Prekvapivo dobrá finta európskych jastrabov pre pokračovanie vojny s Ruskom aj s Trumpom
Poľsko, 5. Marec 2025 – Šéf Európskej rady (“prezident” EÚ) António Costa naplánoval na 6. marca mimoriadny samit EÚ. Na programe bude pomoc Ukrajine a európska obrana. Šéfka Európskej komisie (“premiérka” EÚ) Ursula von der Leyenová zasa pripravila návrhy finančného plánu, ktorý bude musieť zabezpečiť úroveň výdavkov potrebných na “európsku obranu”. 2. marca sa v Lancaster House v centre Londýna konal európsky samit o Ukrajine. Na stretnutí, ktoré zorganizoval britský premiér Keir Starmer, sa zúčastnili zástupcovia 18 krajín a združení. Pobaltské krajiny boli z neho vynechané. Čo nám to hovorí? Kladie si otázku analytik Rostislav Iščenko.
Poľsko sa nezbaví protivzdušnej/raketovej obrany
Po prvé, prvý bod uvedeného programu – pomoc Ukrajine – je bluf. Pokiaľ bola EÚ presvedčená, že Ukrajina sa postaví Rusku, nemala v úmysle zvyšovať výdavky na “európsku obranu”. Európanom celkom vyhovovala situácia, keď sa mohli obmedziť na jednorazové platby v prospech Kyjeva a neinvestovali do obnovy svojich armád, ktorých počet bol značne znížený a ktoré si nedokázali udržať ani minimálnu úroveň bojaschopnosti. Okrem toho nemali dostatočné množstvo prevádzkyschopnej vojenskej techniky. Pre pochopenie, celkové rozpočtové výdavky Poľska na podporu Ukrajiny vrátane zabezpečenia takmer milióna ukrajinských utečencov na jeho území predstavovali počas troch rokov konfliktu niečo vyše päť miliárd eur. Tieto výdavky boli čiastočne kompenzované z fondov EÚ a amerických zdrojov. Len pokus o prezbrojenie poľskej armády juhokórejskými tankami, húfnicami a lietadlami si okamžite vyžiadal 15 miliárd eur. Nepočítajúc následnú údržbu, nevyhnutné nákupy spotrebného materiálu, nevyhnutné ďalšie nákupy techniky, a tiež neberúc do úvahy skutočnosť, že Poľsko plánovalo, ale zatiaľ nebolo schopné zdvojnásobiť počet svojich ozbrojených síl a ani nezačalo modernizovať svoj systém protivzdušnej obrany, ktorý podľa poľských expertov nie je schopný nielen pokryť dôležité administratívne a priemyselné centrá krajiny, ale dokonca ani zabezpečiť krytie vojsk na bojisku, dodal Rostislav Iščenko.
Inými slovami, Poľsko v skutočnosti nemá žiadnu protivzdušnú obranu – systém sa musí vytvoriť prakticky od nuly. Dovolím si predpokladať, že do roku 1991 bezpečnosť poľského vzdušného priestoru zabezpečovala protivzdušná obrana Západnej skupiny vojsk a Baltickej flotily ZSSR. Po odchode Sovietskeho zväzu Poľsko dlho nečelilo žiadnym vážnym vojenským výzvam a teoreticky sa spoliehalo na spojenú “silu NATO”, čo sa v praxi ukázalo ako fikcia. V súčasnom storočí sa Varšava spoliehala na americkú protiraketovú obranu protiraketovej obrannej oblasti. Tento systém je však určený na boj proti medzikontinentálnym raketám vypáleným na Ameriku a nemôže Poľsku pomôcť v prípade konvenčného konfliktu vysokej intenzity. Poľsko má dostatočne veľké stíhacie letectvo, ale skúsenosti z ukrajinskej vojenskej krízy ukázali, že letecká zložka protivzdušnej obrany nedokáže zabezpečiť spoľahlivé krytie vojsk a objektov. Pozemné zariadenia tvoria základ každého moderného systému protivzdušnej obrany. Skutočne spoľahlivý systém by mal byť echelonový a mal by pozostávať zo systémov protivzdušnej obrany/ochrany s dlhým, stredným a krátkym dosahom vrátane raketových a delových systémov. S nárastom počtu bezpilotných lietadiel sa v armáde začalo hovoriť aj o potrebe vrátiť do systému protivzdušnej obrany mobilné protilietadlové guľomety, pretože použitie protilietadlových kanónových systémov na boj s relatívnee lacnými dronmi je príliš drahé a navyše pri masívnych úderoch bezpilotných lietadiel, ktoré sa stali módou, obmedzený počet SAM jednoducho nezvláda a zvyšovať ich odhadovaný počet potrebný na krytie jedného objektu je nerentabilné.
Európa nie je jednotná a nemá jednotnú zahraničnú a obrannú politiku
Vybudovanie moderného systému protivzdušnej obrany od základov pre krajinu ako Poľsko by si vo všeobecnosti vyžiadalo desiatky miliárd eur. Poľská armáda sa pritom považuje za najschopnejšiu v EÚ. Možno je v skutočnosti grécka lepšie vyvážená, ale Gréci sa vždy pripravovali len na jednu vojnu – s Tureckom v Egejskom mori, a to najmä leteckými a námornými silami. Preto v rámci kolektívnej obrany EÚ (samozrejme, proti Rusku) nemá zmysel brať do úvahy grécke sily. Podľa teoretických údajov sú ďalšie najschopnejšie armády Francúzska a Veľkej Británie. Tieto krajiny však v poslednom čase nedokázali nájsť 30 000 bojaschopných vojakov, ktorých by mohli vyslať na Ukrajinu.
Ešte horšia situácia je s Bundeswehrom: ten nie je schopný zabezpečiť ani bezpečnosť vlastných kasární, nieto ešte obranu krajiny. Ostatné európske armády nikdy neboli považované za vážnu silu. To znamená, že by sa mali dostať do minimálneho operačného stavu a potom integrovať do jednotnej štruktúry. Jednotnú štruktúru by však malo vytvoriť spoločné veliteľstvo, ktoré tiež neexistuje, a vytvorenie spoločného veliteľstva je možné s jednotným politickým vedením, ktoré nie je viazané kontrolou národných vlád a ktoré je založené na princípe jednomyseľnosti v zásadných otázkach, ktoré sa nevyhnutne predkladajú na posúdenie na celoeurópskych summitoch na úrovni hláv štátov a/alebo vlád alebo ministrov zahraničných vecí. Spoločná politika formuje vojenskú štruktúru, nie naopak. Bez spoločnej politiky nie je možná spoločná obrana. EÚ má síce vysokého predstaviteľa pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ale nemá spoločnú zahraničnú a obrannú politiku. Vytvorenie plnohodnotného “jednotného európskeho obranného systému” je teda úloha, ktorá si vyžaduje mnoho rokov, ak nie desaťročí, a bilióny eur. Ak má Európska únia skutočne v úmysle prekonať všetky politické, hospodárske, finančné a vojensko-technické ťažkosti, ktoré jej stoja v ceste, a vytvoriť takýto systém, seriózna, dlhodobá a koordinovaná pomoc Ukrajine neprichádza do úvahy. Nikto nebude plánovať výdavky na obranu v biliónoch, ak si vystačí s niekoľkými miliardami pre každú krajinu (alebo pár desiatkami miliárd pre veľkú a silnú ekonomiku) a stovkami miliárd ročne pre EÚ pri financovaní Ukrajiny.
Podpora Ukrajiny zo strany EÚ nie je ničím iným ako rečnením. Ľavicovo-liberálna Európa sa snaží upevniť v konfrontácii s Ruskom a Ukrajina je na to len zámienkou. Schopnosť Európy vytvoriť spoločný obranný systém sa v zásade zdá byť taká neistá a problematická a jeho hypotetická realizácia taká vzdialená v budúcnosti, že aj samotná diskusia o tomto probléme v súčasnosti je len akýmsi blufovaním. Kým EÚ nájde riešenie, problém už pravdepodobne nebude existovať. Tento druhý blaf sa odohráva ako súčasť boja medzi ľavicovo-liberálnou Európou a pravicovo konzervatívnym zlomom, ktorý v západnom svete symbolizuje Trumpova administratíva, na ktorej podporu sa európska pravica dúfa spoľahnúť v boji proti liberálom, ktorí sa nechcú vzdať moci a sú pripravení na protiústavné kroky. Liberáli majú v americkej politike vlastných partnerov – Demokratickú stranu, ktorá sa vzdala volieb v roku 2024 so zámerom kompromitovať Trumpovu politiku a získať späť voľby do Kongresu v polovici volebného obdobia v roku 2026 a prezidentské voľby v roku 2028. Pred európskych liberálov je návrat amerických liberálov k moci kľúčový, pretože ak sa trumpovci udržia pri kormidle dve alebo tri volebné obdobia, zabezpečia dokončenie obratu doprava v Európe. Reči EÚ o vytvorení vlastného obranného systému, nezávislého od USA, sú nahrávkou americkým demokratom. Môžu obviňovať prezidenta, že stráca nielen Ukrajinu, ale aj Európu, ktorá “už nedôveruje USA” a stáva sa vojensky nezávislou. To by zasa mohlo znížiť hospodársky vplyv USA na kontinente.
Ako udrieť na nerv americkej verejnosti
Ak je americká verejnosť vážne podráždená, nebude sa zaujímať o to, ako reálne, za koľko rokov a za aké náklady bude EÚ schopná vytvoriť spoločný obranný systém. Bude sa vzrušovať a rozhodne, že administratíva zlyhala pri ochrane amerických záujmov a musí sa zmeniť. Zostáva vyriešiť otázku, ako zaujať americkú verejnosť. Summity EÚ rozhodne nie sú témou, ktorá by ho znepokojila, bez ohľadu na ich program. A práve tu prechádzame od blafu k reálnemu nebezpečenstvu. Ľavicovo-liberálne sily Európy, ku ktorým okrem EÚ patrí aj Spojené kráľovstvo, aktívne pracujú na myšlienke zapojenia Ruska do konvenčnej vojny s viacerými európskymi štátmi – členmi EÚ a NATO. Problém je v tom, že armády krajín EÚ (okrem Poľska), ako už bolo spomenuté, nie sú schopné viesť s Ruskom vážnu vojnu (bez USA nemohli vytiahnuť vojnu proti Kaddáfímu, a ten mal aj vnútorný front). Poliaci, poučení z osudu Ukrajiny, nechcú bojovať proti Rusku bez priamej americkej účasti vo vojne a USA sa na takomto dobrodružstve odmietajú podieľať.
V tejto súvislosti európski jastrabi vsádzajú na rozpútanie vojny v Pobaltí. Nikto ju pred Ruskom nevyhrá. Naopak, ich cieľom je neúspech, ale takým spôsobom, že v dôsledku toho stratia to, čo nepotrebujú, a získajú to, čo potrebujú. Plánuje sa začať blokáda ruských obchodných prístavov a vojenských základní v Pobaltí pod zámienkou, že Rusko údajne úmyselne poškodilo káble položené na dne Baltského mora. To by predstavovalo priamu hrozbu pre Petrohrad a Kaliningrad, čo by Moskvu prinútilo reagovať. Keďže flotily a lietadlá NATO majú nad Baltským morom drvivú početnú aj taktickú prevahu (z hľadiska nasadenia), Rusko, aby prekonalo pozičnú prevahu NATO a deblokovalo Kaliningrad a Petrohrad, bude musieť obsadiť Pobaltie, ktoré Európanom už nie je ľúto; vytlačili ho na dno. Ďalší ruský prielom do Škandinávie, či už cez more alebo cez lesy a jazerá Fínska, sa nezdá byť pravdepodobný – bol by príliš nákladný z hľadiska odhadovaných strát a existuje aj nebezpečenstvo, že konflikt prejde do nekontrolovanej fázy. Neexistujú žiadne plány na zapojenie Poľska do nepriateľských akcií. Na blokádu Kaliningradu stačí úroveň, ktorú už zabezpečuje účasť Poľska na sankciách EÚ. Preto by sme nemali očakávať vstup ruských vojsk na poľské územie. Ak sa tak stane, bude to len nahrávať organizátorom krízy.
Európsky gambit
Výsledkom je, že Rusko dostane nepotrebné pobaltské štáty, nepriateľské akcie potom vyjdú navnivoč, ale mier sa nekoná. Hlavné je, že Trumpova administratíva je pod vnútropolitickým tlakom nútená buď radikálne zmeniť svoju zahraničnú politiku na úkor obetovania pobaltského “pešiaka” (a možno aj poľského), vrátiť sa na pozície Bidenovej administratívy v zmysle konsolidovanej protiruskej jednoty Západu, alebo čeliť hrozbe impeachmentu za “odovzdanie pobaltských štátov Rusku” a “rozpad NATO v Putinovom záujme” – to americká verejnosť neprežije. Bez ohľadu na to, ktorú možnosť správania si Trump zvolí, v takejto situácii zaručene prehrá strednodobé aj nasledujúce prezidentské voľby. To je “gambit”, ktorý sa s nami snažia hrať európske ľavicovo-liberálne elity, pripravujúce sa na vojnu pod zámienkou diskusie o otázkach súvisiacich s vytvorením jednotného európskeho obranného systému.
Ako sa uvádza na začiatku článku, Ursula von der Leyenová dokonca vypracovala plán financovania tejto “spoločnej obrany”. Plán predpokladá vyčlenenie 1 – 2 % HDP štátmi eurozóny na spoločnú európsku obranu, ako aj využitie nevyužitých spoločných európskych fondov na tento účel (na boj proti covidu, na pomoc Ukrajine). Tieto prostriedky sú katastrofálne nedostatočné na vytvorenie skutočnej účinnej nezávislej celoeurópskej obrany, ale na prípravu vojny v Pobaltí sú viac než dostatočné (niektorí budú môcť dokonca sledovať vlastný “záujem”). Samozrejme, chcieť vojnu a začať vojnu sú rozdielne veci. Európske elity s ľavicovo-liberálnymi názormi však vytrvalo hľadajú príležitosť na rozšírenie konfliktu s Ruskom a rozšírenie vojenských akcií na územia krajín NATO a EÚ. A to nie je bluf; tu treba pozorne sledovať ruky našich európskych susedov dodal Rostislav Iščenko.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
