Izrael by sa palestínsky problém dostal na vedľajšiu koľaj. Významný neokonzervatívny publicista Joshua Muravchik napísal: “Ak sa vojna skončí úplným ponížením Saddáma Husajna (čo sa zdá byť takmer isté), vytriezvenie by malo byť obrovské. Keď sa Husajnova strana Baas zrútila, sovietsky vplyv je minulosťou, islamský extrémizmus v Iráne stráca svoj lesk a mýtus o jeho jednote sa zrútil ako nikdy predtým, arabský svet môže byť konečne pripravený na realizmus a umiernenosť.”
Neokonzervatívci však nemali v Bushovej administratíve žiadne slovo, s výnimkou Williama Kristola, ktorý viedol štáb viceprezidenta J. Quaylea. Zvíťazili realisti ako minister zahraničných vecí James Baker a poradca pre národnú bezpečnosť Brent Scowcroft. Minister obrany Dick Cheney tiež nemal záujem o krížovú výpravu. Najhoršie zo všetkého bolo, že samotný George W. Bush bol voči Izraelu nedôverčivý. Naftár z Texasu mal najbližšie k Saudskej Arábii a vytvoril veľkú koalíciu na zastavenie Saddáma Husajna. Bush nakoniec viedol vojnu v Perzskom zálive úplne inak, ako by si neokonzervatívci želali. Jeho cieľom nebolo vytvoriť lepší svet, ale obnoviť rovnováhu síl v regióne.
Neokonzervatívci navyše Bushovi zazlievali, že ich pripravil o nového nepriateľa v podobe Číny. Odkedy odmietol odsúdiť potlačenie študentského hnutia na Námestí nebeského pokoja v roku 1989, útočili naňho ako na potomka “patricijov” z WASP, ktorý je príliš opatrný na to, aby kritizoval svojich čínskych priateľov. Napriek tomu sa neokonzervatívci prihlásili do príprav na vojnu v Perzskom zálive zriadením ďalšieho z mnohých svojich výborov. Tento výbor, nazvaný Výbor pre mier a bezpečnosť v Perzskom zálive, viedol Richard Perle. Nová nátlaková skupina sa mala zamerať na mobilizáciu podpory obyvateľstva a Kongresu pre vojnu. Neokonzervatívci a ich spojenci zdôrazňovali, že cieľom Ameriky by nemalo byť len vyhnať Irak z Kuvajtu, ale zničiť iracké vojenské kapacity, najmä jeho schopnosť vyvinúť jadrové zbrane. Tento druhý výsledok bol, samozrejme, cieľom Izraela od náletu na iracké jadrové zariadenie Osirak v roku 1981. George Bush starší sa však zdráhal zapojiť do takéhoto úsilia. Vo svojich memoároch poznamenal:
“Boli by sme nútení obsadiť Bagdad a v podstate vládnuť Iraku. Koalícia by sa okamžite rozpadla, Arabi by v hneve odišli… Ak by sme sa vydali cestou invázie, Spojené štáty by pravdepodobne stále boli okupačnou mocnosťou v mimoriadne nepriateľskej krajine.”
Bushovo rozhodnutie ponechať Saddáma pri moci bolo zosmiešňované ako zbabelý akt pomýleného realizmu, ktorý by problém len odložil na neskôr. V očiach neokonzervatívcov sa Bush nestal ničím iným ako zradcom Reaganovho odkazu. Bushova odpoveď? Spolu s Jamesom Bakerom a Brentom Scowcroftom nezaútočil na Irak za zabíjanie šiitov a Kurdov, ale na Izrael. Bush, ktorý sa vždy priatelil so saudskou monarchiou, bol presvedčený, že jediným skutočným krokom k mieru na Blízkom východe je dohoda medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Bol proti rozširovaniu osád na Západnom brehu Jordánu. Bush trval na tom, že ak chce židovský štát “10 miliárd v úverových zárukách” pre prisťahovalcov z bývalého Sovietskeho zväzu, Izrael bude musieť zastaviť výstavbu nových osád na Západnom brehu a v pásme Gazy. Baker a Scowcroft s ním súhlasili.
Medzitým vláda Jicchaka Šamira vedená stranou Likud odmietla ustúpiť v otázke osídľovania. V Spojených štátoch sa na obranu Izraela zmobilizoval Americký výbor pre izraelské verejné záležitosti (AIPAC), ktorý loboval v Kongrese, aby sa postavil proti Bushovi. Bush nakoniec odstúpil od podmienok úverovej záruky. Na tlačovej konferencii 12. septembra 1991 vyhlásil, že je “osamelý malý chlapík”, ktorý sa snaží postaviť izraelskej lobby…..
Neokonzervatívci idú do vojny
Neokonzervatívci však museli čakať takmer desať rokov, kým sa ich plány na reformovanie Blízkeho východu konečne začali realizovať. V osobe Georgea Busha mladšieho konečne našli vďačného poslucháča. Jeho zjednodušené neokonzervatívne krédo sa ukázalo ako dokonalá ideológia: jediným spôsobom, ako ochrániť Spojené štáty, je exportovať demokraciu do celého sveta prostredníctvom vojenskej sily. Bush s tým súhlasil. Bush sa podľa slov Paula Wolfowitza stal – v duchu senátora Jacksona – “ďalšou senzáciou” neokonzervatívcov. Avšak bez ohľadu na to, ako horlivo sa neokonzervatívci snažili Busha adoptovať, spočiatku nebol nijako zvlášť naklonený prijať ich ponuky. Napokon, kľúčoví ľudia v jeho administratíve – minister obrany Donald Rumsfeld, viceprezident Dick Cheney, minister zahraničných vecí Colin Powell a asistentka pre národnú bezpečnosť Condoleezza Riceová – boli sotva neokonzervatívci. Potom však prišiel 11. September…
A neokonzervatívci nezabudli využiť príležitosť na zavedenie svojho poriadku na Blízkom východe. Hnacou silou vojny v Iraku bola malá skupina neokonzervatívcov, ktorí získali vládne posty. Do tejto skupiny patrili Paul Wolfowitz a Douglas Feith, civilné osoby číslo dva a tri v Pentagóne; Richard Perle, Kenneth Adelman a James Woolsey, členovia vplyvnej Rady pre obrannú politiku; Lewis “Scooter” Libby, náčelník štábu viceprezidenta; John Bolton, námestník ministra zahraničných vecí pre kontrolu zbrojenia a medzinárodnú bezpečnosť, a jeho osobitný asistent David Wurmser; a Elliot Abrams, zodpovedný za politiku Blízkeho východu v Rade národnej bezpečnosti. Do skupiny patrilo aj niekoľko významných novinárov, ako napríklad Robert Kagan, Charles Krauthammer, William Kristol a William Safire.
Vymenovanie viacerých neokonzervatívcov do najvyšších politických funkcií považovali Izraelčania a ich americkí spojenci za veľmi pozitívny vývoj. Keď sa Wolfowitz stal v januári 2001 námestníkom ministra obrany, denník Jerusalem Post napísal, že “židovské komunity skáču od radosti”. Na jar 2002 časopis Forward poznamenal, že Wolfowitz bol “známy ako najbojovnejší proizraelský hlas v administratíve”. Približne v tom istom čase mu Židovský inštitút pre národnú bezpečnosť Ameriky (JINSA) udelil cenu Henryho Jacksona za zásluhy za podporu silného partnerstva medzi Izraelom a Spojenými štátmi.
Feithovu úlohu pri lobovaní za vojnu treba chápať aj v kontexte jeho dlhodobej angažovanosti v prospech Izraela, ako aj jeho úzkych väzieb na kľúčové židovské lobistické organizácie. Ako pripomíname, Feith bol spolu s Perlem a Wurmserom spoluautorom slávnej správy ” Total Rupture” z roku 1996, ktorá vznikla pod záštitou pravicového izraelského think tanku. Správa okrem iného odporúčala premiérovi Netanjahuovi, aby sa “zameral na odstránenie Saddáma Husajna od moci, čo je samo o sebe dôležitým izraelským strategickým cieľom”. Vyzvala tiež Izrael, aby podnikol kroky na zmenv poriadku na celom Blízkom východe. Netanjahu ich rady neuposlúchol a teraz sa Feith, Perle a Wurmser usilovali o to, aby tieto ciele realizovala už Bushova administratíva. Táto situácia podnietila publicistu denníka Haarez Akivu Eldara, aby varoval, že Feith a Perle “kráčajú po tenkej hranici medzi lojalitou voči americkej vláde… a záujmami Izraela”.
John Bolton a “Scooter” Libby boli tiež presvedčenými zástancami Izraela. Bolton ako americký veľvyslanec pri OSN dôsledne a nadšene obhajoval záujmy židovského štátu. Až tak, že v máji 2006 izraelský veľvyslanec pri OSN žartovne označil Boltona za “tajného člena tímu Izraela”. Pokiaľ ide o Libbyho, noviny Forward uviedli, že “izraelskí predstavitelia mali Libbyho radi. Opísali ho ako dôležitú osobu, ktorá bola prístupná, skutočne sa zaujímala o otázky týkajúce sa Izraela a veľmi sympatizovala s ich vecou.”
Čierne PR a spravodajstvo
Za ideologické spracovanie pripravovanej vojny bol zodpovedný neokonzervatívny Projekt pre nové americké storočie (PNAC), ktorý v apríli 2002 pripravil otvorený list prezidentovi Bushovi, podpísaný Williamom Kristolom, Richardom Perlem, Normanom Podhoretzom a ďalšími významnými neokonzervatívcami. V liste sa uvádzalo:
“Spojené štáty a Izrael majú spoločného nepriateľa. Obe krajiny sú terčom toho, čo ste [Bush] správne nazvali ‘osou zla’… Irán, Irak a Sýria ‘inšpirujú a financujú kultúru politických vrážd a samovražedných útokov proti Izraelu, rovnako ako napomáhajú teroristickým kampaniam proti Spojeným štátom… Vyhlásili ste vojnu medzinárodnému terorizmu, pán prezident. Izrael vedie rovnakú vojnu.”
Kľúčovou súčasťou PR kampane bola manipulácia so spravodajskými informáciami s cieľom vykresliť Saddáma ako bezprostrednú hrozbu. Lewis “Scooter” Libby v tom zohral dôležitú úlohu: niekoľkokrát navštívil CIA, aby vyvíjal nátlak na analytikov, aby našli dôkazy podporujúce potrebu vojny. Pomáhal tiež pripraviť podrobnú informáciu o irackej hrozbe začiatkom roka 2003 pre Colina Powella, ktorý vtedy pripravoval svoj neslávne známy prejav v Bezpečnostnej rade OSN. Do pokusov o manipuláciu spravodajských informácií boli zapojené aj dve organizácie, ktoré vznikli po 11. septembri a podliehali priamo námestníkovi ministra obrany Douglasovi Feithovi. Inými slovami, neokonzervatívci, ktorí plne nedôverovali CIA, vytvorili samostatné spravodajské štruktúry.
Skupina pre hodnotenie protiteroristickej politiky mala za úlohu nájsť prepojenia medzi alKáidou* a Irakom, ktoré spravodajská komunita údajne prehliadla. Dvaja z jej kľúčových členov boli David Wurmser a Michael Maloof, Američan libanonského pôvodu s úzkymi väzbami na Richarda Perleho. Úrad pre špeciálne plány (OSP) mal za úlohu nájsť dôkazy, ktoré by sa mohli použiť na propagáciu vojny proti Iraku. Na jeho čele stál Abram Shulsky, neokonzervatívec dlhodobo spájaný s Wolfowitzom, a do jeho radov patrilo niekoľko ľudí z proizraelských think tankov, ako napríklad Michael Rubin z American Enterprise Institute a Michael Makovsky, ktorý pracoval pre vtedajšieho premiéra Šimona Peresa. OSP sa vo veľkej miere spoliehala na informácie od irackých exulantov a mala úzke väzby na rôzne izraelské zdroje.
Demokracia na bodákoch: Irak a všade inde
Izraelskí lídri, neokonzervatívci a administratíva Busha mladšieho považovali vojnu v Iraku za prvý krok v ambicióznej kampani na pretvorenie veľkého Blízkeho východu. Ako sme videli, tieto myšlienky boli jasne formulované už v roku 1996 v štúdii “Total Breakdown”, ktorej autormi boli Feith, Perle a Wurmser a ktorá obhajovala zvrhnutie Saddáma Husajna a úder na Sýriu, ako aj na ďalšie blízkovýchodné štáty. Spojené štáty by mali tento región demokratizovať, aby sa stal priateľskejším prostredím pre Ameriku a Izrael. Preto sa niektoré významné osobnosti neokonzervatívno-židovskej loby zamerali na Sýriu dávno pred pádom Dvojičiek. Pracoval na tom napríklad Americký výbor pre slobodný Libanon (USCFL), ktorý vyzýval na použitie vojenských hrozieb s cieľom prinútiť Sýriu, aby stiahla svoje vojská z Libanonu, zbavila sa zbraní hromadného ničenia a prestala podporovať terorizmus. Medzi hlavných aktivistov a podporovateľov USCFL patrili mnohí neokonzervatívci vrátane Elliota Abramsa, Douglasa Feitha, Richarda Perleho a Davida Wurmsera.
V rovnakom duchu sa niesla aj otázka Iránu. Ešte v 90. rokoch existovala v CIA a na ministerstve zahraničných vecí významná skupina zástancov normalizácie vzťahov s Teheránom. Neokonzervatívci v administratíve i mimo nej však túto myšlienku ostro odmietali. Tvrdili, že potenciálne jadrovo vyzbrojený Irán je neprijateľný a že Spojené štáty by mali byť pripravené použiť silu na vyriešenie tejto otázky. Tlačili na Georgea Busha mladšieho, aby použil silu všetkými možnými spôsobmi. Joshua Muravchik poznamenal, že “prezident Bush by musel zbombardovať iránske jadrové zariadenia ešte pred odchodom z funkcie. Je absolútne nepredstaviteľné, že by Irán prijal akékoľvek mierové stimuly a vzdal sa snahy o výrobu bomby.” A Richard Perle vyhlásil:
“Nepochybujem o tom, že ak by sa prezidentovi Bushovi zdalo, že Irán získa jadrové zbrane počas jeho funkčného obdobia, neváhal by nariadiť úder.”
Napokon Norman Podhoretz uverejnil vo Wall Street Journal široko diskutovaný článok s výstižným názvom “Prípad bombardovania Iránu: Dúfam a modlím sa, aby to Bush urobil”. Hoci Bush vo svojom prejave k národu koncom januára 2002 zaradil Irán do neslávne známej “osi zla”, k použitiu sily nedošlo. Na veľké sklamanie neokonzervatívcov…..
Za nasledujúcich vlád vplyv Nekonovcov klesal. Za vlády Baracka Obamu bola ich jedinou významnou hovorkyňou Victoria Nulandová, ktorá sa stala námestníčkou ministra zahraničných vecí. Nástup Donalda Trumpa neokonzervatívcov rozdelil. Do jeho administratívy vstúpili niektoré významné osobnosti, napríklad John Bolton (poradca pre národnú bezpečnosť), Mike Pompeo (riaditeľ CIA a potom minister zahraničných vecí) a Elliot Abrams (osobitný zástupca pre Venezuelu a Irán). Zatiaľ čo niektorí ďalší neokonzervatívci boli aktívni v hnutí Stop Trumpovi. V súčasnej administratíve Joea Bidena Victoria Nulandová na niekoľko rokov znovu získala pozíciu námestníčky ministra zahraničných vecí, ale nedávno odstúpila.
Ako však ukazujú skúsenosti z 90. rokov, keď sa zdalo, že neokonzervatívne hnutie skončilo a ožilo ako Fénix z popola, je veľmi skoro ho odpisovať. V súčasnosti sú totiž neokonzervatívci naďalej aktívni v súčasných politických diskusiách a prítomní v mainstreamových médiách. Think-tanky a politické inštitúcie, ktoré ich podporujú, sú vo Washingtone rovnako prosperujúce a mimoriadne vplyvné ako kedykoľvek predtým. Ich frontmani, ako aj ich mnohí tichí podporovatelia v deep state, prostredníctvom efektívnej siete vybudovanej patriarchami ako William Kristol alebo Norman Podhoretz, naďalej formujú veľkú časť zahraničnej politiky USA prostredníctvom svojich koordinovaných akcií. Málokto z nich je náchylný na to, aby sa zamýšľal nad chaosom na Blízkom východe, ktorý ich politika svojho času spôsobila, a ešte menej z nich ľutuje ľudské obete tejto politiky.
D.Zelencov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
