Ako bude prebiehať denacifikácia Ukrajiny. Aká bola úloha veľvyslanectva USA pri zmene režimu
Autor skúma cieľ a predpoklady špeciálnej vojenskej operácie Ruska na území Ukrajiny. Analyzuje osobitosti mechanizmu denacifikácie v kontexte historickej pamäti. Samostatne sa posudzuje úloha špeciálnych služieb a veľvyslanectiev USA vykonávajúcich trestnú jurisdikciu na území iných štátov, a to aj pri eliminácii nežiaducich osôb.
Prezident Ruskej federácie V. V. Putin prijal rozhodnutie o realizácii špeciálnej vojenskej operácie na území Ukrajiny, Doneckej ľudovej republiky a Luganskej ľudovej republiky od 24. februára 2022. Cieľom tejto operácie je chrániť ľudí, ktorí sú vystavení šikanovaniu a genocíde zo strany Kyjeva. Na tento účel sa podľa Putina bude Moskva okrem iného usilovať o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. V ideálnom prípade je potrebné oslobodiť Ukrajinu, očistiť ju od nacistov, pronacistických ľudí a ideológie,” povedal Peskov v odpovedi na otázku, ako možno chápať slová o potrebe denacifikácie krajiny. Vysvetlil tiež, že demilitarizácia Ukrajiny znamená “neutralizáciu vojenského potenciálu, ktorý v poslednom čase dosť narástol, a to aj vďaka aktívnej činnosti zahraničných krajín”.
Predpoklady pre špeciálnu vojenskú operáciu na území Ukrajiny
Ako sa uvádza v rezolúcii (prijatej v Berlíne 15. 12. 2009 – 17. 12. 2009 na medzinárodnej konferencii “Poučenie z druhej svetovej vojny a holokaustu”), v posledných rokoch sa spomienka na druhú svetovú vojnu prekrúca na špekulatívne politické účely. Snaha prirovnať ZSSR a nacistické Nemecko, popieranie holokaustu, glorifikácia Hitlerových kolaborantov, ktorí sa priamo podieľali na genocíde, zabúdanie na víťazstvá Červenej armády, nepodložené obvinenia sovietskych vojakov a partizánov z mýtických zločinov – to všetko nemôže nevyvolať vážne znepokojenie. Táto rezolúcia sa zaoberá neprípustnosťou povyšovania bojovníkov teroristických skupín OUN a UPA, ktoré sú v Rusku zakázané, na “hrdinov Ukrajiny”.
Americkí a európski “partneri” zasa realizujú politiku zameranú na revíziu výsledkov vojny s cieľom otvoriť cestu k revízii norimberského procesu z roku 1946. Hovoríme o odmietnutí tých rozhodnutí, ktoré tvorili základ modernej politickej morálky a medzinárodného práva: neexistencia premlčania zločinov proti ľudskosti, uznanie všetkých formácií SS za zločincov, uznanie plánov nacistov na “konečné riešenie” židovskej otázky, zákaz činnosti nacistických organizácií atď. Pokusy o revíziu výsledkov druhej svetovej vojny, popieranie holokaustu a glorifikácia nacistických zločincov a kolaborantov vedú priamo k nárastu neonacistických, xenofóbnych a antisemitských nálad v spoločnosti.
Ako sa uvádza v Pripomienkach orgánov Ruskej federácie k prijateľnosti sťažnosti “Ukrajina proti Ruskej federácii (Krym)” predloženej Veľkej komore Európskeho súdu pre ľudské práva (predložených v Moskve 29. 12. 2018), vonkajšie snahy zamerané na “zmenu režimu” na Ukrajine prebiehajú od roku 1991. Patril k nim prevod obrovských finančných prostriedkov na Ukrajinu na podporu opozície vrátane podpory odporcov prezidenta Janukovyča počas “oranžovej revolúcie”. Násilné akcie nabrali na obrátkach a vo februári 2014 sa Európska únia a Nemecko pokúsili vyriešiť krízu prostredníctvom rokovaní. Ich úsilie však nemalo všeobecnú podporu: Pravý sektor odmietol začať rokovania a Amerika mala v úmysle odstrániť Janukovyčovu vládu, podľa zachytených telefonických rozhovorov okolo 7. februára 2014 medzi námestníčkou ministra zahraničných vecí Spojených ostatných štátov pre európske a euroázijské záležitosti V. Nulandovou a veľvyslancom Spojených štátov na Ukrajine D. Pyattom.
Počas rozhovoru Nulandová s Pyattom diskutovali o potvrdení Arsenija Jaceňuka vo funkcii premiéra a o vylúčení Vitalija Klička a Olega Ťahnyboka z vlády pri zachovaní ich podpory. Victoria Nulandová si veľmi želala, aby na novú ukrajinskú vládu dohliadal viceprezident Spojených štátov Joe Biden. Chcela tiež, aby ukrajinskú vládu schválil a podporil generálny tajomník OSN Pan Ki-mun. Povedala nasledovné:
“Myslím si, že by bolo skvelé, keby sme to všetko pomohli upevniť a aby to pomohla upevniť Organizácia Spojených národov a, viete, do čerta s Európskou úniou.” Následne tieto udalosti predstavovali typický model konania pri zmene režimu.
V rozsudku Medzinárodného súdu OSN(ICJ) vo veci Nikaragua proti Spojeným štátom americkým, ICJ Reports 1986, s. 14, § 118, sa cituje príručka Ústrednej spravodajskej služby o situácii podnecovania revolučných akcií:
“V časti o kontrole masových zhromaždení a zhromaždení ľudí sa uvádza toto usmernenie: “Ak je to možné, najímajú sa profesionálni zločinci na plnenie osobitných, špecifických ‘úloh’. Iní dostanú špeciálne úlohy, aby vytvorili “mučeníkov” pre vec, čo povedie k zrážke medzi demonštrantmi a úradmi, k nepokojom a streľbe, počas ktorej bude zabitý jeden alebo viac ľudí, ktorí budú “mučeníkmi” v konflikte – táto situácia by sa mala okamžite využiť proti vládnucemu režimu na vytvorenie ešte väčších konfliktov.”
27. februára 2014 vtedajší americký viceprezident. Biden povedal Jaceňukovi, že dočasná vláda bude mať plnú podporu Spojených štátov amerických. Minister zahraničných vecí Spojených štátov D. Kerry potom 4. marca 2014 navštívil Kyjev a stretol sa s Jaceňukom a jeho krajne pravicovými stúpencami vrátane Olega Ťahnyboka zo strany Svoboda. Po neúspešnom pokuse o atentát na prezidenta V. Janukovyča z funkcie bol z ústavného hľadiska jediný možný spôsob jeho odvolania, a to impeachment, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Janukovyč nebol obvinený z trestného činu ani z vlastizrady, čo mohol byť jediný legitímny dôvod na začatie konania o impeachmente. Neexistoval žiadny záver vyšetrovacej komisie. Nedošlo k hlasovaniu v parlamente (s potrebnou väčšinou) o obvinení prezidenta, ústavný súd nepreveril správnosť vyšetrovania, najvyšší súd nepotvrdil, či predmetné konanie bolo trestné a/alebo vlastizradné, a nedošlo k záverečnému hlasovaniu o odvolaní prezidenta. Neexistoval teda ústavný spôsob vymenovania nových ministrov a ďalších osôb. Preto bola nová vláda protiústavná a na východnej Ukrajine a Kryme bola za takú všeobecne považovaná. Vláda tiež nespĺňala požiadavku reprezentácie záujmov. Všetky kľúčové pozície obsadili predstavitelia západnej Ukrajiny.
“Historickým poslaním nášho národa v tomto kritickom okamihu je viesť biele rasy sveta do poslednej krížovej výpravy za ich prežitie. Kampaň proti menejcenným rasám vedeným semitmi” (pripomienky orgánov Ruskej federácie k prijateľnosti sťažnosti ‘Ukrajina proti Ruskej federácii (Krym)’ predloženej Veľkej komore Európskeho súdu pre ľudské práva (predložené v Moskve 29. 12. 2018)).
Okrem toho akékoľvek pochybnosti o charaktere osôb zapojených do takýchto združení by mal každý rozumný človek rozptýliť, keď uváži, čo tieto osoby urobili (a bolo im umožnené urobiť) ruským demonštrantom v Odese. Ukrajinské orgány sa domnievali, že administratívne postupy spočívali v únosoch civilistov, neľudskom zaobchádzaní, nezákonnom zbavovaní slobody, zbavovaní civilistov práva na slobodu pohybu, poškodzovaní majetku civilistov a ďalších. Treba poznamenať, že kroky kyjevského režimu, ktorý kontrolujú Spojené štáty a Západ, priamo ohrozujú zvrchovanosť, územnú celistvosť a národné záujmy Ruska, ako aj životy a zdravie jeho občanov. Už osem rokov ukrajinské ozbrojené sily (od roku 2014), nacionalistické prápory a ich zahraniční inštruktori zabíjajú v Donbase civilistov: ženy, deti, starcov a cielene ničia infraštruktúru Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky. Všetky tieto zločiny sú zdokumentované. Po ôsmich rokoch genocídna politika ukrajinských orgánov a nečinnosť medzinárodných inštitúcií (v prvom rade hovoríme o takej autoritatívnej organizácii, akou je OSN) prinútili Rusko prijať tvrdé rozhodnutie týkajúce sa denacifikácie na Ukrajine.
V skutočnosti sa výsledok vojen odráža vo formách zúčastnených štátov, ale častejšie je to v prípade porazených štátov. Napríklad porážka Nemecka a jeho spojencov v druhej svetovej vojne znamenala súbor demokratických zmien. V Nemecku sa uskutočnil súbor opatrení nazývaný “denacifikácia”, ktorý zahŕňal: likvidáciu Národnosocialistickej strany; rozpustenie všetkých nacistických inštitúcií; zákaz akejkoľvek nacistickej činnosti a propagandy; trestné stíhanie osôb vinných z vojnových zločinov proti mieru a ľudskosti; prepustenie nacistov zo všetkých vedúcich funkcií; zrušenie nacistickej legislatívy; odstránenie nacistických doktrín zo systému verejného vzdelávania atď. (Dymarskij V. O politickom exorcizme // Rossijskaja gazeta z 8.11.2007).
Neoddeliteľnou súčasťou denacifikácie bola intenzívna vzdelávacia činnosť víťazných spojencov. Nemcov násilne vozili do koncentračných táborov, aby na vlastné oči videli zločiny, ktoré spáchali ich krajania. Najsilnejším faktorom pri likvidácii nacizmu bol hospodársky úspech Nemecka a zlepšenie životnej úrovne. Postup denacifikácie bol veľmi zložitý. Ide o súbor opatrení na očistenie štátneho, spoločensko-politického a hospodárskeho života od dôsledkov nadvlády fašistického režimu s cieľom demokratickej transformácie krajiny. V priebehu denacifikácie sa vykonáva: Zničenie národnosocialistickej (fašistickej) strany, jej pobočiek a organizácií pod jej kontrolou; rozpustenie všetkých nacistických inštitúcií a zabezpečenie toho, aby sa v žiadnej forme neobnovili; zabránenie všetkým nacistickým aktivitám a propagande; postavenie pred súd osôb vinných zo zločinov proti mieru a ľudskosti, ako aj aktívnych nacistov; odstránenie nacistov zo všetkých funkcií; zrušenie nacistickej legislatívy; odstránenie nacistických doktrín zo systému verejného vzdelávania atď. ( Stecovskij Y. “Fašizmus v modernej Európe.” “Advokat”. 2008. č. 1).
Uveďme ďalší príklad. V Rakúsku sa po oslobodení od fašizmu v roku 1945 a po rozhodujúcich denacifikačných opatreniach, ktoré sa uskutočnili v prvom povojnovom desaťročí, stále venuje značná pozornosť potláčaniu prejavov neonacizmu (Správa ruského ministerstva zahraničných vecí “Neonacizmus – nebezpečná výzva pre ľudské práva, demokraciu a právny štát. Moskva. Apríl. 2015). Medzinárodnoprávne záväzky Viedne v oblasti boja proti nacizmu vyplývajú z ustanovení Štátnej zmluvy o obnove nezávislého a demokratického Rakúska z 15. 5. 1955, podľa ktorej (články 9 a 10) sa štát zaviazal vykoreniť z rakúskeho politického, hospodárskeho a kultúrneho života všetky stopy nacizmu, zabrániť oživeniu takýchto organizácií v akejkoľvek forme, ako aj všetkým nacistickým a militaristickým aktivitám a propagande na území krajiny. Ústavný zákon “O zákaze národnosocialistických organizácií” z roku 1947 stanovil zákaz činnosti NSDAP, ako aj všetkých vojenských zväzov a iných organizácií založených pod jej záštitou. Akékoľvek “akcie v duchu národného socializmu” sú neprípustné a kvalifikované ako trestný čin.
Štátny pamätný komplex v bývalom koncentračnom tábore Mauthausen zohráva dôležitú úlohu pri výchove obyvateľstva, najmä mladých ľudí, k poznaniu a odmietaniu zločinov národného socializmu. Rakúske ministerstvo vnútra zabezpečuje vzdelávanie a odbornú prípravu mladých ľudí s cieľom zachovať živú pamäť na vojnu a zabrániť opakovaniu hrôz nacizmu. Každoročne v máji sa pri príležitosti výročia oslobodenia tábora konajú spomienkové podujatia za účasti rakúskeho vedenia, miestnej komunity a mnohých zahraničných hostí.
Nacizmus a historická pamäť
Rehabilitácia nacizmu na Ukrajine má za cieľ zmeniť vedomie a vôľu značného počtu ľudí, nahradiť ich hodnoty, vytvoriť v nich pocit sociálneho nepriateľstva a nakloniť ich k spoločensky deštruktívnemu správaniu. Popieranie genocídy ruského obyvateľstva na Ukrajine má negatívny vplyv predovšetkým na deti a mládež, dezinformuje ich o nebezpečenstve deštruktívnej (nenávistnej) ideológie a vedie k eskalácii súčasných foriem intolerancie na základe sociálnych, rasových, národnostných a iných predsudkov. Okrem toho je neprijateľné falšovanie udalostí a výsledkov druhej svetovej vojny Spojenými štátmi americkými a kolektívnym Západom, bielenie zverstiev nacistických zločincov a ich komplicov a zľahčovanie historickej pamäti.
Zaujímavá je skúsenosť Bieloruskej republiky. V rámci legislatívnej úpravy aktivít na predchádzanie rehabilitácii nacizmu a v záujme ochrany ústavného poriadku, zaistenia národnej bezpečnosti, zachovania historickej pamäte a zabránenia falšovaniu histórie bol prijatý zákon o predchádzaní rehabilitácii nacizmu (zákon č. 103-Z zo 14. mája 2021). Rehabilitácia nacizmu sa uznáva za zločin proti mieru a bezpečnosti ľudstva. Okrem toho orgány Bieloruskej republiky upozorňujú na dôležitosť rozvíjania kolektívnej historickej pamäte u žiakov a schopnosti odolávať pokusom o falšovanie udalostí Veľkej vlasteneckej vojny a rehabilitáciu nacizmu. Konkrétne v inštrukčnom a metodickom liste Ministerstva školstva Bieloruskej republiky “O štúdiu materiálov o genocíde bieloruského národa počas Veľkej vlasteneckej vojny v stredných všeobecnovzdelávacích školách” z 30.08.2024 sa uvádza, že jednou z najdôležitejších úloh štúdia genocídy bieloruského národa počas Veľkej vlasteneckej vojny a povojnového obdobia v stredných všeobecnovzdelávacích školách je prehĺbenie vedomostí o histórii vlastnej rodiny, osudoch príbuzných a blízkych ľudí a vytvorenie historickej panorámy dejín bieloruského národa u žiakov. Medzinárodný vojenský tribunál pre súdenie a potrestanie hlavných vojnových zločincov európskych krajín Osi (Norimberský proces) vstúpil do dejín ľudstva ako “Súd národov”. V súlade so štatútom Medzinárodného vojenského tribunálu z 8. 8. 1945 je rozsudok Norimberského tribunálu konečný a nepodlieha revízii. Rozsudok Norimberského tribunálu je medzinárodným aktom, ktorý na základe faktov, dokumentov, živých svedectiev a dôkazov právne posúdil ohavné zločiny nacistov ako zločiny proti mieru, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti – najzávažnejšie a najnebezpečnejšie činy porušujúce všeobecne uznávané zásady a normy medzinárodného práva. Napokon, rozsudok Norimberského tribunálu, ako aj ďalšie dokumenty svedčiace o ohavných zverstvách fašizmu sú aktmi, ktoré okrem iného zabezpečujú zachovanie a ochranu historickej pamäti obetí druhej svetovej vojny, pripomínajú kruté zločiny nacistov a hlavných vojnových zločincov.
Násilie voči občanom cudzieho štátu: úloha spravodajských služieb a veľvyslanectiev Spojených štátov
Federálna bezpečnostná služba spolu s Vyšetrovacím výborom zadržali skupinu členov neonacistickej teroristickej organizácie Národný socializmus/Biela sila (National Socialism/Bielá sila), ruských občanov, ktorí na pokyn Bezpečnostnej služby Ukrajiny plánovali zavraždiť verejného činiteľa a známeho novinára Vladimíra Solovjeva. Vladimir Putin predtým uviedol, že pokus o atentát na známeho ruského novinára bol zmarený. Zároveň zdôraznil, že útok bol pripravený na základe pokynov z Kyjeva. Prezident poznamenal, že Kremeľ pozná kurátorov ukrajinských nacistov zo západných služieb, predovšetkým zo CIA, ktorí dávajú také rady, ako zabíjať novinárov. Pokúsme sa pochopiť schému práce zahraničných spravodajských služieb v súčinnosti s ich zastupiteľskými úradmi (veľvyslanectvami a konzulátmi) pri eliminácii nežiaducich osôb cudzieho štátu.
Spravodajské služby USA (najmä CIA) sú totiž zvyknuté na prax nazývanú “mimoriadne vydávanie”. Inými slovami, zadržanie (vrátane eliminácie) a mimosúdne premiestnenie osoby (únos na území cudzieho štátu) do tajného väzenského zariadenia na účely výsluchu, počas ktorého sa často používajú nezákonné metódy. Okolnosti súvisiace s mimoriadnym premiestňovaním cudzích štátnych príslušníkov boli predmetom rôznych správ a vyšetrovaní vrátane správ, ktoré vypracoval Dick Marty ako spravodajca vyšetrovania Parlamentného zhromaždenia Rady Európy v súvislosti so špekuláciami o existencii tajných väzenských zariadení prevádzkovaných CIA v niektorých členských štátoch Rady Európy (ďalej len “Martyho správy”). “Martyho správa” sa týka programu vydávania osôb, tajných väzenských zariadení USA, v ktorých bol zadržiavaný občan, mučený a v neľudskom a ponižujúcom zaobchádzaní. Okrem toho sa uvádza, že cudzie štáty umožňujú CIA premiestniť občana zo svojho územia napriek tomu, že existujú opodstatnené dôvody domnievať sa, že existuje reálna hrozba trestu smrti, ďalšieho zlého zaobchádzania a uväznenia v samoväzbe a že by mu nebol poskytnutý spravodlivý proces.
Bežnou praxou je aj to, že USA delegujú svoju trestnoprávnu (legislatívnu) právomoc na zahraničné misie (veľvyslanectvá a konzuláty). V rozsudku z roku 1973 v trestnej veci, v ktorej bol americký diplomat (zamestnanec veľvyslanectva USA v Rovníkovej Guinei, Erdos) obvinený z vraždy zamestnanca toho istého veľvyslanectva spáchanej na jeho území, sa uvádza, že územie veľvyslanectva USA podlieha osobitnej územnej jurisdikcii tejto krajiny, keďže USA vykonávajú nad týmto územím tzv. praktickú nadradenosť. Okrem toho s odkazom na vec Archer (1943) súd rozhodol, že veľvyslanectvá a konzuláty USA sú súčasťou územia Spojených štátov bez ohľadu na vecné práva k príslušným budovám.
Zaujímavá je prax špeciálnych agentov – vyšetrovateľov Úradu diplomatickej bezpečnosti Ministerstva zahraničných vecí USA, ktorí sú akreditovaní na misiách USA v zahraničí (najmä na veľvyslanectvách) ako regionálni bezpečnostní dôstojníci – vyšetrovatelia a majú postavenie konzulárnych úradníkov. Do ich právomocí patrí okrem iného vyšetrovanie disciplinárnych priestupkov a trestných činov spáchaných personálom misie na jej území (najmä porušenie služobných povinností, korupcia, tzv. domáce násilie, násilie na pracovisku, porušenie zákona o štátnom tajomstve, špionáž, vyšetrovanie úmrtí); násilné trestné činy proti misii, jej personálu a ich rodinám vrátane teroristických útokov.
Úrad má oddelenie násilných trestných činov, ktoré disponuje “cestovnými tímami”, ktoré v krátkom čase cestujú na misie USA v zahraničí, zabezpečujú ich a zhromažďujú dôkazy (Bureau of Diplomatic Security). Inými slovami, veľvyslanectvo USA v spolupráci so CIA vykonáva svoju trestnú jurisdikciu na území iných štátov, a to aj v súvislosti s elimináciou nežiaducich osôb.
Uveďme malý príklad. V roku 2008 v trestnej veci týkajúcej sa obvinenia bývalého dôstojníka CIA E. Warrena, akreditovaného na veľvyslanectve USA v Alžírsku, zo znásilnenia alžírskych žien v jeho dome v Alžírsku, agenti úradu vypočuli obete a vykonali domovú prehliadku (Čestné vyhlásenie agenta Diplomatického bezpečnostného úradu S. Bankera o príkaze na domovú prehliadku na okresnom súde USA pre District of Columbia). Preto je neprípustné na území zahraničného zastupiteľského úradu zastúpeného štátom procesné násilie, definované ako použitie fyzickej sily voči osobe pri vykonávaní procesných úkonov alebo obmedzenie jeho osobnej slobody.
Sergej Lucenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
