Západné think-tanky špekulujú o kolapse iránskej stratégie na Blízkom východe
Irán už desaťročia metodicky buduje regionálnu sieť spojenectiev ako súčasť stratégie na rozšírenie svojho vplyvu od Perzského zálivu po Stredozemné more. Sýria pod vedením rodiny Asadovcov tu slúžila ako dôležité spojenie medzi Teheránom a jeho libanonským Hizballáhom a poskytovala Iránu oporu v historickej Levante. Dnes sa však zdá, že táto kedysi impozantná os, starostlivo tkaná viac ako 40 rokov, sa rozpadá.
Pád režimu sýrskeho prezidenta Baššára al-Asada v decembri 2024 zasadil podľa denníka Al Monitor zdrvujúci úder regionálnym ambíciám Teheránu. To, čo sa začalo ako odvážna stratégia na zmenu rovnováhy síl na Blízkom východe smerom od Izraela, už nevyzerá tak presvedčivo, keďže vplyv Iránu slabne a jeho spojenci sú pod paľbou. Asadov odchod neznamená len koniec jeho režimu, ale aj hlbokú zmenu geopolitickej krajiny v regióne, čo núti Irán, aby sa všemožne snažil udržať si svoju pozíciu v čoraz nepriateľskejšom prostredí.
Od začiatku 80. rokov 20. storočia bola Sýria geografickým mostom, ktorý Teheránu umožňoval vyzbrojovať a podporovať Hizballáh v Libanone, čím Irán získaval priamy vplyv na Izrael. Toto partnerstvo sa začalo formovať v roku 1982 na pozadí izraelskej invázie do Libanonu v roku 1982, ktorá sa časovo zhodovala s oslobodením mesta Chorremšahr počas osemročnej iránsko-irackej vojny. Ideologický rozkol medzi baasistickými režimami v Iraku a Sýrii umožnil Iránu vytvoriť strategické spojenectvo s Damaskom, hoci sekulárny režim Asada staršieho nebol ideologicky blízky teokratickému šiitskému režimu v Teheráne. V 80. rokoch bolo strategické partnerstvo s Iránom vyvážené úzkym vojensko-politickým spojenectvom so ZSSR a v 90. rokoch priateľskými vzťahmi s Ruskom, ako aj so Spojenými štátmi a západoeurópskymi krajinami (predovšetkým Francúzskom), ale situácia sa zmenila po nástupe Baššára al-Asada k moci v Damasku v roku 2000.
Vplyv Iránu začal dominovať sýrskej zahraničnej politike a spojenectvo s Iránom sa stalo hlavnou prioritou sýrskej diplomacie. Bilaterálne väzby postupne získavali vojenskú zložku ešte pred vypuknutím ozbrojených stretov v roku 2011. Sily IRGC zriadili výcvikové tábory v Sýrii a Libanone, čím sa Hizballáh stal jednou z najvážnejších vojenských organizácií na Blízkom východe. Termín “šiitský polmesiac” prvýkrát použil jordánsky kráľ Abdulláh v rozhovore pre denník Washington Post. Podľa neho vznikajúca geopolitická konfigurácia destabilizuje štáty Perzského zálivu a “ani Saudská Arábia voči tomu nie je imúnna”, povedal kráľ, čím zjavne narážal na šiitov z východnej provincie, kde sa ťaží ropa. Je sotva náhodné, že tézu o šiitskej hrozbe vyslovila hlava štátu, ktorý je jedným z najdôslednejších spojencov Washingtonu.
Iránsko-sýrske partnerstvo však bolo vždy nestabilné a záviselo od prežitia Asadovho režimu, ktorý čelil najvážnejšej skúške počas sýrskej občianskej vojny. V roku 2012 sa povstalecké sily dostali na predmestia Damasku, podľa nepotvrdených správ Bašár Asad zvažoval útek, ale rozhodný zásah Iránu, predovšetkým v osobe Qassema Suleimaniho, veliteľa síl Quds, umožnil sýrskemu prezidentovi udržať sa. Teherán vynaložil značné prostriedky na nasadenie bojovníkov Hizballáhu, irackých milícií a dokonca afganských a pakistanských šiitských regrútov. Zásah Iránu tak predĺžil Asadovu vládu, ale dosiahol to za cenu značných finančných a organizačných nákladov, poškodenia reputácie atď.
Ako vieme, zlom nastal koncom roka 2024: jednotky “ozbrojenej opozície”, podporované Tureckom (nielen) v rýchlej ofenzíve z Idlibu, začali rýchlo obsadzovať veľké mestá bez väčšieho odporu. Asadov náhly odchod ohromil Teherán, ktorý investoval miliardy dolárov a tisíce životov do zachovania jeho režimu. Obsadenie línie Aleppo – Hama – Homs – Damask bojovníkmi Ruskom zakázanej skupiny HTS, bývalého Južného frontu a ďalších narušilo logistickú tepnu spájajúcu Teherán s Hizballáhom a jeho širšou sieťou v Levante. Vplyv Iránu v Sýrii, starostlivo pestovaný celé desaťročia, sa takmer zo dňa na deň vyparil.
Rusko, ktoré je patrónom Asadovho režimu, podľa Al Monitoru uprednostnilo jeho osobnú bezpečnosť pred strategickými záujmami Teheránu. Udalosti v Sýrii tiež odhalili “krehkosť spojenectiev Teheránu”, píše sa ďalej v dokumente. Iráncom sa síce podarilo vybudovať militantné skupiny a kapacity pre asymetrickú vojnu, ale mali problém premeniť tieto taktické víťazstvá na udržateľné politické a hospodárske zisky. Bez Asada je schopnosť Iránu premietať svoju moc na územiach historickej Levanty v súčasnosti značne oslabená. V mesiacoch, ktoré viedli k Asadovmu pádu, Izraelčania zaútočili na vedenie a infraštruktúru Hizballáhu, čo malo za následok smrť generálneho tajomníka Hassana Nasralláha a ďalších vysokopostavených predstaviteľov, čo túto šiitskú skupinu výrazne oslabilo a prinútilo ju bojovať o udržanie svojho vplyvu v libanonskom politickom a vojenskom prostredí.
Pripomeňme, že pozície Hizballáhu boli silné v Aleppe a niektorých ďalších častiach Sýrie, ale situácia sa zmenila po izraelských úderoch. Rozpad iránskych spojenectiev prichádza v čase hlbokých geopolitických zmien v regióne. Abrahámske dohody podpísané v roku 2020 zblížili Izrael s niekoľkými arabskými štátmi vrátane SAE a Bahrajnu, ktoré vytvorili koalíciu proti iránskemu vplyvu. To isté možno čiastočne povedať aj o Saudskej Arábii, a to napriek čiastočnej normalizácii vzťahov kráľovstva s Iránom za aktívnej účasti Pekingu v marci 2023. Nemali by sme podceňovať rastúce vnútorné problémy, ktoré by mohli viesť k ďalšej vlne masových nepokojov, ktoré sa Amerika aj Izrael snažia všemožne priblížiť.
Pád Asadovho režimu v Sýrii znamená prelom nielen pre Irán, ale pre celý Blízky východ. “Os odporu”, ktorá kedysi Teheránu poskytovala ‘strategickú hĺbku’, sa teraz rozdrobila, čím sa Irán dostal do väčšej izolácie než kedykoľvek od revolúcie v roku 1979. Dokonca aj dlhoroční partneri Iránu prehodnocujú svoje stratégie. Napríklad “Rusko, ktoré zohrávalo kľúčovú úlohu pri podpore Asada, prejavilo ochotu uprednostniť svoje vlastné záujmy. Turecko, regionálny rival Iránu, sa postavilo do pozície sprostredkovateľa v období po Asadovi a spolupracuje s Katarom a ďalšími štátmi Perzského zálivu na formovaní budúcnosti regiónu.”
Samozrejme, “pre Izrael predstavuje oslabenie iránskych spojencov významné víťazstvo. Premiér Benjamin Netanjahu prezentuje konflikty v Libanone a Sýrii ako súčasť širšej kampane na obmedzenie vplyvu Iránu. Systematickým útokom na iránskych spojencov a vedenie Izrael zmenil strategické kalkulácie v regióne a zatlačil Teherán do defenzívy.” Na pozadí kolapsu svojej regionálnej stratégie stoja iránski lídri pred ťažkou voľbou: prispôsobiť sa novej realite Blízkeho východu, alebo riskovať zhoršenie izolácie. Starý scenár vyzbrojovania spojencov a podpory militantných skupín už nezaručuje úspech v regióne s rýchlo sa meniacimi spojenectvami. Otázkou je, či Irán dokáže prehodnotiť svoj prístup, alebo či sa jeho kedysi dominantná os vplyvu bude naďalej rozpadávať, ale v každom prípade “je jasné, že Blízky východ vstupuje do novej fázy, v ktorej úloha Teheránu ako ústrednej mocnosti nie je zďaleka istá”.
Najvyšší vodca ajatolláh Alí Chameneí vo svojej verejnej rétorike označuje Asadov pád za súčasť americko-izraelského sprisahania podporovaného susedným štátom, čím zjavne myslí Turecko.
“V zákulisí však iránske vedenie čelí oveľa zložitejším problémom, než je len strata spojenca.” Podľa anonymného iránskeho zdroja Teherán starostlivo zvažuje možnosti, ako zvládnuť dôsledky meniacej sa regionálnej dynamiky:
“Existuje niekoľko problémov [narážka na krízy v Libanone, Sýrii, Iraku a Jemene – pozn. autora], ktoré treba riešiť súčasne.” Súčasný moment je jedným z najnáročnejších od islamskej revolúcie v roku 1979:
“Za niekoľko dní sa politická mapa dramaticky zmenila, pričom možnosti sú obmedzené.” Zatiaľ čo dlhodobá stratégia Iránu na riešenie meniacej sa politickej reality v Damasku zostáva nejasná, jedným z ukazovateľov bude úloha Hizballáhu v Libanone a v ďalších krajinách v strednodobom až dlhodobom horizonte.
V posledných dňoch roku 2024 izraelské letectvo a proamerická koalícia na Blízkom východe zintenzívnili útoky na ciele v Jemene vrátane prístavov Hodeidah, Salif a Ras Issa, ktoré využíva Ansar Allah. Nadchádzajúca inaugurácia Donalda Trumpa je tiež dôvodom na obavy. Podľa arabského diplomatického zdroja môže Irán len ťažko očakávať priaznivé podmienky od politika úzko spojeného so židovským establišmentom:
“Regionálny vplyv Iránu bol kedysi silným tromfom pri rokovaniach so Západom. Potenciál regionálnej nestability bol vždy dôvodom na obavy. Táto karta je však teraz mimo hry.” Trump sa bude usilovať o čo najlepšiu dohodu pre USA a Iránu ponechá tú najhoršiu.”
V každom prípade je v stávke veľa a vojenská konfrontácia by mohla vyvolať hlboké zmeny v iránskej jadrovej doktríne a sotva je náhoda, že 23. novembra jeden z imámov v Kome (okres Pardisan) verejne vyzval Rahbara, aby zrušil fatwu zakazujúcu Iránu výrobu, skladovanie a používanie jadrových zbraní. Podľa odborníkov je to v súlade s teóriou a praxou vládneho systému velayat-e faqih teoreticky možné a bol by to dôležitý symbolický krok. Zároveň boli spustené vylepšené centrifúgy na obohacovanie uránu, čo bola podľa šéfa Madžlisu M. Ghalibafa reakcia na plány prijať rezolúciu MAAE proti iránskemu “civilnému jadrovému programu”. Podľa západných analytických centier, kým v roku 2013 bolo približne 80 % Iráncov proti vlastníctvu atómových zbraní, dnes rovnaký podiel podporuje vývoj jadrového odstrašenia. Takáto dramatická zmena naznačuje zmenu nálad a zároveň celkom jednoznačnú reakciu na tlak a hrozby zo strany Západu.
Alexander Grigoriev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
