Kasta nezamestnaných. Ako dôjde k vytvoreniu človeka slúžiaceho
Inštitút McKinsey predpovedá, že do roku 2030 príde o prácu 400 až 800 miliónov ľudí, väčšinou v jadre kapsystému. To povedie k dramatickému poklesu príjmov – v prípade robotníkov o 26 až 56 %. Ak hlavnou obeťou automatizácie budú predovšetkým robotníci, hlavný dopad robotizácie bude o niečo vyššie – na “intelektuálnu” časť strednej vrstvy: inžinierov, účtovníkov, operátorov strojov.
Výsledkom bude:
a) prudké zhoršenie situácie, zbedačenie niektorých segmentov strednej vrstvy a robotníckej triedy, ktorej niektorí predstavitelia určite vstúpia do radov prekariátu (trieda sociálne neusporiadaných ľudí, ktorí nemajú plnú istotu zamestnania);
b) zbedačenie už aj tak chudobných na chudobu;
c) vznik nielen vrstvy, ale, ako zdôrazňuje správa MMF, kasty nezamestnaných.
Ako poznamenal Y. Noi-Harari, dôsledkom týchto procesov bude vytvorenie dvoch kást – “nadľudí” a “zbytočných”. Kasty sa budú líšiť – už som o tom musel písať – nielen sociálne, ale aj biologicky: výška, váha, farba pleti, stavba tela, dĺžka života – podobne ako kastové rozdiely v Indii. Toto samozrejme nie je najbližší pohľad; najbližšie je to, čo bolo spomenuté vyššie, a samozrejme obrovský nárast sociálnej nerovnosti. MMF ho predpovedá ako dôsledok automatizácie/robotizácie a rektor Skolkovského inštitútu vedy a techniky o náraste sociálnej nerovnosti v nasledujúcom desaťročí hovorí:
“Je to nevyhnutné ako východ slnka”.
Pre slabých tohto sveta, pre prekariáty, je to skôr západ slnka. Medzi prekaristami je najmä veľa mladých ľudí a žien. Feminizácia práce (a feminizácia/demaskulinizácia života vo všeobecnosti) v neskorej kapitalistickej spoločnosti je veľmi dôležitým aspektom prekarizácie. Propaganda v postzápadnom svete prezentuje zamestnanie žien ako ich emancipáciu, sebarealizáciu, nadobudnutie identity. V skutočnosti postoj k zamestnanosti žien, podobne ako kváziideológia feminizmu, rieši pre horné jadro kapsystému množstvo dôležitých politických a ekonomických problémov. Z ekonomického hľadiska zväčšuje trh práce, zvyšuje konkurenciu v pracovnej sile, a tým umožňuje nižšie mzdy, supervykorisťovanie – a superzisky.
Významnú časť prekariátu tvoria mladí ľudia. Typickými prekariátnikmi sú “veční stážisti” a “veční študenti”. Stážista je prijatý na skúšku, potom odmietnutý a jeho miesto zaujmú noví stážisti – a to nonstop. Typ “večného študenta” sa vyskytuje najmä na amerických univerzitách (videl som ich tam dosť veľa). V podstate ide o dočasne nezamestnaného človeka a zároveň prekaristu. Ak vezmeme do úvahy, že v postzápadných krajinách (rovnako ako v Rusku) sa vzdelanie stalo tovarom, službou, t. j. bolo komodifikované, čo je sprevádzané poklesom jeho úrovne a vytláčaním skutočného vzdelania zhromažďovaním “kompetencií” v štandardizovaných kurzoch a počítačových školeniach, je jasné: čoraz väčšia časť mladých ľudí sa zaradí do radov prekariátu, kde budú mimochodom čeliť tvrdej konkurencii starších ľudí na jednej strane a migrantov na strane druhej. Časť migrantov, ktorí sú pripravení pracovať, doplní prekariát.
Nie je prekvapujúce, že značná časť, ak nie väčšina prekariátu sa ocitá v tieňovej (“neformálnej”) alebo dokonca kriminálnej ekonomike. Platí to najmä pre sezónnych pracovníkov. Treba poznamenať, že sezónni pracovníci sú charakteristickí nielen pre jadro kapsystému (a jeho enklávy na juhu), ale aj pre semiperifériu a dokonca perifériu. Napríklad v bohatých krajinách Perzského zálivu pracuje niekoľko miliónov Indov (z 5 miliónov Indov sezónne pracujúcich v zahraničí pracuje 90 % v zóne Perzského zálivu), Pakistancov, Bangladéšanov.
Autor vynikajúcej štúdie o prekariáte Guy Standing (“The Precariat – A New Dangerous Class”) rozlišuje najmä negatívne sociálne a sociálno-psychologické dôsledky toho, že je človek prekariátom, ktoré v ňom vyvoláva “behaviorálna ekonómia” neskorého/dynamického kapitalizmu. Predovšetkým sa prekariát formuje ako úzkostne potlačený psychotyp, žijúci so strachom, často jednoducho neschopný racionálneho vnímania života. Z toho vyplýva túžba po okultných a magických formách. Situácia prekarizmu je deštruktívna najmä pre ženskú psychiku a pre rodinu ako inštitúciu. Okrem iného sú prekariatisti jedným z hlavných cieľov takej formy zločinu proti ľudskosti, akou je juvenilná justícia.
Biele ženy vo veku 45+ tvoria 58 % všetkých pravidelných (5 rokov alebo dlhšie) dospelých užívateľov antidepresív v USA. Na druhom mieste s veľkým odstupom sú bieli muži 45+. Ženy zaznamenali od roku 2010 monštruózny skok. Okrem sveta okultných a magických foriem sa sociálne siete stávajú sociálnym priestorom prekariátu. Sú hlavnou zónou jeho sociálneho života. Výraz “zóna” som použil z určitého dôvodu: ako každý “sieťár” je aj prekariát pod globálnym sieťovým dohľadom, ktorý okrem iného ničí súkromný život ako taký.
Ďalšími dvoma funkciami sietí je nahradiť živú komunikáciu, v priebehu ktorej sa môže formovať triedne vedomie, elektronicky nezodpovednou komunikáciou a utopiť jednotlivca v záplave informačného odpadu a zbaviť ho schopnosti a zručnosti rozhodovať sa. Keďže prekariát, najmä jeho mladá časť, je odrezaný od skutočnej kultúry a školské vzdelávanie sa nahrádza drezúrou (v Ruskej federácii je takouto drezúrou jednotná štátna skúška, ktorá sa často vykonáva vo formách, ktoré ponižujú ľudskú dôstojnosť a mladý ľudia si na ňu zvykajú ako na normu), nedokáže sa realizovať ako skupina, ba čo viac, ako trieda. Teoreticky nie sú triedou sami pre seba, ale ťažko sa ňou môžu stať aj v praxi. V tomto ohľade sa veľmi podobajú “nebezpečným triedam” Západu, ktoré ním otriasli svojimi revoltami (buržoázia ich premenila na revolúcie za konečné získanie celistvosti kapsystému, t. j. za jeho premenu na plnohodnotný Systém) koncom 18. a v prvej polovici 19. storočia a v druhej polovici 19. storočia sa zmenili na robotnícku triedu – najprv v Anglicku, potom vo Francúzsku a Nemecku.
V posledných desaťročiach sa rozvinul opačný proces: robotnícka trieda sa zvrhla na nové “nebezpečné triedy”. Tie nie sú schopné triedneho boja, ale za určitých podmienok sú viac ako schopné zúrivej všezničujúcej vzbury, ktorá sa môže zmeniť na revolúciu, ktorá zmetie (spolu s najnebezpečnejšími triedami) jeden systém a nastolí nový.
Koncom 18. storočia, presnejšie v roku 1787, I. Bentham navrhol, aby sa “nebezpečné triedy” dostali do organizačnej formy panoptikonovej spoločnosti. O dva roky neskôr “nebezpečné triedy” vo Francúzsku ukázali, že tento proces môže prebiehať aj podľa úplne iného – gilotínového – variantu. Zdá sa, že súčasná svetová špička, aspoň jej časť, je pripravená ísť cestou vytvorenia novej verzie panoptikonu na základe NBICS-technológií (predpokladané jadro 6. technologického módu, založené na zjednotení a synergickom posilnení výdobytkov nano-, bio-, informačných a kognitívnych technológií), psychologickej a dokonca genetickej kontroly nad človekom až po vyšľachtenie nového typu homo-“služobného človeka”.
Štúdie sú v plnom prúde, zaznamenávajú napríklad, že ľudia s jednou verziou génu HTR 2A sú náchylnejší k poslušnosti a muži s nízkou hladinou testosterónu ľahšie prijímajú kontrolu nad nimi. Ak k tomu pridáme nové elektronické technológie sociálnej kontroly, skutočne sa črtá nové panoptikum, ktorého jednou z hlavných postáv sú prekariáty.
Z článku Alexandra Berezina “Testosterón: niečo sa pokazilo”.
“V poslednom polstoročí hladina testosterónu u mužov neustále klesá. Ich svalová sila tiež neustále klesá, a to napriek móde posilňovní a zdravého životného štýlu. To isté sa deje aj so sexuálnou aktivitou. Nová práca však ukazuje, že útrapy spojené s nedostatkom tohto hormónu môžu byť oveľa širšie. Zdá sa, že zvyšuje pravdepodobnosť vzniku cukrovky – a možno aj ďalších nie príliš príjemných vecí. Históriu ľudstva si zvykneme predstavovať ako vývoj, v ktorom ďalšia fáza cezonáva tú predchádzajúcu. V živote však existuje mnoho príkladov, že to tak nie je. Napríklad je spoľahlivo známe, že výskyt rakoviny v spoločnosti neustále stúpa, rovnako ako množstvo iných chorôb. Príčinou navyše nie je najmä znečistenie, ale aspekty ľudského života, ktoré sa všeobecne považujú za progresívne. Napriek tomu myšlienka akéhosi pokroku, ktorý preniká do všetkých oblastí života ľudí a neustále zlepšuje ich život, nikam nevedie. Typický príklad: mnohí ľudia si myslia, že ľudia dnes oveľa viac športujú ako kedysi a že ich sexuálny život je aktívnejší ako v minulých desaťročiach, so známymi sexuálnymi predsudkami. V oboch prípadoch je opak pravdou.”
Denník Wall Street Journal uvádza, že viac ako 35 miliónov Američanov žije osamelo. Od roku 1960 sa percento osamelých ľudí zdvojnásobilo. Podľa prieskumu verejnej mienky General Social Survey, ktorý sa vykonáva od roku 1972 na Chicagskej univerzite, počet Američanov, ktorí majú intímny vzťah aspoň raz týždenne, klesol zo 45 % (2000) na 36 % (2016).
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
