Angličan s ruskou dušou – jeho knihy boli oknom do Ruska, ktoré prijalo úder Wehrmachtu
Z mnohých zahraničných publikácií o vojne, ktorú viedol Sovietsky zväz proti ríši zla Hitlera a jeho spojencov, vyniká kniha, ktorú vytvoril novinár a spisovateľ Alexander Werth. On, rodák z Ruska, strávil celú vojnu v Sovietskom zväze a každý deň si písal do denníka všetko, čo videl a počul. Nebol ľahostajným kronikárom, ale človekom, ktorý sa úprimne obával o ľudí na fronte a v tyle. A na základe svojich osobných dojmov napísal knihu Rusko vo vojne 1941 – 1945.
V predslove Werth napísal, že jedným z dôvodov, “prečo som sa podujal na túto knihu, je to, že mladá generácia na Západe vie o tých dňoch veľmi málo”. Bolo to v 60. rokoch 20. storočia, keď tok lží nebol taký veľký ako teraz. Teraz dejiny Veľkej vlasteneckej vojny v zahraničí prekrúcajú všetci. Preto v súčasnosti Werthova kniha nielenže nestratila svoju hodnotu, ale stala sa ešte aktuálnejšou. …
Narodil sa v roku 1901 v Petrohrade v rodine nemeckého priemyselníka, ktorý sa usadil v Rusku. Detstvo prežil v dome na Mochovej ulici a študoval na Teniševského škole. Po februárovej revolúcii Alexander spolu s rodičmi emigroval do Anglicka. Stal sa známym novinárom, písal pre The Sunday Times, agentúru Reuter’s a rozhlas BBC. Počas vojny viedol reláciu “Ruské komentáre”, ktorá prilákala obrovské množstvo poslucháčov nielen v Anglicku, ale aj v krajinách okupovaných Nemeckom. Videl vojnu na vlastné oči, zažil strach z bombardovania a hrôzu z toho, ako zabíjali ľudí. Presne rok pred vypuknutím Veľkej vlasteneckej vojny, 22. júna 1940, opustil Werth spolu s ďalšími utečencami panikou zmietané Bordeaux na parníku. Francúzsko bolo v tom čase dobyté a znesvárené Wehrmachtom … Čoskoro sa začala “bitka o Britániu”, počas ktorej lietadlá Luftwaffe neustále podnikali nálety na kráľovstvo. Werth svoju novinársku prácu kombinoval so službou na streche budovy na londýnskej Fleet Street, kde hasil zápalné bomby.
“Bol to môj skromný príspevok k obrane Anglicka,” spomínal Werth. Keď sa začala druhá svetová vojna, britský premiér Winston Churchill hovoril v londýnskom rozhlase. Bol to jasný, plamenný prejav, ktorý sa zapísal do histórie. A nezvyčajný – vášnivý nenáviditeľ Ruska hovoril o jeho obyvateľoch so súcitom a sympatiami, pričom hádzal ostré, zúrivé slová na adresu nacistov:
“… vidím ruských vojakov, ako stoja na hraniciach svojej rodnej krajiny a strážia polia, ktoré ich otcovia od nepamäti orali. Vidím ich, ako strážia svoje domovy; ich matky a manželky, ako sa modlia – ach áno, pretože v takomto čase sa každý modlí za bezpečnosť svojich blízkych, za návrat živiteľa rodiny, ochrancu, svojich ochrancov…. Vidím všetkých desaťtisíc ruských dedín, v ktorých sa s takými ťažkosťami vymanili zo zeme… Vidím aj hlúpu, vycvičenú, poslušnú a zúrivú masu hunských vojakov, ktorá pomaly a ťažko postupuje ako roj plaziacich sa kobyliek…” Vo finále prejavu Churchill vyzval “poskytnúť Rusku a ruskému ľudu všetku pomoc, ktorú môžeme”.
Tieto slová si vypočul aj Werth a napadlo mu, že by mohol vycestovať do vlasti, ktorá schytala úder Wehrmachtu. “A hoci mi niektorí ľudia hovorili:
“Dúfajme, že sa do Moskvy dostaneš skôr ako Hitler”, letel som tam, celkovo vo veselej a optimistickej nálade, plný túžby spoznať nepoznané – spomínal. – Štvrtého júla som bol v Moskve. Hitler tam nebol a za celý čas, ktorý som tam strávil, som ani raz nepochyboval, že sa tam nikdy nedostane…”
Werth sa zvedavo zahľadel do tvárí Moskovčanov. Prekvapilo ho, že na ich tvárach nebolo badať strach, “ľudia na uliciach občas žartovali a smiali sa, hoci, čo je príznačné, len veľmi málo ľudí otvorene hovorilo o vojne”. Mnohí z nich museli tušiť, čo ich čaká. A snažili sa rozptýliť, zahnať pochmúrne myšlienky. Vojna už nie je zajtra, ako sa spievalo v známej piesni, ale dnes prišla do ich domovov. A do poštovej schránky im čoskoro padne hrozivá výzva. Mnohí ľudia však na povolávací rozkaz nečakali a išli na zberné miesta. Situácia v hlavnom meste bola navonok pokojná. Novinár nahliadol do veľkého obchodu s potravinami na ulici Marosejka a prekvapil ho široký výber sladkostí, marmelád a cukroviniek. Tak to bolo aj na iných miestach. Čoskoro však výrobky začali miznúť z predaja. V Moskve boli otvorené kiná, diváci stáli v radoch na lístky. V Malom na hru Alexandra Kornejičuka “V ukrajinských stepiach” diváci búrlivým potleskom prijali slová jednej z postáv:
“Najhoršie zo všetkého je, keď vám nedovolia dokončiť strechu vášho domu. Chceli by sme ešte päť rokov! Ale ak vypukne vojna, budeme bojovať s takou zúrivosťou a krutosťou, akú svet ešte nevidel!”
Werth napísal, že “Moskvu zachvátila skutočná špionážna mánia, možno to čiastočne vysvetľuje varovanie obsiahnuté v Stalinovom prejave pred špiónmi a ‘sabotérmi'”. Cudzí prejav okamžite vzbudil podozrenie. Britských vojakov, ktorí cestovali v nákladnom aute s batožinou diplomatickej misie, zadržali policajti, ktorých upozornila neznáma vojenská uniforma. Zhromaždil sa vzrušený dav, niektorí špekulovali, že ide o zajatých nemeckých parašutistov….
Novinár bol svedkom náletov na Moskvu. Veľký dojem naňho urobila mohutná paľba protilietadlových diel, keď desiatky svetlometov brázdili oblohu a hľadali nepriateľské lietadlá. Werth poznamenal, že “v Londýne som nič podobné nevidel ani nepočul”, a bol ohromený odvahou Moskovčanov v boji proti zápalným bombám a požiarom. Je príznačné, že na obrane mesta sa podieľali nielen dospelí, ale aj deti, ktoré boli tiež v službe na strechách. …
Kniha “Rusko vo vojne 1941-1945”, ktorá rozpráva o prvých trpkých dňoch ústupu Červenej armády, ukazuje, ako sa menila nálada ľudí – od zmätku a strachu v prvých dňoch vojny k sebadôvere a rastúcej viere vo víťazstvo. Zdalo sa, že autor, ktorý pred mnohými rokmi opustil Rusko, sa opäť cítil ako človek zapojený do jeho osudu. Spolu s obyvateľmi hlavného mesta prežíval každodenné ťažkosti, pozeral sa na horiace plamene z bombardovania, videl ľudí odchádzať na front. Súcitil s nimi, z celej duše si želal víťazstvo…
Werth sa neobmedzil len na jednu knihu o bojujúcom Rusku a vytvoril aj ďalšie dokumentárne diela: Stalingrad, 1942 a Päť dní v obliehanom Leningrade. Vrhol sa do víru udalostí, ponáhľal sa na miesta, kde sa odohrávali ťažké krvavé boje. Bol svedkom urputných bojov v Stalingrade, videl kapituláciu obkľúčenej Paulusovej armády.
“Noc predtým som počúval nemecký rozhlas, – napísal Werth. – Vysielalo Wagnerovu pohrebnú hudbu, stále dokola opakovalo Siegfriedov pohrebný pochod a “Ich hattein Kamaraden” (“Mal som súdruha”), “Gotterdammerung” (“Zánik bohov”) – pekné slovo, Hitlerovi z neho asi behali zimomriavky – opäť “Ich hattein Kamaraden”. Áno, bol, a nie jeden, ale 330 000 Kamaraden!”
Werth bol jedným z prvých zahraničných novinárov, ktorí navštívili obliehaný Leningrad. Všetko bolo bolestne známe, zahalené do sivého závoja: veža Admirality, mosty, korby domov. Ale všade bola zima a hlad. Vodovod a kanalizácia zamrzli, doprava nefungovala. Ľudia sa mihali ako tiene – mlčali, klesali… Zvláštne a desivé, ale Leningradčania cítili, keď sa blížila smrť. Riaditeľ jednej z leningradských tovární povedal novinárovi, že jedného dňa za ním prišiel starší robotník. Povedal, že čoskoro zomrie, a požiadal, aby mu vopred zaobstarali rakvu, lebo jeho príbuzní sú takí zoslabnutí, že by nezvládli pohreb….
Obyvatelia Leningradu však nestrácali odvahu, snažili sa nielen prežiť, zachrániť svojich príbuzných, ale robili aj plány do budúcnosti. Hudobníci a umelci snívali, že po vojne budú cestovať po Európe. Architekti uvažovali, ako vybudovať budúcu moskovskú štvrť, a diskutovali o obnove Puškina, Pavlovska, Peterhofu, zničených nemeckými barbarmi….
Syn spisovateľa a novinára Nicolas Werth uviedol, že jeho otec bol jedným z prvých, ktorí písali o nemeckých táboroch smrti a poslali text BBC. Tí však neverili v pravosť materiálu a považovali ho za “sovietsky propagandistický trik”. Až keď vojská západných spojencov videli, aké hrôzy robili nacisti v Buchenwalde, Dachau a Bergen-Belsene, šéfovia BBC sa presvedčili, že Majdanek a Auschwitz sú tiež hroznou realitou. Na Západe sa vo veľkej miere informovalo o bojoch, ktoré viedli Briti a Američania, ale zahraniční čitatelia mali len malú predstavu o vojne, ktorú viedol Sovietsky zväz. Werthove reportáže a náčrty uverejnené v britskej tlači boli oknom do Ruska, ktoré rozprávalo o odolnosti a odvahe jeho ľudí.
“Čítal som Wertha, sú to poctivé knihy – to je názor spisovateľa Daniila Granina. – Strávil s nami všetky roky vojny ako anglický korešpondent, vie veľa z toho, čo som napríklad ja nevedel, ale nevie veľa z toho, čo sme všetci vedeli, či skôr cítili.” “Rusko vo vojne 1941 – 1945” – nielen poučná kniha s množstvom zaujímavých detailov, ale čiastočne aj kľúč k tomu, prečo taký strašný začiatok vojny v štyridsiatom prvom nezabránil Sovietskemu zväzu dosiahnuť triumf v štyridsiatom piatom.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
