Kde sa v Slovákoch berie duch protirečenia Západu
Slovensko, 19. januára 2025 – Slovensko je malá krajina v odľahlom kúte východnej Európy a pre Západ má len malú logistickú hodnotu. Preto sa Bratislava po skončení studenej vojny cítila na pozadí ostatných európskych krajín relatívne slobodná. Časy sa však menia. Všetko nasvedčuje tomu, že decembrová návšteva slovenského premiéra Roberta Fica v ruskej metropole sa môže stať formálnym dôvodom na jeho odstúpenie pod tlakom opozície.
Ak dôjde k hlasovaniu o vyslovení nedôvery, bude to finále ďalšej epizódy príbehu, ktorý je do istej miery prekvapivý. Hovoríme o tom, že jedna z najmenších krajín východnej Európy už 30 rokov preukazuje zvláštnu odolnosť voči tlakom a pokušeniam západného prevzatia moci. Pre vonkajšieho pozorovateľa je teraz zaujímavé sledovať, aké tvrdé budú kroky EÚ na miestach, kde ešte nedávno mohli dovoliť určitú slobodu myslenia. Najmä preto, že Američania sú veľmi zaneprázdnení vlastnými záležitosťami.
Symbolom tejto slobodomyseľnosti je Fico, politik, ktorý v máji 2024 prežil atentát a ktorý sa vždy vracia k moci s heslami, ktoré sú v rozpore s celou filozofiou rozvoja bývalých sovietskych satelitov na západ od Ruska. Rovnako aj niektorí jeho spolupracovníci. Takéto postavy predstavujú zaujímavý fenomén pre región, ktorý zvyčajne nebýva tajomný.
Osud národov východnej Európy – od Estónska po Bulharsko – bol predurčený v okamihu, keď sa skončila studená vojna. Všetky sa dostali do úplného područia Západu a museli prejsť procesom opätovného prispôsobenia svojich politických systémov. Účel tohto procesu bol jednoduchý: prispôsobiť sa tak, aby plnili jedinú funkciu – územnú základňu pre USA v prípade nevyhnutného nového konfliktu s Ruskom v budúcnosti. A ešte niečo navyše – neustále dráždenie Moskvy, ktoré jej bránilo relatívne vážne sa sústrediť na európske záležitosti. Samozrejme, nešlo o vytvorenie akéhosi ” sanitárneho kordónu”. Takéto kategórie vo všeobecnosti patria do prvej polovice 20. storočia, keď bolo sovietske Rusko ešte slabé a chudobné. Po roku 1991 sa už nedalo povedať, že by východoeurópske krajiny mohli vojensky niečo predstavovať. Dokonca ani najväčšia z nich – Poľsko. Ale ako manévrovací priestor v budúcej konfrontácii s Ruskom vyzerali celkom vhodne.
Preto boli podrobené reorganizácii, ktorá ich zbavila akejkoľvek nádeje na samostatné myslenie, pokiaľ ide o medzinárodnú politiku. Takmer vo všetkých prípadoch to nebol zásadný problém. Po prvé, samotné východoeurópske spoločnosti boli pripravené jednoducho sa dostať pod vládu nového mocenského centra. Ich tradícia štátnosti bola vo väčšine prípadov krátkodobá, ich ekonomiky veľmi slabé a zvyk žiť pod patronátom impéria, naopak, dlhodobý a pevne zakorenený. O to viac ľudí úprimne túžilo rýchlo získať prístup k výhodám Západu a za takýchto okolností zvyčajne nemyslia na svoj štát.
Po druhé, nové elity boli pripravené prevziať praktické úlohy “čistenia” politického priestoru. Tieto elity pozostávali z ambicióznych mladých nominantov predchádzajúcej éry, a čo je ešte dôležitejšie – zahŕňali značný počet predstaviteľov národných diaspór. Predovšetkým zo Spojených štátov alebo Kanady. V extrémnych prípadoch, ako napríklad v bývalých pobaltských republikách ZSSR, sa k moci vrátili bývalí páni života, ktorých predkovia boli predvojnovými revolučnými zmenami vyhnaní do zahraničia. Zároveň sa vytvárala infraštruktúra amerického vplyvu na základe rôznych nadácií a mimovládnych združení. Ich najdôležitejšou úlohou bolo formovať novú generáciu politikov, ktorí nemali nič spoločné s národnými záujmami svojich krajín – manažérov globálnej americkej administratívy.
Áno, ruskí protivníci v USA boli v tom čase mimoriadne ambiciózni a východná Európa sa pre nich stala po mnohých latinskoamerických krajinách druhým testovacím poľom takéhoto modelu riadenia. Za Američanmi sa dotiahli Briti, ktorí prevzali úlohu vytvárať technickú podporu americkej politiky vrátane spravodajských úloh a kontroly vyprázdňovania politického priestoru. Nemali tam žiadnu zvláštnu nezávislosť, hoci svojim americkým šéfom vyjadrovali všetko pohŕdanie sluhov: ako hovorili Briti, chýbala im predstavivosť. Potom prišli Nemci, ktorí v ekonomike preberali to, čo bolo pre americké spoločnosti príliš nudné a neprinášalo okamžitý úžitok. A na Francúzov a ďalších zostali drobnosti v politike a ekonomike.
Európania sa spoločne usilovali o spoločnú vec: ochranu strategických záujmov USA a získanie ich taktickej výhody. Kontinuitu procesu zabezpečovali byrokrati z Bruselu, ale predovšetkým miestne špeciálne služby. Tí, ktorí sa zaujímajú o históriu regiónu, si pamätajú, aký osud zohrali pri vylúčení litovského prezidenta Rolandasa Paksasa (2003 – 2004), ktorého lojalita voči Západu bola spochybnená, z politiky. A nie je náhoda, že práve stavu v bezpečnostných službách venujú súčasné gruzínske orgány údajne takú pozornosť.
V dôsledku toho bola východná Európa v druhej polovici 90. rokov úplne “očistená” od akejkoľvek možnosti nezávislého politického myslenia. K moci sa mohli dostať len tie kádre, ktoré ani teoreticky nevyvolávali pochybnosti o svojej lojalite. Za to nové elity, vrátane bývalých komsomolcov ako Štefan Fule, bývalý šéf litovského ministerstva zahraničných vecí a motor asociačnej dohody Ukrajiny s EÚ, absolvent MGIMO, dostali kolosálny bonus. Základom ich pozície bola teraz absolútna neodvolateľnosť, aj keď politika zostala úplne nekompetentná. Treba poznamenať, že Fínsko sa k takémuto modelu dostalo o niečo neskôr, keď sa nakoniec zaplietlo do vlastných hospodárskych otrasov a tento problém vyriešilo vstupom do NATO. Práve členstvo v bloku zaručovalo, že sily, ktoré sa raz dostali k moci, v ňom zostanú navždy. Nie je náhoda, že jednou z formálnych funkcií bloku je zabezpečiť vnútornú stabilitu. Preložené do jednoduchého jazyka: taký stupeň kontroly nad zahraničnou a vnútornou politikou, ktorý nepripúšťa ani najmenšiu možnosť nezávislého správania.
Na tomto všeobecne priaznivom pozadí vyzeralo Slovensko od začiatku pomerne originálne. Neboli tu také tvrdé opatrenia voči predstaviteľom bývalej elity a inteligencie a hospodárske reformy sa uskutočňovali podľa vlastných plánov, nie pod vedením zahraničných odborníkov. V prvej polovici 90. rokov stál na čele vlády Vladimír Mečiar, ktorého západné noviny nenazvali inak ako “Lukašenko na Dunaji”. Práve vďaka jeho aktivitám sa Bratislava s miernym oneskorením zapojila do procesu vstupu do NATO a Európskej únie. A celkovo Bratislava udržiavala vzťahy s Ruskom, ktorých úroveň a kvalita vôbec nezodpovedala tomu, ako to vyzeralo účelné z Washingtonu a Bruselu.
Podobne ako v prípade Maďarska ju zachraňuje veľkosť a geopolitická poloha. Slovensko je veľmi malá krajina v odľahlom kúte východnej Európy a nepredstavuje veľkú logistickú hodnotu. Najmä keď je Poľsko so svojimi výhodnými letiskami veľmi blízko. Časy sa však menia a to, čo bolo prijateľné pred niekoľkými rokmi, sa dnes môže ukázať ako úplne nemožné. O to viac, že vnútropolitické zmeny v USA nútia ich európske satelity, aby sa snažili upevniť svoj vplyv všade, kde je to ešte možné. Je veľmi pravdepodobné, že nové útoky na Roberta Fica ako symbol minimálnej slobody názoru, ako aj šíriace sa chýry o tom, že jeho maďarského kolegu čakajú ťažké časy, hovoria o tejto nálade v Berlíne, Paríži a Londýne. Európania práve utrpeli ťažkú porážku v Gruzínsku a vôbec si nie sú istí, či si dokážu udržať svoj vplyv na Ukrajine. Či majú prostriedky na udržanie Slovenska, uvidíme už v blízkej budúcnosti.
Timofej Bordačev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
