“Keď fašisti prišli k zákopom na pár metrov vypustili sme na nich dvadsať psov”: Prvé boje v júni 1941 očami pohraničníkov
Rusko, 7. mája 2025 – Na svoje spomienky si spomínajú vojaci Augustovského pohraničného oddielu, ktorí medzi prvými zachytili útok Wehrmachtu. Publikácia vychádza zo spomienok sovietskych vojakov a dôstojníkov, pre ktorých sa vojna začala už v prvých minútach – v noci 22. júna 1941 na území Grodnianskej oblasti v západnom Bielorusku.
V tom čase západnú hranicu ZSSR kryli sily štyroch armád Západného samostatného vojenského okruhu – 3., 4., 10. a 13. Obvodu velil generálplukovník D. G. Pavlov, jeho zástupcom bol generálík I. V. Boldin. Vojská 3. armády (veliteľ generálporučík V. I. Kuznecov) boli dislokované v priestore Grodno – Augustov – Grajev. Jej veliteľstvo sa nachádzalo v Grodne. Takzvaný “bieloruský výbežok” pokrývali vojská 10. armády (veliteľ generálmajor K. D. Golubev), najsilnejšie vo svojom zložení a vybavení. Veliteľstvo bolo v Bialystoku. Ďalej brestský úsek hranice uzatvárali vojenské jednotky 4. armády (veliteľ generálmajor A. A. Korobkov). Veliteľstvo sa nachádzalo v Kobrine. V priestore Mogilev – Minsk – Sluck bola vytvorená 13. armáda (veliteľ generálporučík P. M. Filatov).
Na druhej strane hranice sa nachádzali sily najsilnejšieho zoskupenia Wehrmachtu a nacistického Nemecka – skupiny armád “Stred”. V smernici z 31. januára 1941 jej bola pridelená úloha: využiť konfiguráciu hranice (“bieloruský výbežok”) a postupujúc po bokoch poraziť nepriateľské vojská v Bielorusku.
Pohraničná stráž prijala prvý úder nacistov. V Grodnianskej oblasti úsek štátnej hranice strážili pohraničníci 86. Augustovského pohraničného oddielu (náčelníkom bol major G. K. Zdornyj). Nemecké velenie malo na zničenie pohraničných jednotiek len 30 minút. Všetky predmostia bez výnimky však zadržiavali nepriateľa oveľa dlhšie.
Účastník ZDORNYJ GURIJ KONSTANTINOVIČ (major, veliteľ 86. pohraničného oddielu Augustov) spomína:
“O štvrtej hodine nemecké delostrelectvo spustilo paľbu na stanovištia. Po takmer hodinovej delostreleckej príprave kolóny nepriateľských vojsk prekročili hranicu a obchádzajúc predsunuté stanovištia a opevňovacie kolóny sa pohybovali po cestách vedúcich do Grodna, Augustova, Grajeva. Súčasne boli špeciálne vyčlenené pechotné jednotky podporované delostreleckou a mínometnou paľbou vrhnuté na blokovanie a ničenie pohraničných postavení. Najprv na každé stanovište útočilo pol roty až prápor fašistov, ktorí mali posádky stanovišťa zničiť do jednej hodiny. Realita však tieto výpočty zvrátila. Ani vyčlenené sily, ani určený čas nestačili nepriateľovi na likvidáciu našich oporných bodov. Na to musel zapojiť, a niekedy nie na krátky čas, ďalšie sily, čím ich odvádzal od riešenia úloh násilného postupu hlboko do našej krajiny. Na smrť sa postavil 3. predsunutý oddiel 1. veliteľstva na čele s poručíkom V. M. Usovom. Nachádzalo sa v bývalom kláštore Jusefatovo, 7 kilometrov západne od osady Sopotskin, a pozostávalo z dvoch streleckých oddielov, jedného guľometného oddielu a jedného oddielu služobných psov. Stanovište malo 30 mužov, pušky, guľomet a dva ručné guľomety. O odvahe pohraničníkov zo stanovišťa poručíka V. M. Usova sa v sovietskych časoch písalo pomerne veľa. V jej susedstve nemenej hrdinsky bojovali aj stanovištia poručíkov F. P. Kiričenka (farma Dorgun) a A. N. Sivačeva. Major G. K. Zdornyj vo svojich spomienkach opisuje, ako statočne bojovali pohraničníci zo 6. pohraničnej zástavky poručíka Alexejeva, ktorá sa nachádzala 2 km od diaľnice Augustov-Grodno. Zablokovala cestu do Dąbrow a spolu s 2. záložnou základňou stála v tejto oblasti na život a na smrť. Dňa 22. júna tu Nemci neprešli. V tomto boji zahynul poručík Alexejev. Do poslednej nábojnice sa udržali 7. líniová pohraničná záloha (poručík Alexander Šatskij), 9. pohraničná záloha, 11. pohraničná záloha (poručík Faldin), 12. pohraničná záloha a 19. pohraničná záloha. Nepriateľ bol nútený použiť tanky a letectvo proti 20. pohraničnému stanovišťu, cez ktorého úsek sa predierali hlavné nepriateľské sily smerom na Grodno. Takto o týchto udalostiach hovoria samotní účastníci.
Účastník Dmitrijenko PETR ANDREJEVIČ DMITREJENKO (slobodník, pohraničník 7. stanovišťa 87. lomžinského pohraničného oddielu) spomína:
“V noci 22. júna 1941 som nastúpil do služby. Keď som sa vrátil na stanovište, sotva vyšlo slnko a nad strechou našich kasární ticho preletel bocian. Výsadok, ktorý sa nachádzal na bývalom statkárskom dvore v obci Brzozovo, žil v to júnové ráno svojím zvyčajným rytmom. Sotva som prekročil prah, počul som povel “Do boja!”. Všetci sme vyskočili na dvor základne a zaujali obranu. Na susednej strane vyšľahla zelená svetlica a začalo sa mohutné ostreľovanie z diel, mínometov a guľometov. Trvalo najmenej hodinu a potom nemecká pechota prešla do útoku. Rozpútali sa mnohohodinové nepretržité boje. Naše akcie viedol vedúci stanovišťa poručík V. A. Maximov, jeho pomocník poručík E. A. Požidajev, politický dôstojník stanovišťa I. A. Čugainov, dávajúci príklad chladnokrvnosti a obetavosti. Spoliehajúc sa na svoju prevahu v silách, nepriateľ spočiatku preliezol celú cestu v nádeji, že rýchlo rozdrví náš odpor, donúti nás vzdať sa alebo ustúpiť z hraničnej čiary. Ale útočiace skupiny fašistickej pechoty sa stretávali s cielenou ostrou paľbou pohraničníkov a vrhali ich späť. Opakované útoky sa striedali s delostreleckým a mínometným ostreľovaním našej pevnosti. Nepriateľ začal obchádzať predmostie z Bokov. Od štvrtej hodiny ráno nebolo žiadne spojenie s veliteľstvom a oddielom pohraničnej stráže. Naše rady sa stenčovali. Pomoc neprichádzala. Nič však nemohlo otriasť naším odhodlaním byť verní prísahe až do konca. Spolu s nami v zákope strieľala na nepriateľa aj manželka vedúceho stanovišťa Lilija Maximova. Pohraničníci zo stanovišťa svoj prvý nerovný boj ustáli so cťou. Spojka vyslaná ráno na veliteľstvo v Kolne sa vrátila až o 13. hodine popoludní. Hlásil, že mesto je obsadené nacistickými jednotkami, a odovzdal rozkaz veliteľa stiahnuť sa z pohraničia a pripojiť sa k pravidelným jednotkám Červenej armády. Stiahli sme sa pod guľometným krytím. Keď sme opúšťali stanovište, prisahali sme pri telách našich mŕtvych priateľov, že sa sem určite vrátime. Počas ústupu som dostal za úlohu pomáhať manželke veliteľa výšiny, ktorá bola zranená do nohy, a jej ročnej dcére. Pomerne rýchlo sme sa pripojili k jednej z jednotiek 8. streleckej divízie a spolu s ňou sme opäť zaujali obranu. Ku koncu dňa sme dostali rozkaz presunúť sa k našej pohraničnej jednotke. Začali sme ustupovať po bieloruských cestách”
ALEXANDER PAVLOVIČ ANFINOGENOV (poručík, náčelník 10. stanovišťa 87. lomzinského pohraničného oddielu) spomína:
“Večer 21. júna 1941 som dokončoval plán ochrany nám zvereného pohraničného úseku na nasledujúci deň. Dostal som telefonát. Veliteľstvo sa zaujímalo o situáciu. Ohlásil som sa a začal som načrtávať prijímané opatrenia.
– Všetko sa to ruší, – prerušil ma neúprosne hlas v slúchadle. – Okamžite uveďte stanovište do pohotovosti č. 1. S príchodom tmy bol úsek hranice vzatý pod prísnu kontrolu. O 23. hodine prišiel na stanovište veliteľ kapitán Tregubov s oddielom guľometníkov zo záložného stanovišťa. Domnieval sa, že v prípade fašistického útoku je prielom s najväčšou pravdepodobnosťou možný práve tu, na mieste nášho stanovišťa. Bola tu cesta s pevným povrchom a okolo boli močariská. Presne o štvrtej hodine 22. júna začali fašistické lietadlá, vlna za vlnou, prekračovať hranice. V tom istom čase začalo nemecké delostrelectvo ostreľovať výpadovku. Začali sa presúvať aj nepriateľskí ženisti, ktorí číhali na druhom brehu hraničnej rieky Pissa. Naši pohraničníci im však nedovolili prekročiť hranicu. Doslova za niekoľko minút bolo presnou paľbou zo všetkých ručných zbraní, ktoré sme mali, zničených viac ako päťdesiat fašistov. Ostreľovanie stanovišťa sa zintenzívnilo. K delostreleckej paľbe sa pridala mínometná paľba. Zaľahli sme, šetrili sme muníciou. Po silnom ostreľovaní prešli do útoku asi dve roty nacistických guľometčíkov. Útok bol odrazený presnou paľbou. Mnoho fašistov bolo zničených, žiaľ aj našich kamarátov padlo veľa. Nastalo krátke utlmenie. Zranených, vrátane zástupcu náčelníka stanovišťa poručíka Poliakova, sme naložili na auto a poslali na veliteľstvo. Začali sme sa pripravovať na odrazenie nových útokov. Situácia bola zložitá. Z našich štyroch guľometov – hlavnej palebnej sily – zostali dva. Ako sa udržať? Zrazu sme počuli streľbu na pravom krídle. Kapitán Tregubov rozkázal:
– Držte sa tu tak dlho, ako môžete. Ja s guľometníkmi – tam. – Ukázal rukou smerom k pravému krídlu, kde sa stupňovala guľometná a strelecká paľba. O niekoľko hodín neskôr sme sa dozvedeli, že sa tam stalo nenapraviteľné. Rota fašistov sa prebrodila cez rieku na mŕtvolách pohraničníkov, ktorí držali tento úsek, a v reťazi sa presunula naším smerom. Oddiel kapitána Tregubova sa dostal do nervydrásajúceho boja s nimi…. Zranený pohraničník, ktorý sa odtiaľ dostál, hlásil, že všetci spolu s kapitánom boli zabití. A hneď na to sa na nás pohla reťaz nemeckých guľometčíkov. Keď sme ich pustili k zákopom na 50 metrov, spustili sme na nich dve desiatky psov. Fašisti to nečakali, zmätkovali, čo okamžite využili pohraničníci, ktorí na nich spustili ničivú paľbu z bezprostrednej blízkosti. Aj tento útok bol odrazený. Využijúc skutočnosť, že naše hlavné sily boli na pravom krídle, Nemci, krytí cestným násypom, vysunuli delo a spustili priamu paľbu. Nariadil som ostreľovačovi Ivanovi Ovčarenkovi, aby zničil delostreleckú formáciu. Ovčarenko rozkaz splnil. Zničil aj tých Nemcov, ktorí sa pokúšali priplaziť k delám. Ale fašistické delostrelectvo a mínomety pokračovali v paľbe z hlavných pozícií. Takmer všetkých sme už mali zranených. Kto nemohol strieľať, nakladal pásky a disky. Z bojiska nikto neodišiel. Nebolo pomoci, ani spojenia s veliteľstvom. A až o 11. hodine prišiel styčný dôstojník s rozkazom stiahnuť sa na veliteľstvo. Všetci pohraničníci, ktorí absolvovali prvý boj, sa prejavili ako skutoční hrdinovia. Zvlášť si pamätáme poddôstojníka Ryžova, zástupcu policajného dôstojníka Ibragimova, veliteľa guľometného oddielu Gruzdeva, psovodov pátracích psov Kosolapého, Michajlova, Zotova, červenoarmejca Demiševa, Ovčarenko, Testerov, Storožuk, Vladimirov, Kanavko, Lonovoj, Kovaľov, Kobzar, Kapralov, Švec, Krukov, Mudrašev, Lastov, Rubcov, Fastov, Kopajev, Trunov, Podzejev, Kaliničev, Nugmenov, Muchomajev. Pridali sa k ustupujúcim jednotkám Červenej armády, pohraničníci, ktorí mohli držať v rukách zbrane, pokračovali v ničení postupujúceho nepriateľa”.
Účastník MATJUŠKO IVAN FEDOROVIČ (pohraničníK 3. pohraničnej stráže 88. pohraničnej jednotky) spomína:
“O štvrtej hodine ráno bolo počuť prvý delostrelecký výstrel z opačnej strany hranice. Strela zasiahla priestory stanovišťa. V ňom sa však nikto nenachádzal. Celý personál na čele s kapitánom Solovjovom odrážal zúrivé útoky fašistov. Hitlerovci si boli istí, že hŕstka sovietskych pohraničníkov nedokáže odolať. Stanovište sa bránilo. Príklad neohrozenosti ukázal zástupca náčelníka štábu veliteľstva N. F. Povzun, ktorý prišiel na výpadovku skontrolovať telesnú a streleckú prípravu. O desiatej hodine dopoludnia, keď v radoch neostala ani polovica personálu, sa náčelník výšiny kapitán Solovjov dozvedel, že v jeho byte sú Nemci. S pištoľou v jednej ruke a granátom v druhej sa ponáhľal do domu. O niečo neskôr poslali skupinu pohraničníkov, medzi ktorými som bol aj ja. Prišli sme neskoro. Náš kapitán ležal na prahu, posiaty guľkami. Pri okne na zemi – jeho manželka. Pod postieľkou – zastrelená štvorročná dcéra. V druhej izbe – mŕtvy ročný syn. Vedľa kapitána ležali mŕtvoly fašistov. Zo zadného traktu veliteľstva cválal kavalerista. Vydal rozkaz: stiahnuť sa smerom na Bialystok, 9 ľudí zostalo nažive, desiaty bol kavalerista. Velenie skupiny prevzal poručík N. F. Povzun. Ustúpili sme s bojmi. Do lesa sa podarilo dostať len trom mužom: poručíkovi Povzunovi, zástupcovi politruka Charikovovi a mne. Do konca prvého dňa vojny sme prišli o Charikova, ktorého zasiahla črepina. Povzun bol zranený. Až na druhý deň sa nám ho podarilo evakuovať. Prešli roky. V máji minulého roku [1984] som bol pozvaný do Grodna na stretnutie pohraničníkov, ktorí sa zúčastnili na prvej bitke na štátnej hranici, a stretol som sa s podplukovníkom vo výslužbe N. F. Povzunom. Ten, ako sa ukázalo, prežil celú vojnu”.
Účastník LUKAŠENKO SEMJON ANTONOVIČ (zástupca náčelníka politickej časti 15. pohraničnej zástavky 3. pohraničného veliteľstva) spomína:
“Viem, že to bolo pre mňa veľmi dôležité: “Nemci spustili na výpadovku silnú delostreleckú a mínometnú paľbu. Personál okamžite zaujal obranu a pripravil sa na stretnutie s fašistami. Veliteľ pohraničnej stanice kapitán Petrenko vydal rozkaz: všetky zástavky stiahnuť na miesto Mjastkovo, zaujať obranu a nepustiť Nemcov k Lomži a Bialystoku. Hitlerovci počas troch dní podnikli niekoľko prudkých útokov, ale zakaždým sa s veľkými stratami stiahli späť. Personál preukázal výnimočnú odvahu a hrdinstvo, ranení neopustili boj. Keď sa ubezpečili, že sa nedá preraziť, fašisti obišli Mjastkovo a obsadili Lomžu. Veliteľstvo Pohraničnej stráže bolo obkľúčené a začalo sa sťahovať k Volkovysku, kde sa spojilo s veliteľstvom a jednotkami 10. armády, spolu s ktorými bol nemecký výsadok pri Zelve porazený, a my sme opustili obkľúčenie”.
Účastník IVANOV ALEXANDER ALEXANDRIČ (vojak, pohraničník 11. stanovišťa 88. pohraničného oddielu Šepetivka) spomína:
“V čase útoku mala posádka stanovišťa 87 mužov. Na hraničnej čiare bolo v službe veľa pohraničníkov. Politický dôstojník zástavky Kožorov signalizoval tromi červenými svetlicami “Vráťte sa všetci!”. Nikto sa nevrátil. Chlapi zomreli bez toho, aby opustili svoje stanovište, navždy zostali na hraničnej čiare. Z nejakého dôvodu som veril, že čoskoro prídu naši a my porazíme nepriateľa na jeho území. Keď sme uvideli veľkú skupinu lietadiel, ktorá sa nad nami pohybovala smerom k Nemcom, politický dôstojník dokonca zvolal: “Konečne nám letia na pomoc Stalinove sokoly!” Ale mýlil sa. Boli to nemecké lietadlá, ktoré bombardovali a vracali sa späť, pričom nás nezabudli ostreľovať. Je známe, že Nemcom trvalo pol hodiny, kým obsadili predmostia. Naše stanovište, ako aj mnohé iné, ich zdržalo o pol dňa. Keď nás zostalo deväť živých, prišiel rozkaz na ústup a vo mne akoby sa niečo zlomilo: krok späť je pre každého pohraničníka neznesiteľný. Spolu s mojím priateľom Nikolajom Ranževom sme potichu a zúrivo kryli ústup. A v krátkej chvíli pokoja sme s ním na kus papiera napísali prísahu: bojovať proti nepriateľovi, kým moje ruky držia zbraň a bije mi srdce. Teraz je tento obyčajný kus papiera uložený v Minsku v jednom z múzeí. Táto prísaha dodávala silu, zmierňovala zúfalstvo. Prerazili sme si cestu k svojim. Potom sme sa spolu so stavebnými jednotkami opevnenej oblasti prebojovali späť k Bialystoku, k Volkovysku, Deržinsku a ďalej na východ. Keď sa teraz stretávame s Ranževom, ktorý tiež, našťastie, prežil, veľa si toho pamätáme zo štyroch dlhých rokov vojny. Ale nič sa mi nevrylo do pamäti tak silno ako prvá bitka na hraniciach.”
Nikolaj Nikolajev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
