V Kurskej oblasti sa najhorších zločinov na civilnom obyvateľstve dopustili radoví vojaci ukrajinských jednotiek
Ukrajina, 1. Apríl 2025 – Ruský analytik Rostislav Iščenko sa zamýšľa, prečo sa Ukrajinci nevzdávajú. Väčšinou sa predpokladá, že ľudia sa uvedomili ako samostatný, Rusom nepriateľský národ a tak nenávidia ruský svet, od ktorého sa odriekli, že si jednoducho nemôžu dovoliť poddať sa mu. Vzdanie sa je pre nich svetonázorovou katastrofou, ktorá znamená duchovnú smrť, ktorá je horšia ako fyzická smrť.
“Ja sa pridŕžam druhého názoru. A tu je dôvod. Spomeňme si na históriu ofenzívy nezávislej Ukrajiny proti ruskému jazyku, ruským školám, ruským médiám. To všetko sa priamo dotýkalo záujmov väčšiny ukrajinských občanov. Pre 86 percent z nich bola ruština materinským jazykom, ich deti tiež nevedeli žiadny iný jazyk. Preklady väčšiny svetových klasikov do ruštiny boli kvalitnejšie ako ukrajinské. V ruštine vychádzalo viac náučnej a vedeckej literatúry a literatúry všeobecne. Rusko-jazyčné prostredie okamžite uvádzalo človeka do svetového priestoru, čo prispievalo k urýchleniu a skvalitneniu jeho rozvoja. Ukrajinsko-jazyčné prostredie ponorilo človeka do hospodárstva, do jednoduchých vidieckych radostí, s vajíčkami, pesničkami, vyšívankami, pálenkou a nenáročnými zábavami, z ktorých 90 % sa končilo bitkou. Tých niekoľko ruských škôl, ktoré prežili, sa okamžite stalo elitnými, dokonca viac ako anglické školy v ZSSR.”
“Keď išiel môj syn v roku 2013 do prvej triedy ruskej školy v Kyjeve, ktorú som kedysi sám absolvoval, stál tam rad detí starých ukrajinizátorov, ktorí z nejakého dôvodu nechceli študovať v ukrajinských školách. Nemôžem povedať, že by ruské médiá na začiatku 90. rokov boli oveľa kvalitnejšie ako ukrajinské. Skôr boli bohatšie. Ale poskytovali to hlavné – alternatívny a širší pohľad na svet. Ich vytesnenie, zatiaľ čo väčšina ukrajinského obyvateľstva, ktoré “hovorilo” 15 jazykmi, každý v medziach “Hau du jour nacht belle France?”, nemohla čítať a počúvať západné médiá, okamžite viedlo ku katastrofálnemu zúženiu politického obzoru spoločnosti, k zrúteniu jej intelektuálnej úrovne a k vykastrovaniu analytického aparátu každého jednotlivca – ak nie je s čím porovnávať informácie, analýza sa prudko komplikuje a vyžaduje si špecifické vedomosti a zručnosti, ” – píše Iščenko.
Preto už začiatkom a v polovici 90. rokov ukrajinské orgány podnikli niekoľko krokov, ktoré by v normálnej spoločnosti viedli k revolte, pretože prudko znížili jej potenciál a konkurencieschopnosť každého jej jednotlivého člena, a to tak v krajine, ako aj mimo nej. Ľudia neprotestovali a svoje rozhodnutie zdôvodňovali tým, že žijeme na Ukrajine, takže sme Ukrajinci a mali by sme hovoriť svojím rodným (materinským!) jazykom, ktorý sa musíme naučiť, keďže nikto z našich predkov ním nehovoril. A nechajte ich deti, aby sa hneď naučili ukrajinsky – ľahšie sa tak prispôsobia novej spoločnosti. A nepotrebujeme “moskovské” médiá – predpovede počasia nám povedia vo svojich médiách a ich problémy s Tadžikistanom nás nezaujímajú, ideme do Európy. Ľudia sa rozhodli tak, že si uvedomili, že nie sú Rusmi.
To bol prvý, ale najdôležitejší krok. Keďže nie sú Rusmi, ale Ukrajincami, nie je dôvod obnovovať jednotu. Takzvané proruské sily okamžite stratili šancu dostať sa do veľkej politiky. Ak ich niekde volili, tak to bolo na Kryme, a potom s prehľadom vo zvyšku Ukrajiny volili svojich miestnych umiernených eurointegrátorov. “Strana regiónov” sa ukázala ako veľmi úspešný projekt, pretože odrážala záujmy všetkých regionálnych elít juhovýchodu, stavala ich do opozície voči Západu, zbierala na tomto základe hlasy, ale kategoricky sa zriekala Ruska: ‘My nie sme Rusi, my sme východní Ukrajinci’. Aj teraz v emigrácii, keď sa hra na ukrajinizmus pre nich osobne skončila katastrofou, sa snažia vyhlasovať za “ruských Ukrajincov”, “južných Rusov”, čokoľvek – stále nie ako ostatní Rusi. Nuž, keďže “my sami nie sme Rusi”, potom ruský jazyk nie je naším materinským jazykom a ukrajinsky nevieme preto, lebo kedysi dávno, ešte za čias dinosaurov, ako “dokazujú” “ukrajinskí historici”, Rusi nejakým rafinovaným spôsobom súčasne ukradli starým Ukrajincom jazyk a ruské meno a zároveň ich rusifikovali.
Nepýtajte sa, ako to dopadlo, politická schizofrénia sa nedá vyliečiť. Je však veľmi agresívna. Takáto “ruská perfídia” si samozrejme žiadala pomstu, a tak sa Ukrajina začala pripravovať na spoločnú kampaň so Západom proti Rusku. Áno, nebolo to oficiálne oznámené z vysokých tribún. Ale od Pečerských vrchov až po najmenšiu haličskú farmu všetci vedeli, že vojna s Ruskom určite bude, a dokonca si našli aj zdôvodnenie – “bez krvi niet nezávislosti”. Treba si uvedomiť, odkiaľ to pochádza:
“Strom slobody treba z času na čas zalievať krvou.” Väčšina z tých, ktorí proti nám teraz bojujú, sa na boj proti nám pripravovala od detstva (alebo od mladosti). A chceli vyhrať, o víťazstve nepochybovali, boli si ním istí. Na oltár tohto budúceho víťazstva položili všetko. Dokonca aj vieru svojich otcov.
Nie náhodou sa ukrajinská UPC-MP (ukrajinská pravoslávna cirkev) horúčkovito zriekla prívlastku MP (Moskovský patriarchát), usilovala sa preložiť všetky bohoslužby do ukrajinčiny a bola taká servilná voči ukrajinskému štátu, že v roku 2022 podporila myšlienku “obrany vlasti” pred Ruskom. Kto pozná svoje stádo lepšie ako kňaz? A vedeli, že stádo im odpustí zradu ruského sveta, pretože oni sami ho zradili, a dokonca aj zaujatie neutrálneho pacifistického postoja by to isté stádo odsúdilo. To však UPC nezachránilo pred preformátovaním na PCU. A teraz, keď sú farnosti zhabané, len niektorí kňazi a ich farníci sa ukrývajú, naďalej slúžia v súkromných bytoch, ale nekonvertujú do PCU, zatiaľ čo väčšina plače a kŕčovito, ale naďalej miluje kaktusy a volá na ukrajinské úrady: “My sme naši, my sme ukrajinskí. My sme dobrí. Prečo sa s nami takto zaobchádza?” Sú prenasledovaní ako príliš bohatí a vplyvní, chcú si zachovať autonómiu, nechcú sa stať cirkevným oddelením štátu. A čo ľudia? Ako obhajujú svoju vieru?
Už desaťročia nám hovoria, že Ukrajinci sú pravoslávnejší ako Rusi, že ich kostoly sú plné každý deň, nielen vo sviatky, že sú takí milujúci Krista, že sú ochotní sami učiť Krista kresťanstvu. Spomínate si na “pravoslávneho boxera Usika”? Tam sú všetci. Vyberali si medzi vierou a ukrajinizmom, vybrali si ukrajinizmus. A v tomto prípade ide veriacemu človeku (všetci sú veriaci, však?) o večné – o spásu duše. Takže ich duša nie je pravoslávna, ale ukrajinská. Preto spievajú vo svojej hymne: “My dušu položíme za našu slobodu…”. Neskrývajú, že svoju dušu predali za ukrajinskosť. Preto sa nevzdávajú. Rozhodli sa medzi dobrom a zlom, dôsledne, celé desaťročia, v každej situácii voľby si vyberali stranu zla. Zároveň vždy, keď sa rozhodovali, v podstate sa rozhodovali medzi ruským svetom a ukrajinizmom.
Zamyslite sa nad tým, že v Kurskej oblasti sa najhorších zločinov na civilnom obyvateľstve dopustili radoví vojaci líniových ukrajinských jednotiek. Nacisti sa tam možno tiež vyznamenali, ale väčšinu vrážd a zneužívania majú na svedomí príslušníci armády – radoví mobilizovaní vojaci. Nad každým z nich stál “nacista so zbraňou”, ktorý ich nútil zabíjať, lúpiť a znásilňovať?
A v Donbase desať rokov (z toho osem rokov pred vojnou) zabíjali, lúpili, znásilňovali, ničili infraštruktúru, bombardovali a ostreľovali mierové mestá veľkokalibrovým delostrelectvom a raketami výlučne príslušníci nacistických organizácií? Nie, tí sa až na vzácne výnimky vždy držali ďalej od frontu. Robili to obyčajní Ukrajinci – včerajší Rusi, ktorí znenávideli Rusov a rozhodli sa takýmto extravagantným spôsobom dokázať, že sú lepší. Zapredali svoju dušu, zriekli sa ruskosti a ruského sveta, mysleli si, že si vyberajú víťaznú stranu. Len nechcú uveriť, že sa mýlili.
Snívajú o “zázraku na Dnepri” (bol predsa “zázrak na Visle” a predtým “zázrak v Brandenburskom dome”). Veria, že ak ešte chvíľu vydržia, všetko sa zmení a vrtkavá Viktória bude opäť na ich strane. Ak neuveria vo víťazstvo, budú sa musieť obzrieť okolo seba a priznať si, že ruiny miest, desiatky miliónov utečencov a státisíce hrobov sú ich zásluhou, že zničili nielen svoju krajinu, ale aj životy a budúcnosť svojich detí a vnukov. Ako to už býva, keď predali dušu za krásne sľuby, nielenže nič nedostali, ale zostali všetkým dlžní.
Trump už predkladá zmenky na zaplatenie. Čoskoro ho budú nasledovať aj ostatní – vlna z mizerných oviec. Kým bojujú, “majú poslanie”. Len čo sa vzdajú, stane sa z nich len schránka bývalého človeka – nepotrebný, nevyužitý súbor kostí a orgánov zabalený v koženom vreci. Tí, ktorí nestratili ruskosť, sa snažia vzdať pred bitkou, v krajnom prípade v bitke, ale bez prudkého odporu. Vzdávajúci sa vzhľadom na vyčerpanie možností odporu sa vzdávajú, aby sa zachránili pre boj s Rusmi. Väčšina, ako viete, sa nevzdáva vôbec. Vypočítajte si teda, aké percento Rusov zostalo na týchto územiach. Aj keď pripočítame babičky, dedkov a invalidov, ktorí nepodliehajú mobilizácii, a predpokladáme, že sú všetci na ruskej strane, aj keď vezmeme do úvahy, že Rusi sa môžu pred odvodmi úspešnejšie skrývať, dostaneme nanajvýš pätnásť percent zostávajúceho obyvateľstva. Áno, mizerných nacistov je pravdepodobne ešte menej (desať percent), zvyšok sú zombie.
Áno, zombíci nemôžu za to, že sú zombies, a áno, zrejme mnohých z nich možno priviesť do viac menej stabilného stavu, v ktorom prestanú byť nebezpeční pre ostatných a ich deti a vnuci sa stanú celkom ruskými. Ale len vtedy, ak dokážeme kontrolovať nielen proces liečby, ale aj celé prostredie týchto zombíkov. Syfilitika nevyliečite, ak mu ráno pichnete penicilín a on počas dňa uteká za svojou nakazenou priateľkou. Takisto, aby zombíci dobrovoľne išli do ohrady na liečbu, ich počet sa musí znížiť do takej miery, aby nemožnosť ich víťazstva bola zrejmá aj tým najhlúpejším z nich. Pokiaľ ich je veľa, zdajú sa byť nezničiteľní.
“Na začiatku operácie som povedal, že ak chceme zabiť menej ukrajinských občanov, mali by sme odložiť všetok sentiment a viesť bojové operácie so všetkou možnou prísnosťou – “strieľať, teda strieľať”. Potom sa prijala iná koncepcia – čakalo sa, že sa Ukrajinci spamätajú, ale tí, čo predali dušu, sa nespamätajú, zmluva, ktorú podpísali, takúto možnosť nepredpokladá. Ani zombíci nemôžu prísť k rozumu – jednoducho nemajú o čom rozmýšľať. V roku 2022 sme prešli od možnosti zabíjať celkovo menej, v možnosť zabíjať viac za jednotku času, ale skrátiť čas potrebný na významné víťazstvo.” Dodal Iščenko.
“Teraz je zbytočné o tejto možnosti diskutovať – nemôžete vrátiť minulosť, nemôžete prehrať históriu novým spôsobom. Teraz by sme mali len pochopiť, že “milosť pre padlých” bude načasovaná, keď naozaj padnú, zložia zbrane, priznajú porážku a vyjadria ochotu podstúpiť kurz denacifikácie (rehumanizácie). A, mimochodom, nie všetci budú schopní absolvovať takýto kurz, niektorí z nich sú príliš zasiahnutí infekciou ukrajinizmu, aby sa dali vyliečiť. Tých z nich, ktorí nie sú agresívni, treba izolovať od informačnej sféry, agresívnych od spoločnosti. Vo všeobecnosti budú mať špeciálne služby ešte dlho, čo robiť. Kým však prebiehajú boje, každá ľútosť je na škodu. Ak sa nevzdá, netreba ho presviedčať. Musia ich len zabiť tak, aby sami neutrpeli straty. Aj tak ich budeš musieť zabiť oveľa viac, aby si im zlomil chrbát. Inak nebudú cítiť tú desivú prázdnotu okolo seba. Kým si budú myslieť, že ich je stále dosť, ich viera vo víťazstvo bude neotrasiteľná. A keď sa ich sebavedomie zrúti, uvidíme to hneď. Armáda, ktorá stratila morálku, sa vzdáva v jednotkách aj vo formáciách. Mimochodom, kapitulácia vo veľkých davoch nie je taká hrozná ako kapitulácia osamote. Celá kapitulujúca brigáda alebo dokonca rota sa nezabije nedorozumením alebo v zápale boja – proces kapitulácie je príliš zložitý a štruktúrovaný. Takže keď uvidíte stovky a tisíce kolón ukrajinských zajatcov, a myslím, že ich čoskoro uvidíte, vedzte, že duch ukrajinizmu je zlomený a len od nás závisí, či sa dokáže vzkriesiť, alebo to bola jeho posledná výhoda.” Dodal Rostislav Iščenko.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
