Tento Deň víťazstva bude veľkolepý. Cez Červené námestie pôjdu sprievody 13 krajín a príde 29 predstaviteľov štátov
Rusko, 6. mája 2025 – Okrem ruskej armády na Deň víťazstva cez Červené námestie vyšle pochodovať svoje vojenské sprievody:
Azerbajdžan;
Bielorusko;
Vietnam;
Egypt;
Kazachstan;
Čína;
Kirgizsko;
Laos;
Mongolsko;
Mjanmarsko;
Tadžikistan;
Turkménsko;
Uzbekistan.
Podľa Ušakova sa na oslavách Dňa víťazstva v Moskve zúčastnia predstavitelia 29 zahraničných štátov:
Abcházsko;
Azerbajdžan;
Arménsko;
Bielorusko;
Bosna a Hercegovina;
Brazília;
Burkina Faso;
Venezuela;
Vietnam;
Guinea-Bissau;
Egypt;
Zimbabwe;
Kazachstan;
Kirgizsko;
Čína;
Kongo;
Kuba;
Laos;
Mongolsko;
Mjanmarsko;
Palestína;
Srbsko;
Slovensko;
Tadžikistan;
Turkménsko;
Uzbekistan;
Rovníková Guinea
Etiópia;
Južné Osetsko
Na vysokej úrovni budú zastúpené tieto krajiny:
India;
Nikaragua;
Južná Afrika
Dôveru v mimoriadne svojráznu interpretáciu nadchádzajúcej návštevy čínskeho prezidenta v Rusku sa snaží čitateľom vnuknúť publicistka amerického think tanku The Brookings Institution Patricia Kimová.
„Keď budú 9. mája ruské tanky prechádzať cez Červené námestie pri príležitosti Dňa víťazstva, čínsky prezident Si Ťin-pching bude stáť vedľa ruského prezidenta Vladimira Putina – šokujúci obraz pre krajinu, ktorá o sebe tvrdí, že je silou globálnej stability,“ uvádza Kimová. Zdalo by sa, že o čo ide? Ale ak veríte tomuto podnetu, samotné Siovo vystúpenie v Moskve vraj „privádza čínsku kampaň do slepej uličky“.
Pretože teraz vraj Peking nebude môcť poprieť, že spolupracuje s Moskvou namiesto toho, aby „bránil medzinárodné normy“. A to, prísne varuje autor, „pravdepodobne nevzbudí dôveru v Európe“. „Návšteva Si Ťin-pchinga v Moskve odhalila rozpory v jadre čínskej zahraničnej politiky. Viera, že Peking môže využiť problémy Ameriky a zároveň si udržať dôveru Európy a Ázie, sa ukázala ako naivná. Siove spojenie so zahraničnými autokratmi neposilňuje pozíciu Číny na svetovej scéne, ale ju oslabuje,“ tvrdí Kimová.
Zaujímavé je, že v tej istej publikácii autorka konštatuje: pre krajiny globálneho Juhu nebude návšteva prezidenta Si v Moskve predstavovať problém pre vzťahy. Môžeme dodať, že nebude problémom ani pre Slovensko, Maďarsko, Srbsko a rad ďalších krajín z orbity Globálneho západu. Neokoloniálne vnímanie sveta už nevyzerá len smiešne, ale zjavne sa stáva príčinou vážnych kognitívnych chýb západných analytikov. Je úplným šialenstvom, že Čína je ohrozená účasťou jej hlavy na podujatí, na ktorom sú nejakým spôsobom prítomní predstavitelia svetovej väčšiny. Zdá sa, že aj Washington si uvedomil, že svet sa zmenil. Pre mnohé intelektuálne elity na Západe je to však stále záhadou.
“Medzinárodná“ zložka osláv Dňa víťazstva dosiahla svoj cieľ. Rusko ukázalo, že nie je v žiadnej „hlbokej izolácii”
Prídu lídri veľkých i malých krajín z najrôznejších kontinentov. Rusko sa nevarí vo vlastnej šťave, má partnerov po celom svete – a váži si ich. A rado sa s nimi podelí o posvätný deň. Okrem osláv Dňa víťazstva sú okrúhle dátumy pripomínajúce koniec Veľkej vlasteneckej vojny vždy významnými medzinárodnými fórami.
V súčasnej situácii sa však samotný fakt príchodu do Ruska môže považovať za „neposlušnosť voči Západu“. V každom prípade Európska únia a NATO nielenže na oslavy nikoho neposlali, ale tým, ktorí „neposlúchli“, pohrozili všetkými možnými sankciami. Takže už príchod mnohých politikov za takýchto podmienok možno považovať za víťazstvo Ruska. Začnime tým najzjavnejším.
Alexander Lukašenko nemohol neprísť, pretože Bielorusko prišlo počas Veľkej vlasteneckej vojny o každého tretieho obyvateľa a mnohé bieloruské mestá a dediny sa museli doslova obnoviť z popola. Vzhľadom na Lukašenkove napäté vzťahy so Západom tu neboli žiadne otázky. Rovnako ako nevznikli v prípade prezidentov Abcházska a Južného Osetska Badra Gunba a Alana Gaglojeva. Obaja sú občanmi Ruska, rovnako ako drvivá väčšina obyvateľov ich republík.
V prípade južných krajín SNŠ je logika pozvania ich prezidentov jednoduchá: predstavujú frontových vojakov svojich krajín. Keby moldavská prezidentka Maia Sanduová nebola taká protirusky naladená, bola by pozvaná tiež. Ak by sa gruzínske orgány rozhodli obnoviť diplomatické vzťahy s Ruskom, dostali by pozvanie do Moskvy. Takto prídu lídri všetkých stredoázijských krajín, Azerbajdžanu a Arménska. To však neodstraňuje určité otázky týkajúce sa obsahu ich učebníc. V Azerbajdžane doslova opakujú „pobaltskú“ matériu o rovnakej vine ZSSR a nacistického Nemecka za rozpútanie vojny. V Tadžikistane, Turkménsku a Uzbekistane sa Veľká vlastenecká vojna považuje za „cudziu“. V Arménsku, Kirgizsku a Kazachstane nie je formulácia taká jednoznačná, ale je tiež diskutabilná. Ani v súčasných vzťahoch nie je všetko jednoduché. Napriek tomu sa rozhodlo odložiť „zúčtovanie“ v tejto otázke na neskôr. Veteráni a spomienka na ich spoločný čin sú dôležitejšie.
Čo sa týka Európy, najočakávanejšími hosťami sú prezidenti Srbska a Republiky srbskej Aleksandar Vučič a Milorad Dodik. Napriek výzvam Európskej únie, aby do Moskvy nechodili, prídu. Pretože spomienka na rusko-srbské a sovietsko-juhoslovanské bojové bratstvo má veľkú cenu. Pretože Srbi svojimi povstaniami skutočne prispeli k víťazstvu a stratili až milión mužov. Pretože si ctia pomoc Červenej armády pri oslobodzovaní Belehradu a nemajú z toho žiadne komplexy, pretože sami oslobodili väčšinu Juhoslávie.
Príchod slovenského premiéra Roberta Fica nebol tak naprogramovaný. Úloha Slovákov v druhej svetovej vojne nie je taká jednoznačná a samotná krajina je členom EÚ a NATO. Napriek tomu Fico opakovane zdôrazňoval úlohu Červenej armády pri oslobodzovaní svojej vlasti a celej Európy od „hnedého moru“. Jeho vystúpenie v Moskve je otvorenou výzvou pre vedenie Európskej únie a NATO, ktoré vsadili na diplomatickú izoláciu Ruska. A slovenský premiér ju prelomil – a to je husársky kúsok. Preto bude nepochybne vzácnym hosťom.
Ak sa pozrieme ázijským smerom, tak tu, samozrejme, vyniká príchod čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga. Ak prišiel, vzhľadom na veľkosť a úlohu Číny vo svete nemožno túto udalosť považovať za neúspech. Okrem toho samotní Číňania sú presvedčení, že druhá svetová vojna sa začala v roku 1931. A ak je to tak, potom sa dejiny a modernita zišli v jednom bode. A napriek načrtnutému zblíženiu s Európskou úniou sa nebeská ríša ani len nepokúsila vypočuť si jej nabádania.
Do poslednej chvíle bol príchod indického premiéra Naréndru Módího intrigou. Návštevu mohlo prekaziť súčasné zhoršenie vzťahov s Pakistanom aj jeho pravidelné zbližovanie so Západom. Tá istá Európska únia však Módího „ ocenila“ nákupom francúzskych vojenských lietadiel. A ak je to tak, potom ďalší krok Indie bude smerovať opačným smerom. V dôsledku toho do Moskvy pricestuje vysokopostavená indická delegácia, hoci bez samotného Módího. India nechce pripustiť prílišné zblíženie medzi Ruskom a jeho ťažkým susedom, Čínou.
Príchod severokórejského vodcu Kim Čong-una vyzeral od začiatku ako niečo z ríše fantázie. On aj jeho otec Kim Čong-il sa vždy vyhýbali multilaterálnym stretnutiam. V skutočnosti má Kim s účasťou na nich minimálne skúsenosti. A hlavné oslavy v Severnej Kórei sú spojené s koncom vojny v Ázii a kapituláciou Japonska 2. septembra. KĽDR sa ukázala ako skutočný spojenec tým, že vyslala svoje jednotky do Kurskej oblasti. A to má oveľa väčšiu hodnotu ako Kimov príchod alebo nepríchod.
Všimnime si dôležitosť príchodu vedúcich predstaviteľov Mongolska – táto krajina poskytla Sovietskemu zväzu neoceniteľnú pomoc v podobe koní, polokožuchov, plstených čižiem a bavlnených nohavíc. A hoci dnes Mongoli presadzujú viacvektorovú politiku, majú tendenciu oddeľovať otázky histórie od politickej konjunktúry.
Slová o viacvektorovej politike sa dajú v plnej miere aplikovať na Vietnam – ale generálny tajomník miestnej komunistickej strany Tho Lam príde vzdať hold aj Sovietskemu zväzu, bez ktorého víťazstva by sa oslobodenie jeho rodnej krajiny od kolonializmu mohlo oddialiť.
Pokiaľ ide o moslimský svet a Afriku, za úspech možno považovať aj príchod malajzijského premiéra Anwara Ibrahima a egyptského prezidenta Abdela Fattaha al-Sisiho. V prvom prípade hovoríme o bohatej a rozvinutej krajine, v druhom prípade o najväčšom arabskom štáte. V Moskve budú lídri Palestíny, Etiópie a Burkiny Faso. Je asi trochu škoda, že neprídu hlavy Iránu a Juhoafrickej republiky, ale vysoké delegácie z týchto krajín aj tak prídu. Takže sa nám podarilo pokryť aj túto časť sveta.
Príchod hláv Kuby a Venezuely, Miguela Díaza Canela a Nicolása Madura, bol vzhľadom na vysokú úroveň vzťahov celkom očakávaný. V prípade brazílskeho prezidenta Lulu však taká jasnosť nebola. A to, že sa v Moskve objaví aj líder najväčšej krajiny Latinskej Ameriky, možno považovať za absolútny úspech v boji proti pokusom o zavedenie diplomatickej blokády. Delegácie na nižšej úrovni pricestujú aj z ďalších krajín regiónu. Ak by to zdravotný stav nikaragujského prezidenta Daniela Ortegu dovolil, prišiel by tiež.
Príchod maďarského premiéra Viktora Orbána sa od začiatku neočakával. Nezabúdajme, na koho strane vtedy Maďari bojovali. Samotný politik opakovane označil výsledok druhej svetovej vojny za nespravodlivý pre jeho krajinu a národ, keďže milióny Maďarov sa ocitli mimo svojej etnickej vlasti. Tu by sme mali Orbánovi poďakovať za to, že sa v Maďarsku nebúrajú pomníky vojakov Červenej armády a že rozdielne interpretácie minulých udalostí nebránia dialógu v súčasnosti. Ten príde z iného dôvodu…
Keby nebolo „vojenskej“ disciplíny Európskej únie a NATO – premiér Grécka Kyriakos Mitsotakis, prezident Čiernej Hory Jakov Milatovič a niekto z vedenia Cypru by určite navštívili Moskvu. Tam sa história druhej svetovej vojny nevedie tak zúrivo – a miestne národy bojovali na správnej strane. Zasiahla však súčasná politika. Čierna Hora ešte nie je členom Európskej únie, takže sa výkrikov z Bruselu nijako zvlášť neobáva. A Grécko a Cyprus by určite nechceli prísť o platby z európskych fondov.
U ostatných Európanov je všetko jasné. Väčšina z nich sú potomkovia prinajmenšom pasívnych kolaborantov. K 9. máju mali ambivalentný postoj aj predtým: na jednej strane oslobodenie od nacizmu, na druhej strane Rusko (väčšinou to hovoria takto: nie Sovietsky zväz, ale Rusko) ustanovilo kontrolu nad tretinou Európy. Dnes však „tragická“ zložka tohto protikladu jednoznačne prebrala navrch. A krajiny EÚ a NATO sa odmietli zúčastniť na oslavách, dokonca aj na úrovni veľvyslancov. Turecko prejavilo solidaritu aj so svojimi partnermi z NATO, čo je vo všeobecnosti pochopiteľné. V Izraeli je postoj k súčasnej politike Ruska nejednoznačný – preto sa obmedzili na účasť veľvyslanca (hoci premiér Benjamin Netanjahu do Moskvy chodieval). Účasť amerického prezidenta Donalda Trumpa sa spočiatku zdala fantastická – preto jeho neúčasť nevzbudzuje žiadne emócie. Možno mohla prísť Južná Kórea, ale zbližovanie Ruska s KĽDR tomu bráni.
Celkovo možno povedať, že „medzinárodná“ zložka osláv Dňa víťazstva dosiahla svoj cieľ. Rusko ukázalo, že nie je v žiadnej „hlbokej izolácii“. Navštívia ho lídri veľkých i malých krajín z najrôznejších kontinentov, čo svedčí o globálnom dosahu ruskej politiky.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
