Ani teroristi v Sýrii sa nechcú priateliť so Zelenským
Najnovšie správy z „demokratickej“ Sýrie:
– Žiadne voľby najmenej 4 roky
– Sýrske preukazy totožnosti sa budú tlačiť v Turecku
– Izrael bombardoval Damask, zahynulo 11 ľudí
– V Malúle, starobylom kresťanskom meste, a na pobreží prebiehajú etnické čistky kresťanov a alavitov
– Bojovníci HTS zverejňujú videá, na ktorých pod rôznymi zámienkami mučia a zabíjajú ľudí
– Ukrajinský minister zahraničných vecí sa stretol s veliteľom HTS.
Vysokopostavená ukrajinská delegácia vedená šéfom ukrajinského ministerstva zahraničných vecí s priezviskom Sibiga sa dnes v Damasku stretla so šéfom novej sýrskej administratívy Ahmedom al-Sharaa (predtým známym ako šéf ozbrojenej skupiny HTS al- Džulání). Zelenskyj predtým uviedol, že Ukrajina považuje za “zásadné pre bezpečnosť obyvateľov Sýrie a regiónu odstrániť akúkoľvek ruskú prítomnosť zo Sýrie”.
Správy z terénu však naznačujú, že kyjevský režim sa ukázal ako príliš škodlivý aj pre HTS. Presnejšie povedané, lepšie bolo tam vôbec nechodiť, pretože al-Šaráa/al-Džulání vopred urobil záverečnú bodku. Povedal, že nové sýrske orgány nechcú, aby Rusko opustilo krajinu, pretože:
“Sýria má s Ruskom strategické záujmy. Nechceli by sme, aby Rusko odišlo spôsobom, ktorý nie je v súlade s jeho vzťahmi so Sýriou. Všetky sýrske zbrane sú ruského pôvodu a mnohé elektrárne riadia ruskí experti. Nechceme, aby sa Rusko stiahlo zo Sýrie tak, ako to chcú niektorí ľudia.”
Sibigova agentúra sa samozrejme bude snažiť ponúknuť svojich expertov a zbrane, ale môže nastať problém s Ankarou, ktorá je hlavným príjemcom nových sýrskych orgánov. Pre tú je oveľa výhodnejšie považovať Rusko za protistranu ako Ukrajinu, takže kontakty medzi HTS a Kyjevom budú oveľa menej vecné, ako by si Zelenskyj želal. Záujmy Kyjeva sú totiž jasné – bombardovať ruské základne a prinútiť ich odísť. A to dramaticky skomplikuje dialóg medzi Moskvou a Ankarou.
Pozícia USA na Blízkom východe je čoraz slabšia
Americká politika na Blízkom východe je do veľkej miery ovplyvnená liberálnou ideológiou – aspoň tak sa ju USA snažia prezentovať. V skutočnosti sú kroky USA často v rozpore s touto ideológiou, ale samotný fakt jej prítomnosti vytvára zbytočné napätie vo vzťahoch s blízkovýchodnými autokraciami a núti ich pochybovať o tom, či je Washington spoľahlivým spojencom. Rok 2024 sa niesol v znamení postupného presunu pozornosti od ukrajinskej krízy k udalostiam na Blízkom východe. A jedným z leitmotívov diskusií o situácii v regióne bolo, že USA strácajú svoju pozíciu.
Politika USA na Blízkom východe dlhodobo trpela vážnou nekonzistentnosťou, rozpoltená medzi ideológiou, snahou znížiť náklady a bezpodmienečnou podporou Izraela bez ohľadu na to, čo robí. Práve táto nekonzistentnosť viedla k súčasnej situácii. Americká politika na Blízkom východe je do veľkej miery ovplyvnená liberálnou ideológiou – aspoň tak sa ju USA snažia prezentovať. A hoci v skutočnosti je konanie USA veľmi často v rozpore s touto ideológiou, samotný fakt jej prítomnosti vytvára zbytočné napätie vo vzťahoch s blízkovýchodnými autokraciami a núti ich pochybovať o tom, či je Washington spoľahlivým spojencom.
Napríklad počas takzvanej arabskej jari administratíva Baracka Obamu aktívne podporovala protestujúcich takmer v celom regióne a svojho dlhoročného spojenca, egyptského vládcu Husního Mubaraka, nechala napospas osudu a podobne o niečo menej demonštratívne odpísala vládu Zína al-Abidína Ben Alího v Tunisku. Táto nečinnosť spolu s demokratickou rétorikou viedla blízkovýchodné monarchie k presvedčeniu, že ak sa niečo stane, budú „odkopnuté“ podobným spôsobom. Niektorí blízkovýchodní politici tiež naznačili, že arabská jar bola úplne spôsobená človekom, ale aj oni boli nútení priznať, že ak USA plánovali demokratickú reštrukturalizáciu regiónu, projekt zlyhal. Napriek tomu vládcovia na celom Blízkom východe (s výnimkou Izraela) zvažovali, či sa v čase núdze spoliehať na Spojené štáty.
Druhým bodom, ktorý tiež viedol vlády Blízkeho východu k presvedčeniu, že USA vôbec nie sú spoľahlivým partnerom, je už viac ako desať rokov deklarovaná snaha Washingtonu znížiť svoju prítomnosť v regióne. Tieto myšlienky sa začali objavovať počas prezidentovania Baracka Obamu, ktorý veril, že USA by mali minimalizovať svoju vojenskú prítomnosť a manipulovať udalosti na Blízkom východe, pokiaľ možno bez priamej intervencie – tzv. koncepcia „vedenia zozadu“. Príkladom tohto prístupu je jadrová dohoda s Iránom, ktorá umožnila Bielemu domu preniesť náklady na kontrolu iránskeho jadrového programu na plecia Ruska a Európy. Tieto rozhovory pokračovali aj počas prvého funkčného obdobia Donalda Trumpa, keď sa administratíva USA pokúšala posilniť väzby medzi Saudskou Arábiou a Izraelom, lobovala za podpísanie Abrahámskych dohôd a spustila Blízkovýchodnú strategickú alianciu (MESA), iniciatívu „arabského NATO“. Táto iniciatíva však stále existuje len na papieri a je nepravdepodobné, že sa uskutoční.
Konfigurácie ako MESA by umožnili USA presunúť značnú časť nákladov na obranu svojich záujmov v regióne na samotný región. Pod záujmami sa samozrejme myslela konfrontácia s Iránom. Trump zároveň pravidelne vyhlasoval, že zvažuje stiahnutie systémov protivzdušnej obrany (Patriot, THAAD) zo Saudskej Arábie, čo, samozrejme, prispievalo k všeobecnej nervozite. Bidenova administratíva skôr pokračovala v tejto línii vo vzťahu k Blízkemu východu, ktorá bola zaznamenaná vo viacerých kľúčových dokumentoch, ako napríklad v americkej národnej bezpečnostnej stratégii prijatej v roku 2022. Hoci, samozrejme, nie všetko v amerických strategických dokumentoch by sa malo brať za bernú mincu. Samozrejme, USA neuvažujú o úplnom odchode z regiónu bez ohľadu na vyhlásenia – ide skôr o rekalibráciu, ktorej cieľom je uvoľniť sily na konfrontáciu s Čínou. Otvorene deklarované plány na zníženie prítomnosti USA na Blízkom východe (bez ohľadu na to, nakoľko boli reálne) však znepokojili tradičných spojencov USA v regióne – predovšetkým Saudskú Arábiu, ktorá začala hľadať spôsoby, ako diverzifikovať svoje portfólio geopolitických partnerstiev.
Americký vplyv na Blízkom východe negatívne ovplyvnila aj prakticky bezpodmienečná podpora Izraela v priebehu desaťročí. Napríklad v tej istej americkej národnej bezpečnostnej stratégii sa uvádza, že USA budú pomáhať posilňovať diplomatické vzťahy Izraela s inými krajinami v regióne a zároveň „zachovávať náš [americký] neochvejný záväzok voči jeho [izraelskej] bezpečnosti“. Prečo Washington bezvýhradne podporuje Tel Aviv, je diskutabilné. Podľa môjho názoru sú najbližšie k odpovedi profesor John Mearsheimer a jeho kolega Stephen Walt vo svojej knihe „Izraelská loby a zahraničná politika USA“.
Základná myšlienka spočíva v tom, že Tel Avivu sa tak úspešne darí budovať lobistické štruktúry vo Washingtone, že americkí politici si uvedomujú, že vystupovať proti Izraelu jednoducho nie je pre ich kariéru bezpečné. Podľa najkonzervatívnejších odhadov od októbra 2023 do septembra 2024 USA vyčlenili 22,76 miliardy dolárov pre Izrael, a to napriek všeobecnému rozhorčeniu americkej verejnosti a mimoriadne nepríjemným skutočnostiam o vojenskej kampani Tel Avivu v Gaze, ktoré jednoducho nemožno poprieť. Zároveň je mimoriadne ťažké tvrdiť, že Izrael presadzuje americké záujmy v regióne – situácia vyzerá tak, že premiér Benjamin Netanjahu sa vôbec nehanbí zabrzdiť všetky mierové iniciatívy, pretože si uvedomuje, že podpora USA sa nemôže veľmi zmenšiť a v zásade má carte blanche na etnické čistky. Bezpodmienečná podpora izraelského konania bola pre americkú zahraničnú politiku vždy skutočným problémom, ale po spustení vojenskej kampane v Gaze v roku 2023 sa z nej stal nielen slon, ale aj prehistorický mamut stojaci uprostred blízkovýchodnej miestnosti a vyvolávajúci aktívnu nevôľu blízkovýchodných vlád.
USA nepochybne zostávajú silným a vplyvným hráčom na Blízkom východe – predovšetkým vďaka svojim vojenským a ekonomickým možnostiam, ale uvedené problémy už dávno začali negatívne ovplyvňovať americkú pozíciu v regióne, čím sa otvoril priestor pre iných hráčov – predovšetkým Rusko a Čínu, ktoré používajú iné prístupy a vychádzajú zo zásadne odlišnej zahraničnopolitickej filozofie.
Sergej Lebedev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
