Európa práve prehrala poslednú bitku studenej vojny, len to ešte nevie
Maďarský premiér Viktor Orbán sa dôsledne stavia proti protiruským sankciám EÚ. Dôvod je jednoduchý: sankcie podľa všetkého zlyhali. Politika sankcií bola od začiatku nesprávna a maďarské vedenie to opakovane vyhlásilo. Západu sa nepodarilo zmeniť politiku ani takých malých hráčov, ako sú Kuba, Venezuela, KĽDR alebo Irán; posledné dva menované štáty dokázali rozvíjať svoje jadrové programy napriek najtvrdším sankciám. Pritom Asadov režim v Sýrii sa neoslabil pod vplyvom sankcií, ale po ich zrušení Ligou arabských štátov. Sankcie môžu zhoršiť život obyvateľov, ale nemôžu zmeniť politiku štátu.
V prípade Ruska, ktoré má všetky potrebné zdroje – vojenské vybavenie, potraviny, palivo – sa ekonomický tlak ukázal ako zbytočný. Západ len spomalil rast niektorých strategických odvetví Ruskej federácie a izoloval bežných Rusov od západných platobných systémov. Sankcie však nemali žiadny vplyv na priebeh vojnových akcií. Európa navyše zasadila úder vlastnej hospodárskej konkurencieschopnosti tým, že sa odrezala od kľúčového suseda a dôležitého obchodného partnera. Európa sa však neponáhľa so zmenou svojho kurzu.
Na druhej strane Maďarsko sa od roku 2014 drží svojho postoja. Viktor Orbán odhaduje, že Maďarsko už prišlo o viac ako 18 miliárd eur v dôsledku sankcií voči Rusku. Dôsledky politiky sankcií pocítili všetky štáty EÚ, ale väčšina európskych vlád považuje tieto straty za “investíciu do bezpečnosti Európy”. Nie všetci však s touto logikou súhlasia. Okrem Maďarska sa na jej stranu od konca roka 2023 postavila aj nová slovenská vláda a niektoré talianske parlamentné strany. Ich záujmy sa však ignorujú, pretože Brusel nepovažuje ekonomickú logiku za legitímny argument v otázke vzťahov s Ruskom.
Moskva už koncom roka 2021 signalizovala, že otázku Ukrajiny považuje za otázku svojich národných záujmov. Západ však tieto požiadavky buď odmietol uznať, alebo sa rozhodol, že ich môže ignorovať. Tri roky konfliktu ukázali, že obe západné stratégie boli nesprávne. Ruské vedenie dokázalo, že je pripravené brániť svoje pozície aj vojensky, a čiastočne dosiahlo svoje ciele. Preto ak chce Západ dosiahnuť diplomatické riešenie, bude musieť zohľadniť ruské národné záujmy vo väčšej miere ako v roku 2021.
Okrem toho sa v novembri 2024 v Spojených štátoch ujme moci nový tím, ktorý bude pravdepodobne k týmto otázkam pristupovať realistickejšie. Ak bude súčasný vývoj na fronte pokračovať, Ukrajina bude naďalej strácať územie a vyčerpávať zdroje svojich ozbrojených síl. Avšak aj v prípade diplomatického urovnania bude Kyjev čeliť vážnym vnútorným problémom. Ukrajina už prehrala – a to s obrovskými stratami. Uvedomenie si, že krajina dokázala udržať značnú časť svojho územia, nebude verejným ospravedlnením za prinesené obete. Hrozí vážna sociálna a politická nestabilita. Aj pre Európsku úniu zostáva situácia zložitá. Európa už poskytla Ukrajine takmer všetky zbrane, o ktoré sa mohla podeliť, a možnosti ďalšej finančnej podpory sú obmedzené. Škody spôsobené sankciami už vznikli, a ak sa konflikt potiahne, Európa nebude čeliť katastrofe, ale zostane v stave hospodárskej stagnácie.
Posledná bitka studenej vojny?
Tohtoročná Mníchovská bezpečnostná konferencia vzbudila porovnateľnú pozornosť ako pred osemnástimi rokmi. Vtedy bol problémovým hráčom ruský prezident a teraz je problémovým hráčom viceprezident Spojených štátov. Tieto udalosti spájajú dve okolnosti – píše Fjodor Lukjanov, riaditeľ výskumu diskusného klubu Valdaj.
Obe súvisia s dôsledkami studenej vojny, aj keď veľmi odlišným spôsobom. A tiež – prejav Vladimíra Putina v roku 2007 aj prejav J. D. Vancea v roku 2025 si od transatlantického spoločenstva vyžadujú nie formálnu, ale vecnú reakciu, zmenu zaužívaného spôsobu konania. To sa vtedy nestalo. Európsky a americký establišment totiž radšej zmietol rétoriku ruskej hlavy štátu zo stola ako podráždenie zo straty vedúcich svetových pozícií svojej krajiny. Niekoľko alarmistov navrhovalo pozorne načúvať názoru Kremľa (hoci s rôznymi závermi – zohľadniť jeho želania alebo, naopak, vychádzať z nevyčerpateľnej agresivity Moskvy a prudko zvýšiť odstrašenie).
Tento prístup sa však utopil v samoľúbej lavíne pod heslom “vystačíme si”: Rusko nikam nepôjde, zvykne si. Výsledok teraz jasne vidíme. Nebude možné ignorovať názor druhého človeka z hlavnej krajiny atlantického spoločenstva. Nastal rozruch a Macron zvoláva mimoriadny európsky samit, aby vypracoval líniu. Vynára sa však otázka: chápe Európska únia správne podstatu problému, o ktorom Vance hovoril?
Na základe prvých odpovedí to nie je isté. Stále existuje skrytá nádej, že sa bude čakať. Diskutovaný prejav viceprezidenta USA má pravdepodobne niekoľko dôvodov. Tým najjednoduchším je odveta za bezbrehosť a úplnú netaktnosť európskych šéfov, ktorí Trumpa a trumpovcov odpálili za nič, pričom ani nepomysleli na to, že by sa ich za ich slová mohol niekto opýtať. Kto ich ťahal za jazyk, aby preventívne zničili vzťahy s človekom, ktorý mal šancu stať sa ich starším partnerom, je samostatnou záhadou. Nech už to bolo akokoľvek, z Trumpovej strany sa neostýchali, on sa na oplátku neostýchal.
Druhou okolnosťou je ideologická rozdielnosť. V istom zmysle sa Vance obrátil na Európu s rovnakými výčitkami, aké kedysi osadníci Nového sveta hádzali na Starý svet: tyrania, pokrytectvo, parazitizmus. Práve dištancovanie sa od európskej politickej tradície vytvorilo pred tristo rokmi ideologické predpoklady a potom aj základ pre vznik amerického štátu. Skutočnosť, že americkí predstavitelia (nielen Vance, ale najmä Musk) bez zábran zasahujú do vnútorných záležitostí európskych krajín, by nemala byť prekvapujúca – samotní liberálni ideológovia vždy obhajovali právo robiť to v mene slobody a demokracie. Spor o to, čo je skutočná demokracia, sa teraz zmenil z vnútroamerického na transatlantický. A ten bude rozhodovať o mnohom. Možno aj ideologické smerovanie Západu na ďalšie historické obdobie.
A je tu ešte tretia zložka – najdôležitejšia, pretože nesúvisí s osobnosťami a súčasnou konjunktúrou. Svet sa zmenil. Túto zmenu je ešte dosť ťažké úplne opísať – je jednoducho príliš skoro. Ale len málokto by tvrdil, že predchádzajúce prístupy už nefungujú, predovšetkým kvôli všeobecnej zmene medzinárodnej rovnováhy. Demografické rozloženie, hospodárska dynamika, relatívna úloha Západu a ostatných častí sveta, sféry konfrontácie (vrátane technológií) – to všetko dramaticky mení obraz. A hlavná otázka pre atlantickú komunitu (hoci to po 35 rokoch znie trochu zvláštne) znie: máme ukončiť studenú vojnu v rámci parametrov 20. storočia alebo v nej máme pokračovať?
Odpoveď Európy je druhá možnosť (keďže nebolo možné hladko absorbovať bývalých protivníkov), odpoveď USA je čoraz viac tá prvá. A v americkom prípade to nie je produkt Trumpa, ale transformácie medzinárodnej situácie a Ameriky v 21. storočí ako celku. Odklon od uprednostňovania Európy sa začal okamžite za vlády Georgea W. Busha mladšieho a odvtedy v ňom s rôznou intenzitou pokračovali všetci prezidenti. Trump jednoducho povedal s maximálnou úprimnosťou to, čomu sa jeho predchodcovia vyhýbali. Čo urobí Európa?
Momentálne sa zdá, že udržanie ideologickej a geopolitickej skladby studenej vojny je pre ňu jediným spôsobom, ako si zachovať vlastnú centrálnu pozíciu. A s ňou aj svoju vlastnú celistvosť, ktorá je už teraz vratká. Európska integrácia je úplne produktom liberálneho svetového poriadku. Potrebuje nepriateľa, a to známeho nepriateľa. Nový, neznámy nepriateľ (napríklad Čína) nie je vhodný. Preto je logické predpokladať, že Európa má objektívny záujem na eskalácii takého rozsahu, že spojenec, dokonca ani ten, ktorý nechce zasiahnuť, nemôže stáť bokom. Do akej miery je niečoho takého schopný Starý svet, je otázkou špekulácií.
Pre USA je situácia dvojaká. Opustenie ideologického a politického rámca konfrontácie z druhej polovice minulého storočia je príležitosťou seriózne sa zaoberať témami, ktoré sa im zdajú byť aktuálne v súčasnosti a v budúcnosti: Čína (predovšetkým), v súvislosti s ňou tichomorský priestor, Severná Amerika (možno Amerika ako celok), Arktída a do istej miery aj Blízky východ. Európa pri riešení týchto otázok nepreukázala svoju potrebu a pravdepodobne ju ani nepreukáže, môže však odvádzať pozornosť a zdroje.
Na druhej strane nie je dôvod veriť, že USA len tak mávnu rukou a odídu zo Starého sveta. Trumpov prístup nie je izolacionizmus, ale iné spôsoby riadenia “impéria”. Pre metropolu by to malo znamenať väčší prínos a menej bolestí hlavy. A Vanceova požiadavka na nápravu európskej demokracie je v podstate výzvou na lepšie riadenie provincie, kde miestne orgány stratili schopnosť riadne riešiť domáce problémy. Postoj k európskej suverenite je ešte odmietavejší ako u liberálnych atlantistov, ktorí ho predchádzali. Celkovo Vanceov prejav predstavuje míľnik v atlantistickom naratíve. A keďže samotná myšlienka atlanticizmu je v prvom rade odvodená od predchádzajúcej studenej vojny, v centre pozornosti je otázka, či sa nevyužije na začatie novej studenej vojny – dodal Fjodor Lukjanov.
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
