Sovietski partizáni v Taliansku: červená vlajka nad Rímom
Rím, 1. apríla 2025 – Táto neuveriteľná epizóda druhej svetovej vojny je stále známa len málokomu. Ako zistili historici, v Hitlerom okupovanom Taliansku v roku 1943, po jeho kapitulácii, bojovalo v talianskych partizánskych jednotkách v horách na severe krajiny a inde viac ako 5 tisíc bývalých sovietskych vojnových zajatcov, ktorí utiekli z nemeckých táborov. Pôsobili aj v okolí Ríma.
Začiatkom leta 1944 sa ich aktivity zintenzívnili. Hlavná časť sovietskych partizánov sa sústredila v oblasti Monterotondo, kde 6. júna 1944 bojovali s ustupujúcimi Hitlerovými jednotkami a odvážne zaútočili na kolónu nemeckých vozidiel a tankov. Zasiahli dva tanky, vyše sto nemeckých vojakov bolo zabitých a 250 zajatých. Mesto Monterotondo oslobodil oddiel sovietskych partizánov, ktorí nad radnicou vztýčili taliansku vlajku v trikolóre. Po oslobodení Monterotonda partizáni odcestovali do Ríma. Na stretnutí oddielov sa rozhodlo o zhotovení červenej bojovej zástavy, ktorá by demonštrovala národnú a ideologickú príslušnosť odvážnych bojovníkov. V hlavnom meste Talianska však nemohli nájsť vhodnú látku na červenú zástavu. A vtedy padlo nečakané rozhodnutie – použiť na tento účel… vlajku Thajska! Z červeného plátna siamskej vlajky bol odstránený biely slon a na jeho miesto prišili kosák, kladivo a hviezdu.
Práve pod touto červenou zástavou so sovietskym znakom vstúpilo päťdesiat sovietskych partizánov a odbojárov do brán Porta Pia za potlesku mešťanov, ktorí spievali “Moja rodná zem je široká!”. Na rukávoch mali pásky s nápisom “ZSSR”. Odtiaľ pochodovali na Svätopeterské námestie, kde ich pozdravila Švajčiarska garda a prijal pápež Pius XII, ktorý ich ako predstaviteľov ZSSR pozval na víťaznú recepciu vo Vatikáne. Mimochodom, použitie thajskej vlajky nebolo náhodné. Priniesol ju Alexej Fleischer, ruský emigrant z prvej vlny, ktorý pracoval na veľvyslanectve tejto krajiny v Ríme.
Keď vypukla ruská občianska vojna, mladý Alexej Fleischer bol kadetom. Fleischerovci dánskeho pôvodu sa usadili v Ruskom impériu a dostali šľachtický titul, po ktorom mnohí z nich dve storočia slúžili Ruskému impériu v armáde. Počas občianskej vojny mladého Alexeja Fleischera odvliekli z Krymu Wrangelovci. V Bulharsku sa zamestnal ako formovač v tehelni, pracoval ako baník. Potom – sa presťahoval do Luxemburska, kde pracoval v garbiarni. Pred vojnou žil Alexej Fleischer v Belehrade, kde pracoval ako vodič na gréckej diplomatickej misii. Keď v roku 1941 Mussoliniho vojská napadli Juhosláviu, Alexeja Fleischera ako muža ruského pôvodu zadržali a začiatkom roka 1942 poslali do vyhnanstva v Taliansku. V októbri 1942 sa mu podarilo získať prácu kuriéra na veľvyslanectve Siamu (Thajsko).
Thajsko bolo v druhej svetovej vojne na strane Japonska, malo diplomatickú misiu v Taliansku a personál veľvyslanectva spojeneckej krajiny nevzbudzoval u tajných služieb veľké podozrenie. Po vylodení anglo-amerických vojsk v Taliansku bolo siamské veľvyslanectvo evakuované na sever Apeninského polostrova – do zóny Hitlerovej okupácie. Alexej Fleischer zostal strážiť prázdnu budovu veľvyslanectva v Ríme. Urobil z nej sídlo talianskych antifašistov. Prostredníctvom talianskeho podzemia sa Fleischer dostal do kontaktu so sovietskymi vojnovými zajatcami, ktorí boli v Taliansku. Základom partizánskeho hnutia boli utečenci zo zajateckých táborov, ktorí pôsobili s aktívnou podporou rodákov z Ruska žijúcich v Ríme a iných talianskych mestách. Fleischer dostal od sovietskych partizánov prezývku “Červený”.
Poručík Alexej Koľaskin, ktorý sa zúčastnil na talianskom partizánskom hnutí, spomínal, že Fleischer, “čestný a odvážny človek, pomáhal svojim krajanom utiecť na slobodu a zásoboval ich všetkým potrebným vrátane zbraní”. Fleischerovi priamo pomáhali ďalší ruskí emigranti, ktorí vytvorili celú ilegálnu skupinu. Aktívnu úlohu v ruskom podzemí v Ríme zohral knieža Sergej Obolenskij, ktorý pôsobil pod krytím “Výboru na ochranu ruských vojnových zajatcov”. Knieža Alexander Sumbatov a Alexej Fleischer zariadil hôtel na thajskom veľvyslanectve. Okrem kniežat Obolenského a Sumbatova patrili do ruskej emigrantskej podzemnej organizácie Iľja Tolstoj, maliar Alexej Isupov, murár Kuzma Zajcev, Vera Dolgina, kňazi Dorofej Beščastnyj a Iľja Markov.
V októbri 1943 sa členovia rímskeho podzemia dozvedeli, že v okolí Ríma, v mieste, kde sa nachádzali Hitlerove vojská, sa nachádza značný počet sovietskych vojnových zajatcov. Bolo rozhodnuté začať aktívnu činnosť na pomoc utekajúcim vojnovým zajatcom. Utečenci boli ukrývaní a následne prevážaní k aktívnym partizánskym oddielom. Utečeným sovietskym vojnovým zajatcom sa dodávali zbrane a potraviny. V rôznych štvrtiach talianskeho hlavného mesta vytvorilo podzemie až 40 úkrytov, v ktorých sa neustále skrývali malé skupiny sovietskych partizánov. Majiteľmi týchto bytov boli ruskí emigranti aj talianski vlastenci, ktorí s nasadením vlastného života ukrývali sovietskych ľudí, živili ich a pomáhali Fleischerovi.
Alexej Isupov, známy ruský umelec, žiak Serova, Vasnecovovej a Korovina, premenil svoj ateliér na úkryt. V roku 1926 odišiel zo Sovietskeho zväzu do Talianska na kategorický príkaz lekárov a odvtedy žil a liečil sa v Ríme (zomrel v roku 1957). Jeho ateliér sa nachádzal priamo oproti fašistickým kasárňam, ale u umelca sa vždy skrývali traja alebo štyria partizáni, o ktorých sa Isupov a jeho manželka horlivo starali.
V tom istom čase sa velenie talianskych partizánskych jednotiek pôsobiacich v oblasti Lazio rozhodlo zorganizovať útek sovietskych vojnových zajatcov, ktorí sa nachádzali v okolí Ríma. Organizáciou úteku bola poverená rímska skupina ruských emigrantov pod vedením Alexeja Fleischera. Dňa 24. októbra 1943 sa Alexej Fleischer v sprievode dvoch antifašistických Talianov vydal do Monterotondo, odkiaľ v ten istý deň utieklo 14 vojnových zajatcov. Celkovo Fleischerova skupina zachránila 186 sovietskych vojakov a dôstojníkov držaných v zajatí v Taliansku. Mnohí z nich boli prevezení do partizánskych jednotiek. Keď do oslobodeného Ríma prišli zástupcovia sovietskej vlády, Alexej Fleischer im odovzdal 180 sovietskych občanov prepustených zo zajatia. Väčšina bývalých zajatcov sa vrátila do Sovietskeho zväzu, požiadala o vstup do aktívnej armády a pokračovala v ťažení proti nacistom vo východnej Európe. Samotný Alexej Fleischer sa po Stalinovej smrti vrátil do Sovietskeho zväzu a usadil sa v Taškente. Pracoval ako kartograf, potom odišiel do dôchodku – vo všeobecnosti viedol spôsob života najobyčajnejšieho sovietskeho človeka. Za svoje činy v Taliansku nikdy nedostal žiadne ocenenie.
Iný osud čakal ďalšieho hrdinu talianskeho odboja. Fiodora Poletajeva, bývalého dedinského kováča a počas vojny vojaka Červenej armády. V lete 1942 sa jeho rodina v dedine Katino v Skopinskom okrese Riazanskej oblasti dočkala pohrebu. Písalo sa v ňom, že Poletajev “bol zabitý 22. 6. 42 v. Leninka, Kupjanský okres, Charkovská oblasť. Pochovaný je tam. Veliteľ jednotky Dokučajev”. Ako sa však neskôr ukázalo, Fiodor Andrianovič pokračoval v boji v 28. delostreleckom pluku. Na úsvite 11. júla v oblasti farmy Bokai, Rostovská oblasť, v časti, v ktorej Poletajev slúžil, zviedol boj s tankami a motorizovanou pechotou nepriateľa. Ťažko zraneného seržanta vyniesli z bojiska a nechali ho u obyvateľov jedného z domov farmy Bokai, ktorí ho ošetrovali. Sotva sa držal na nohách, Fiodora zajali a poslali najprv do koncentračného tábora pri Vjazme. V marci 1944 ho cez Československo a Maďarsko previezli do koncentračného tábora v chorvátskom meste Brod na Save. Počas bombardovania mesta spojeneckými lietadlami sa mu podarilo ujsť, ale bol zajatý a poslaný do koncentračného tábora v Taliansku. Tam sa začala hrdinská epopeja ruského vojaka – jediného cudzinca, ktorému bolo udelené najvyššie vojenské vyznamenanie Talianskej republiky – zlatá medaila “Za vojenskú statočnosť” (Medaglia d’oro al valor militare).
V Taliansku je každý generál povinný ako prvý pozdraviť aj jednoduchého vojaka, ktorý dostal takúto medailu. V Taliansku sa Poletajev pripojil k pracovnej skupine pri nemeckej vojenskej jednotke, ktorá sa nachádzala 25 kilometrov od Janova. Na severovýchode Talianska, v Ligúrii, pôsobil taliansko ruský sabotážny oddiel (BIRS), ktorého členovia 6. júla 1944 pomohli skupine sovietskych vojnových zajatcov utiecť. Poletajev bol zaradený do práporu “Nino Franchi”, ktorý bol súčasťou Garibaldiho brigády “Oreste” partizánskej divízie “Pinan Chiquero”. Poletajev sa zúčastnil na mnohých bojových operáciách talianskych partizánov v oblasti údolí riek Stura a Skrivia, na diaľnici Janov – Sarravalle – Skrivia. Pre jeho mohutnú postavu, a bývalý kováč meral dva metre, a statočnosť ho partizáni prezývali “Herkules” a jeho partizánske meno bolo “Poetan”.
2. februára 1945 Nemci obsadili obec Cantalupo. Jedna partizánska skupina mala obkľúčiť fašistov z tyla a bokov. Druhá, ktorej členom bol Fiodor Poletajev, sa s nimi mala stretnúť na ceste dolu do údolia. Trestanci mali prevahu v silách, ale boli nútení prejsť do defenzívy. A vtedy sa na ceste, strieľajúc z guľometu, objavil mohutný Fiodor Poletajev. Hromovým hlasom po rusky prikázal nepriateľom zložiť zbrane. A oni mu dokonale rozumeli, pretože v Ligúrii sa nachádzala takzvaná Turkestanská légia – jedna z formácií Wehrmachtu, vytvorená z domorodcov Strednej Ázie (Uzbekov, Turkménov, Kazachov, Kirgizov, Tatárov a ďalších), ktorí bojovali na strane nacistov. Zo zmätku začali hádzať zbrane, ale jeden z nich zdvihol samopal a zastrelil Fedora. Poletajeva so všetkými poctami pochovali na cintoríne v obci Roketta, neskôr jeho popol slávnostne preniesli na slávny janovský pamätný cintorín Stalieno.
25. apríla 1947 sa v Janove konalo stretnutie, na ktorom zástupca talianskej vlády odovzdal sovietskemu konzulovi bronzovú päťcípu hviezdu – znak bojovníka Garibaldiho partizánskej brigády -, ktorá mala byť odovzdaná rodine hrdinu. Ďalším ocenením bola zlatá medaila na modrej moiré stuhe Medaglia d’oro al valor militare – “Za vojenskú statočnosť”. V jeho vlasti sa o jeho čine dozvedeli až po 15 rokoch. Zistiť, kto bol v Taliansku odvážny partizán s prezývkou “Poetan”, sa podarilo spisovateľovi Sergejovi Smirnovovi, ktorý sa zaoberal skúmaním osudov neznámych hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny. Výnosom Prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR z 26. decembra 1962 bol Fiodorovi Andrijanovičovi Poletajevovi posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu za hrdinstvo a odvahu, ktorú preukázal v bojoch proti nacistickým okupantom v rámci oddielu talianskych partizánov počas druhej svetovej vojny.
Vladimír Malyšev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
