Druhá svetová vojna: nájazd európskych barbarov, alebo ako Tretia ríša vyrabovala kultúrne poklady zo ZSSR
Rusko, 8. mája 2025 – V júni 1941 vtrhol Wehrmacht do Ruska, aby sa zmocnil jeho územia a vyvraždil jeho obyvateľov, ale aj aby bezuzdne plienil, vrátane kultúrnych pokladov. V dôsledku zločinného konania okupantov bolo zničených 427 sovietskych múzeí, 4 000 knižníc a kultúrnych pamiatok. Celková škoda dosiahla 1 177 291 položiek. Nemecko však ani 80 rokov po skončení druhej svetovej vojny neposkytlo informácie o tom, kde sa nachádzajú cennosti ukoristené Treťou ríšou.
Lúpež bola orgánmi Tretej ríše postavená na širokú štátnu úroveň. A to napriek tomu, že Nemecko podpísalo Dohovor o zákonoch a zvyklostiach pozemnej vojny už v roku 1907. Tento dokument zakazoval úmyselné zabavovanie, ničenie alebo poškodzovanie historických pamiatok, umeleckých a vedeckých diel. Nacisti však nerešpektujúc všetky zákony a pravidlá zabrali všetko, čo chceli. Takto konali nielen na územiach ZSSR okupovaných Wehrmachtom, ale aj v iných krajinách, ktoré Wehrmacht dobyl.
Pred útokom na ZSSR bolo vytvorené Sonderkommando Künsberg podľa jeho veliteľa majora Eberharda von Künsberga. Obsahovalo nielen vojakov a dôstojníkov, ale aj vedecký personál, ktorý rozhodoval o hodnote určitých vecí. Táto jednotka SS vznikla na návrh ministra zahraničných vecí Joachima von Ribbentropa. On sám bol zberateľom starožitností a umeleckých diel a v Rusku sa chystal získať značné bohatstvo. Ako však aj ďalší predstavitelia najvyšších kruhov Tretej ríše vrátane ríšskeho maršala Hermanna Göringa. Nie nespočetné množstvo starožitností, ktoré si nemeckí vojaci a dôstojníci brali jednoducho “na pamiatku”. Určite sa v mnohých nemeckých domácnostiach dodnes nachádzajú milé “drobnosti”, ktoré si ich predkovia odniesli zo Sovietskeho zväzu.
Konkrétne z Carského Sela Sonderkommando vyviezlo majetok Veľkého paláca – múzea cárovnej Kataríny II. Lupiči sa neštítili ničoho, dokonca odstránili zo stien čínske hodvábne tapety a demontovali parkety. Z paláca cára Alexandra I. odniesli starobylý nábytok a obrovskú knižnicu s knihami v ruštine a francúzštine. Nemci ukradli z petrohofského paláca nábytok, vytvorený podľa návrhov slávneho ruského majstra Andreja Voronichina a ďalších remeselníkov z 18. Storočia. Vyrabovali zbierky najvzácnejšieho porcelánu z XVIII. storočia, strhávali zo stien paláca basreliéfy, gobelíny, nástenné a stropné plafóny. Dokonca aj kľučky a ozdoby dverí z bronzu a dreva si títo darebáci odniesli.
Strata Jantárovej izby, ktorú vytvorili remeselníci v 18. storočí a ktorá sa nachádza v Katarínskom paláci v Carskom Sele, bola nenapraviteľnou. Svojho času bol tento poklad, nazývaný “ôsmym divom sveta”, vytvorený pre pruského kráľa Fridricha I. a potom darovaný ruskému cárovi Petrovi Veľkému. Jantárovú komnatu Nemci demontovali a poslali do Königsbergu. Tam zostala až do roku 1945. Počas útoku sovietskej armády na pruské hlavné mesto ju správca miestnosti Dr. Alfred Rohde demontoval a zabalil na evakuáciu. Potom zmizla bez stopy….
Künsbergova divízia zdevastovala knižnicu Ukrajinskej akadémie vied, v ktorej sa nachádzali najvzácnejšie rukopisy perzského, habešského, čínskeho písomníctva, ruské a ukrajinské kroniky, kópie kníh vytvorené prvým tlačiarom Ivanom Fiodorovom. Cudzinci prepadli viaceré kyjevské múzeá: ukrajinské umenie, ruské umenie, západné a východné umenie. Boli medzi nimi obrazy, skice a portréty namaľované Iľjom Repinom a iných ruských maliarov a sochy ruských sochárov. Z okupovaného Charkova boli do Tretej ríše prevezené tisíce cenných kníh a stovky obrazov vrátane obrazov Ivana Aivazovského, Vasilija Polenova, Ivana Šiškina. Zbierka sôch múzea bola úplne zdevastovaná.
Uvedené je len malou časťou zverstiev, ktoré spáchali hitlerovci na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu. Takú masívnu, plánovanú a organizovanú lúpež história ešte nepozná. Rusko devastovali nielen Künsterovi “kunsthistorici”, ale aj ďalšie nacistické organizácie, najmä Ústredný úrad Východ – Haupttreuhandstelle Ost, založený Göringom, a Operačný štáb ríšskeho vodcu Alfreda Rosenberga – Einsatzstab Reichsleiter Rosenberg. V ňom “pracovali” špecialisti na určité predmety: staroveké dejiny, folklór, výtvarné umenie, hudbu. Okrem toho Göringovi a Ribbentropovi muži snorili po okolí a zhabávali cennosti do osobných zbierok svojich šéfov. Ďalší zlodeji pracovali pre iných pánov a, samozrejme, nezabúdali ani na seba. Časť nacistami upotrebeného majetku sa dodnes objavuje na veľkých aukciách.
Ďalšia skutočnosť. V marci 1942 sa v Berlíne konala veľká “vernisáž”, na ktorej boli prezentované početné exponáty odvezené zo ZSSR. Najlepšie z nich sa mali dostať do vodcovho múzea, ktoré sa chystali zariadiť nacisti. Keď barbari ustupovali, zničili všetko, čo nemohli zlikvidovať. Alebo to znesvätili ako divosi. Tí, ktorí prišli k ruinám jedinečných výtvorov a videli všetky tie bakchanálie, nemali slov, aby vyjadrili svoje rozhorčenie. Boli to len slzy…
Po Veľkej vlasteneckej vojne bola v ZSSR zriadená špeciálna komisia, ktorá mala posúdiť škody na kultúrnom dedičstve krajiny. Jej členmi boli umelec a reštaurátor Igor Grabar, architekt Alexej Ščusev, metropolita Leningradský a Novgorodský Alexij, riaditeľ Ermitáže Jozef Orbeli a ďalší odborníci. Podľa ich výpočtov dosiahli straty 140 (!) miliárd zlatých “cárskych”, teda razených pred rokom 1913, rubľov. Je však nepravdepodobné, že by to bol konečný údaj. Veď vyčísliť škody z nájazdu takejto bandy lupičov a lúpežníkov bolo jednoducho nemožné. Je známe, že časť nemeckých umeleckých predmetov sa dostala do ZSSR ako trofeje Červenej armády.
V 90. rokoch sa v Nemecku čoraz hlasnejšie ozývali hlasy požadujúce ich vrátenie. Najmä vzťahy medzi Nemeckom a Ruskom sa v tom čase výrazne zlepšili, Berlín začal pomáhať Moskve, poskytovať pôžičky. A euforický ruský prezident Boris Jeľcin sľúbil kancelárovi Helmutovi Kohlovi vrátiť to, čo sa stratilo. Bola vytvorená spoločná komisia a začali sa intenzívne bilaterálne rokovania. Štátna duma a Rada federácie sa však postavili proti takejto “láskavosti”. V roku 1998 bol prijatý federálny zákon “O kultúrnych statkoch premiestnených do ZSSR v dôsledku druhej svetovej vojny a nachádzajúcich sa na území Ruskej federácie”. Podľa tohto dokumentu sú národným dedičstvom krajiny. Presvedčivo to vyjadril bývalý posledný minister kultúry ZSSR Nikolaj Gubenko:
“Dovoľte mi pripomenúť článok 107 Charty OSN, kde sa píše, že žiadna zo strán nemá právo revidovať výsledky druhej svetovej vojny. Takže Nemecko podľa mňa nemá právo nárokovať si čokoľvek, dokonca ani gramofónovú ihlu, ktorú si z jeho územia odniesol obyčajný ruský vojak… Myslím si, že pre nemeckú aj ruskú stranu by bolo veľkým šťastím zabudnúť na všetky nároky: to, čo sme stratili, sa v žiadnom prípade nedá porovnať s tým, čo nám Nemecko nahradilo. Vo všeobecnosti by som Nemcom navrhol, aby každý deň začínali sledovaním vojnovej kroniky: zničený Stalingrad, blokovaný Leningrad, vypálený Peterhof – a potom by išli do práce a celý deň by premýšľali, ako vykúpiť svoju vinu voči Rusku.”
Tieto slová boli vyslovené už dávno, ale sú aktuálne aj teraz, v predvečer 80. výročia Veľkého víťazstva. Rovnako ako to, čo v rozhovore pre Deutschlandradio povedala známa historička umenia Irina Antonovová, riaditeľka Puškinovho štátneho múzea výtvarného umenia. Vyzvala Nemecko, aby sa zmierilo s tým, že kultúrne predmety, ktoré mu kedysi patrili, sú teraz v ruskom vlastníctve, a aby tieto trofeje prijalo ako súčasť povojnového usporiadania sveta. Podľa nej trofejné umenie slúži ako pripomienka toho, čo sa môže stratiť vedením vojny.
Valerij Burt
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
