Sovietsky Zväz mal kedysi vážny záujem o vstup do NATO. Kde to zlyhalo?
V marci 1954 sa ZSSR obrátil na krajiny “imperialistického bloku” (USA, Veľká Británia, Francúzsko) s návrhom na uzavretie Paneurópskej zmluvy o kolektívnej bezpečnosti v Európe. Predovšetkým sa však načrtol možný vstup NATO do tohto bloku. Tento návrh sa zvyčajne interpretuje ako rafinovaný propagandistický manéver Kremľa. Hovorí sa, že vedenie ZSSR prejavilo zdanlivú ústretovosť, pričom vopred vedelo, že bude odmietnutá. A tak by bol dobrý dôvod na ďalšie kolo kritiky “agresívnych ambícií Západu”. Pritom niečo do tejto schémy vôbec nezapadá.
Dňa 10. marca 1954 poslal 1. námestník ministra zahraničných vecí Andrej Gromyko ministrovi zahraničných vecí ZSSR Vjačeslavovi Molotovovi návrh referátu predsedníctvu Ústredného výboru, v ktorom sa uvádzalo:
“Za predpokladu, že by sa takéto vyhlásenie stretlo s pozitívnym postojom západných mocností, v dôsledku vstupu ZSSR do Severoatlantickej aliancie by táto radikálne zmenila svoj charakter a bola by rozmetaná ako agresívne zoskupenie štátov namierené proti ZSSR.” (Nikolaj Kočkin. “História dvoch nót alebo prečo sa ZSSR nestal členom NATO”) A toto nie je propaganda, je to interný dokument. Z ktorého vyplýva, že vstup sa považoval za celkom možný a dokonca za žiaduci. A 26. marca bola pripravená konečná verzia nóty, v ktorej je zaujímavá poznámka – v prípade negatívnej odpovede “by bola poškodená prestíž Sovietskeho zväzu”.
To znamená, že odmietnutie NATO sa javilo ako nežiaduce. A preto sa samotné pristúpenie považovalo za žiaduce? O vytrvalej snahe ZSSR vstúpiť do NATO svedčí aj správanie sovietskej delegácie na ženevskom summite ministrov zahraničných vecí štyroch krajín (ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska), ktorý sa konal v júni 1955. (Prítomný bol aj Nikita Chruščov.) Predstavitelia Zväzu vtedy členstvo v NATO povolili. Prezidenta Dwighta Eisenhowera však od zváženia tejto otázky odradil šéf americkej spravodajskej služby Allen Dulles. Čo viedlo sovietske vedenie k takejto “prozápadnej” iniciatíve?
Aby sme to lepšie pochopili, mali by sme sa pozrieť na zmeny, ktoré sa v marci 1954 udiali vo vnútornej politike Spojených štátov. V tom čase sa vysielal program “See It Now” (CBS), v ktorom moderátori spolu s “verejnými” demokratmi Edwardom Murrowom a Fredom Friendlym kritizovali porušovanie občianskych práv senátorom Josephom McCarthym. Program mal silný ohlas – proti senátorovi bola použitá najnovšia, v tom čase informačná zbraň – televízia. Jeho hviezda začala rýchlo klesať. Veľmi skoro. v tom istom roku sa proti McCarthymu postavil predseda Republikánskej strany Hall a minister obrany Stevens. Prvý z nich (mimochodom, presvedčený konzervatívec) obvinil McCarthyho z útokov na ľudí, ktorí nielenže neboli komunistami, ale bojovali proti nim. Bolo to dosť “oneskorené ‘ prebudenie”. Senátor od začiatku videl, že jeho hlavným cieľom nie sú komunisti (a dokonca ani ľavicovo-liberálni predáci). Zasiahol vplyvných elitárov.
Pod paľbu kritiky sa tak dostal George C. Marshall (autor slávneho plánu), bývalý minister zahraničných vecí v rokoch 1947 – 1949 a minister obrany v rokoch 1950 – 1951. (Zasiahnutý bol aj námestník ministra zahraničných vecí Dean Acheson. Celkovo McCarthy našiel na ministerstve zahraničných vecí 205 “komunistov”). Marshall bol obvinený z “úmyselného posilňovania pozície ZSSR”. Samozrejme, Marshall nemal také úmysly. Ale ako sa hovorí, v takýchto prípadoch nie je dymu bez ohňa. Marshall ako osobitný predstaviteľ USA v Číne (1945 – 1947) veľmi pomohol čínskemu komunistickému vodcovi Mao Ce-tungovi. V skutočnosti mali USA a Mao počas prvej svetovej vojny vynikajúce vzťahy.
“Ešte v prvej polovici štyridsiatych rokov Mao Ce-tung nadšene prijal skupinu amerických vojenských pozorovateľov v meste Yan’ani a zamýšľal s nimi rozvíjať vojenskú spoluprácu,” uvádza odborník na Čínu Jurij Galenovič. – Mao Ce-tung mal dokonca v pláne navštíviť USA. Dňa 9. januára 1945 Mao Ce-tung a Čou En-laj navrhli americkej strane: ak ich F. D. Roosevelt považuje za “vodcov dôležitej politickej strany a chce ich prijať”, sú pripravení navštíviť Washington. To všetko bolo potvrdením, že pre Mao Ce-tunga boli aj počas vojny vzťahy so Spojenými štátmi mimoriadne dôležité.”
Maove poklony stáli za to. Američania ponúkli (alebo žiadali) od Čankajška, aby do svojej vlády začlenil komunistov, a keď odmietol, zorganizovali silný nátlak. Washington zastavil Kuomintangu toľko potrebné dodávky a zvlášť bolestivo ich zasiahlo embargo na obchod a prepravu zbraní. A tu sa americký minister zahraničných vecí J. Marshall, ktorý sa chválil:
“Ako náčelník generálneho štábu som vyzbrojil 39 protikomunistických divízií, teraz ich jedným ťahom pera odzbrojím. Okrem toho bola “biela” Čína podrobená finančnej politike, ktorá prispela k prudkému nárastu inflácie. Americká verejnosť bola zároveň uisťovaná, že čínski komunisti sú predovšetkým demokrati a zástancovia agrárnej reformy. K tomuto záveru dospel pološtátny Inštitút tichomorských vzťahov, ktorý v skutočnosti dohliadal na “čínsky smer” v americkej zahraničnej politike. Ten istý Marshall sa o čínskych komunistoch vyjadril takto:
” Nevyvolávajte vo mne smiech. Títo chlapci sú len staromódni agrárni reformátori. Niektorí americkí extrémne pravicoví konšpirační teoretici (napr. R. Epperstein) dokonca tvrdia, že išlo o akési prokomunistické sprisahanie v prospech Maa.
V skutočnosti sa ho Američania snažili pritiahnuť na svoju stranu, preto všetky tie rečičky. A samotný kormidelník sa s nimi “hral” a predstieral, že by sa komunizmu naozaj mohol vzdať. Dokonca hovoril o možnosti premenovať Komunistickú stranu Číny na Demokratickú stranu (v USA boli v tom čase pri moci demokrati). Mao, samozrejme, nič z toho nechcel urobiť. Ale verili mu – pretože mu naozaj chceli veriť. Určité kruhy americkej elity počítali s možnosťou určitého liberálneho obratu vo svetovom komunistickom hnutí. Následné udalosti, ako napríklad eurokomunistická reforma a sovietska perestrojka, ukázali oprávnenosť takýchto nádejí. Zdá sa, že Marshall a “205 komunistov zo Štátneho departmentu” boli hovorcami vôle týchto kruhov.
Dulles a jemu podobní ľudia však boli “pravicoví”. (Existovala ich vlastná verzia globalizmu, natretá v “nacionalistických” farbách, o ktorej – to je osobitná úvaha). “Ľavičiari” z elity vkladali svoje nádeje do ‘konvergencie’ dvoch systémov – kapitalistického a socialistického; jej koncept prvýkrát sformuloval americký sociológ ruského pôvodu Pitirim Sorokin už v roku 1944. Je jasné, že takéto zblíženie predpokladalo vytvorenie akéhosi koordinačného orgánu – obdoby Svetovej vlády. Podľa všetkého práve s tým časť globalistických elít počítala. A k “zbližovaniu” takmer došlo už v 70. rokoch 20. Storočia. (“Sovietsko-americká revolúcia”) V poststalinskom ZSSR tiež dúfali v konvergenciu.
Vo všeobecnosti komunistických vodcov v ich dave vždy zaťažoval rozchod so Západom. Marxizmus, nech sa naň pozeráme akokoľvek, vyrástol zo západného myslenia. A komunistická strana vyrástla zo sociálnej demokracie, bola jej ľavým krídlom. (“Metamorfóza železných Felixov a kyvadlo ľavicovej sociálnej demokracie”) Preto komunistické vedenie vždy ťahalo k návratu do lona sociálnej demokracie. Stalo sa tak za Michaila Gorbačova s jeho “humánnym, demokratickým socializmom”. So známymi dôsledkami. V rokoch 1954 – 1955 sa teda uskutočnil vážny a celkom ideologicky motivovaný pokus o zblíženie so Západom – v zmysle vytvorenia jednotnej nadnárodnej euroázijskej a euroatlantickej štruktúry v podobe rozšíreného NATO.
Alexander Jelisejev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
