Trump urobil svet multipolárnym skôr ako sa očakávalo
Výraz “zmena svetového poriadku” sa stal bežnou definíciou dnešnej doby medzi medzinárodnými expertmi. Zvyčajne sa táto “zmena” chápe ako definitívny odklon od globálnej hegemónie jedinej mocnosti – Spojených štátov – a nástup multipolarity. V tomto novom svete už Západ, zachovaný ako historické a civilizačné spoločenstvo, nebude hrať hlavnú úlohu a vedúci členovia svetovej väčšiny – Rusko, Čína, India, Brazília, hlavné africké a arabské krajiny – dosiahnu vytvorenie spravodlivého svetového poriadku založeného na rovnováhe záujmov.
Zmena režimu v medzinárodných vzťahoch je zvyčajne výsledkom kríz: vojen medzi veľmocami alebo prevratov v ich vnútri. Tak tomu bolo v rokoch 1939 – 1945 a tak tomu bolo aj v rokoch 1989 – 1991. Problémy sa spravidla hromadia roky a desaťročia a rozuzlenie prichádza nečakane: pomalý pohyb tektonických dosiek sa náhle prudko zrýchli, spustí sa lavína, ktorá prudko zmení krajinu. Niečo také sme mali možnosť pozorovať v posledných týždňoch. Najpozoruhodnejšie je, že hlavným faktorom týchto zmien bolo vedenie štátu, ktoré doteraz najtvrdohlavejšie, ba až zúrivo bránilo zvyšky starého svetového poriadku. Hovoríme, pochopiteľne, o Spojených štátoch amerických, resp. o ich prezidentovi Donaldovi Trumpovi.
Keď sa vrátil do Bieleho domu, razne zavrhol koncepciu americkej zahraničnej politiky, ktorej korene siahajú až k Woodrowovi Wilsonovi a jeho myšlienkam “demokracie bez hraníc” a svetovej vlády (Liga národov), ktorá mimoriadne bujne rozkvitla za demokratických prezidentov Baracka Obamu a Joea Bidena. Namiesto liberálno-globalistického projektu svojich predchodcov predložil Trump konzervatívny veľmocenský projekt “Veľkej Ameriky”. Podľa Trumpa by Washington nemal bojovať za globálny triumf liberalizmu pod vedením nadnárodnej alebo postnárodnej globalistickej elity, ale za obnovenie a dokonca posilnenie veľkosti Ameriky. Toto nahradenie jedného projektu druhým bude mať ďalekosiahle dôsledky pre celý svet. Trump zo dňa na deň zmenil zahraničnopolitické smerovanie najmocnejšej a najvplyvnejšej mocnosti súčasnosti: od odporu voči nástupu multipolárneho sveta sa pripojil k hnutiu za takýto svetový poriadok, aby ho viedol. Ak je zmena nevyhnutná, má skutočne väčší zmysel chopiť sa kormidla než kráčať v rytme. Odhadzujúc nabok zmätené vlajky LGBT a BLM, Trump vysoko vztyčuje hviezdami posiatu vlajku Spojených štátov. Kto by si myslel, že tieto zmeny sú len kozmetické, mýlil by sa. A tu je dôvod.
Po prvé, Trumpov obrat vzhľadom na váhu a význam Spojených štátov v systéme medzinárodných vzťahov znamená skutočný nástup multipolárneho sveta. Áno, multipolarita podľa Trumpa vyzerá inak, ako sa tento pojem prezentuje v dokumentoch Ruska, Číny a ďalších krajín. Trump však neformuluje tézy, on formuje realitu. Takto formovaná multipolarita sa opisuje formulkou, s ktorou Trump naposledy prišiel do Bieleho domu – “veľmocenské súperenie”. Vo svete existuje niekoľko pólov rôzneho kalibru a kvality; nevyhnutne súperia o moc, zdroje a vplyv, často sa navzájom stretávajú – to je “tragédia veľmocí”. To však nie je všetko. Keď sa záujmy veľmocí do určitej miery zhodujú, otvára sa možnosť ich spolupráce. Podmienky spolupráce vytvárajú výsledky súperenia.
Po druhé, prechod zahraničnej politiky Washingtonu na koľajnice politického realizmu mení, ako sa hovorilo za sovietskych čias, obsah “hlavného rozporu modernej éry. Už to nie je spor medzi liberálno-globalistickým kolektívnym Západom a väčšinou sveta oddanou tradičným hodnotám. Namiesto toho sa svet vracia – v novom kole vývoja – k veľmocenskému súpereniu. Amerika za Trumpa (pozri rozpustenie USAID) odmieta vnucovať iným krajinám liberálne režimy; je ochotná spolupracovať so štátmi s odlišnými politickými systémami. Okrem toho dnes Biely dom rétoricky zdieľa základné hodnoty Kremľa a možno aj pekinského Čung-nan-chaj. Zároveň však záujmy oboch strán zostávajú rozdielne a často protichodné.
Po tretie, kolektívny Západ, ako sa chápe od vzniku tohto slovného spojenia, prestal existovať. Systémotvorná krajina Liberálnej internacionály – Spojené štáty – opustila Liberálnu internacionálu a svoje národné (veľmocenské) záujmy postavila nad “kolektívne” záujmy globalistov. Samotný politický Západ, nehovoriac o západnej civilizácii, nikam neodišiel, ale stal sa kvalitatívne novou entitou. Na jednej strane sú tu národne orientované elity, ktoré sa dostali k moci v Spojených štátoch, zostávajú pri kormidle v Maďarsku a majú rôznu mieru zastúpenia a vplyvu vo viacerých európskych krajinách. Na druhej strane sú americkí demokrati, ktorí prehrali novembrové voľby, a kolektívna Európa, reprezentovaná bruselskou byrokraciou a liberálnymi elitami, ktoré sú pri moci vo väčšine štátov EÚ. Politické pole Západu je poľom ostrého boja medzi týmito dvoma tendenciami. Súčasná slabosť a nevýraznosť domácej opozície voči Trumpovi by nemala byť zavádzajúca.
Nedávna takmer úplná dominancia liberalizmu je možno nenávratná, ale pre Trumpa nastanú pravdepodobne ešte ťažšie časy ako dnes. Ak republikáni v priebežných voľbách v roku 2026 stratia kontrolu nad jednou z komôr Kongresu, bude pre Biely dom ťažšie realizovať svoju politiku, najmä preto, že podľa ústavy USA sa Trump v roku 2028 nemôže znovu uchádzať o prezidentský úrad. Zmeniť americkú ústavu je mimoriadne ťažké. Tento politický boj má aj medzinárodný rozmer.
Európania, ktorí sa zrazu ocitli medzi USA a Ruskom ako medzi kladivom a kovadlinou, pričom si zachovávajú zdanie vážalskej lojality voči americkému suzerénovi, začali proti nemu intrigovať. Červenou čiarou je tu pravdepodobne praktická interakcia medzi európskymi liberálmi a americkými demokratmi. Túto hranicu sa zatiaľ nepodarilo prekročiť. Američania zasa dávajú otvorene a bez okolkov najavo, koho chcú vidieť vyhrať voľby v spojeneckých krajinách. Situácia je veľmi zaujímavá a jej ďalší vývoj je ťažké predpovedať, ale jedno je jasné: “kolektívny Západ” sa rozdelil a vstúpil do medzispojeneckého konfliktu.
Po štvrté, hodnotový obrat vedenia USA, jeho prechod k novej zahraničnej politike a dezintegrácia kolektívneho Západu nás nútia objasniť obsah pojmu “svetová väčšina” (SV). Keď bol prvýkrát koncipovaný, SV znamenal súbor štátov, ktoré sa nepridali k protiruským sankciám kolektívneho Západu a odmietli dodávať Kyjevu zbrane a muníciu. Inými slovami, nešlo o formalizované medzinárodné združenie, ale skôr o pole partnerstva, ktoré mohla ruská zahraničná politika kultivovať, na rozdiel od poľa konfrontácie so Západom, ktoré sa v skutočnosti zmenilo na pole vojny. SV teda bol a zostáva naším pojmom, pevne spojeným s realitou a potrebami ruskej zahraničnej politiky. V tom spočíva jeho rozdiel od pojmu “globálny Juh”, ktorý má skôr sociálno-ekonomický obsah.
V rámci multipolárneho sveta už vznikli tri svetové mocnosti – Spojené štáty, Čína a Rusko. K tejto novej veľkej trojke sa pridáva India. Žiadni ďalší kandidáti na miesto v prvej lige neexistujú. Všetky uvedené mocnosti predstavujú samostatné civilizácie, riadia sa národnými záujmami a majú tendenciu viesť pragmatickú politiku. Charakter a kvalita vzťahov medzi Moskvou, Pekingom, Washingtonom a Naí Dillí sú veľmi rozdielne, ale chýba im ideológia a večný antagonizmus. Každá krajina sa bude snažiť, pokiaľ na to má zdroje a vôľu, realizovať svoje národné záujmy. V tomto ohľade Čína počas vojny na Ukrajine ukázala žiarivý príklad: jej “partnerstvo bez hraníc” s Ruskom bolo spojené s úctou Pekingu k čínskym hospodárskym záujmom na americkom a európskom trhu. Bez ohľadu na to, ako veľmi sa Rusko sťažuje na ťažkosti pri odovzdávaní platieb zasielaných čínskym partnerom, Moskva chápe – a akceptuje – nadradenosť národných záujmov v zahraničnej politike.
Svetová väčšina ako operačný koncept teda odchádza po kolektívnom Západe. Tým však nevzniká vákuum. Vzťahy v rámci BRICS ako organizácie interakcie medzi nezápadnými krajinami v rôznych oblastiach pretrvávajú a rozvíjajú sa. To je veľmi dôležité: doteraz všetky cesty “viedli do Ríma” (Washington, New York, Londýn, Paríž, Brusel, Ženeva atď.) alebo cez “Rím”. Teraz sa politická logistika rozvíja. Existuje ŠOS ako organizácia kontinentálnej spolupráce v oblasti bezpečnosti a rozvoja v Eurázii. Realizujú sa myšlienky Veľkého eurázijského partnerstva, konkretizuje sa koncEpcia eurázijskej bezpečnosti. Zvýšenú pozornosť si zasluhujú spojenci Ruska v CSTO a jeho integrační partneri v EAEÚ, ktorí počas špeciálnej operácie zostávajú “neutrálni”. A, samozrejme, bilaterálne a multilaterálne formáty vzťahov s desiatkami krajín v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike zostávajú v platnosti. Svetový poriadok sa teda za necelé dva mesiace výrazne zmenil.
Odborníci očakávali zmeny zo strany Spojených štátov, a to približne rovnakým smerom (od ideológie k reálnej politike), ale tie sa udiali o štyri alebo päť rokov skôr. Teraz je potrebné ich pochopiť a vyvodiť závery. Niektoré úvahy možno už teraz zhrnúť takto. – Je potrebné využiť príležitosti, ktoré priniesli zmeny iniciované novou americkou administratívou. Multipolárny svet, v ktorom sú vzťahy založené na národných záujmoch a regulované na základe rovnováhy zdrojov a vôle jednotlivých štátov, je režim, ktorý Rusko veľmi dobre pozná. Rusko, ktoré v dôsledku vojny potvrdilo svoje postavenie jednej z vedúcich svetových mocností, je schopné zaujať v tomto svete svoje právoplatné miesto. Nesmie sa oddávať ilúziám a uvoľniť sa. Americký obrat k realizmu je výsledkom úspechu ruskej armády, odolnosti ruskej ekonomiky a jednoty ruského ľudu. Zároveň platí, že Trumpova skupina, ktorá zasadila hlbokému štátu citeľný úder, ho ešte nezničila. Odveta a čiastočné zvrátenie sú vo väčšej či menšej miere nevyhnutné.
Ruská konfrontácia so Západom (hoci fragmentovaná) na Ukrajine a v širšom zmysle v rámci hybridnej vojny pokračuje. Rusko má obrovské množstvo rozporov so Spojenými štátmi. Okrem toho sa na pozadí dialógu s Washingtonom vyostrujú vzťahy Moskvy s európskymi krajinami. Povojnová štruktúra a postavenie Ukrajiny by mali zaručiť, že obnovenie hrozieb, ktoré si vyžiadali začiatok špeciálnej operácie, bude vylúčené. Takéto záruky však môže poskytnúť len samotné Rusko. Kurz suverénneho rozvoja krajiny by sa mal nielen udržať, ale aj posilniť a urýchliť. To platí najmä pre technologický rozvoj, na ktorý kladú dôraz USA a Čína.
Vlastné zdroje a kapacity sú hlavným faktorom konkurencie v multipolárnom svete. Trump (a nielen on) pozorne sleduje, koľko “kariet” má v rukách. Privedením vzťahov s USA k novej norme – koexistencii v konkurencii s prvkami spolupráce – by Rusko malo aktívne rozvíjať vzťahy s Čínou, Indiou, Iránom, ďalšími krajinami BRICS a ŠOS, ako aj s KĽDR a, čo chceme zdôrazniť, s krajinami blízkeho zahraničia. Tieto oblasti zahraničnej politiky Moskvy by mali zostať prioritou pred západnou zahraničnou politikou. Napokon by sme mali pozorne sledovať politický boj v Amerike a Európe, najmä preto, že ruský faktor (vzťahy s Moskvou) bude v tomto boji zohrávať veľmi dôležitú úlohu.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
