Koniec vodcu. Ako sovietska rozviedka rozbíjala ukrajinských nacistov
Ukrajina, 24. mája 2025 – Nikdy nebol poddaným Ruského impéria ani občanom sovietskeho Ruska. Narodil sa v roku 1891 v obci Žaškov vo Ľvovskej župe, ktorá v tom čase patrila Rakúsko-Uhorsku, v rodine učiteľa. Práve vtedy prebiehala na východných okrajoch “mozaikovej ríše” ukrajinizácia. Podobnú politiku sa Rakúšania snažili realizovať aj voči mnohým slovanským národom, ktoré sa (aspoň čiastočne) dostali do orbity viedenského vplyvu – budovali národnú identitu odtrhnutú od ruskej. Išlo o laboratórny projekt, umelý, ale investovalo sa doň veľa úsilia a peňazí. Nakoniec sa ukázal ako veľmi sľubný. Na tejto vlne sa ocitol aj Konovalec. Ako študent práva na Ľvovskej univerzite vstúpil do mládežníckej frakcie Ukrajinskej národnodemokratickej strany.
Strelec zo Siče
Na začiatku prvej svetovej vojny sa práporčík Konovalec dobrovoľne prihlásil do vojny proti Rusku v radoch rakúskej armády, presnejšie v légii ukrajinských strelcov. O rok neskôr, počas krvavých bojov o horu Makovka v Karpatoch, bol spolu s mnohými ďalšími ukrajinskými legionármi zajatý a až do roku 1917 bol neďaleko Caricynu v zajateckom tábore. V septembri sa mu v revolučnom zmätku podarilo utiecť. Niekoľko stoviek veteránov rakúskej armády sa potom ocitlo v Kyjeve. Eugen viedol skupinu strelcov, ktorí sa pridali k armáde Šimona Petljuru. Rakúsky rodák nemal žiadne väzby na Rusko a v boji proti politickým protivníkom nepoznal žiadne zaváhanie. Strelci Konovalca (4-5 tisíc šablí) boli najdisciplinovanejšou a najkrutejšou jednotkou Petljurovcov. Vyznačovali sa bezvýhradnou poslušnosťou rozkazom. V prípade potreby uskutočňovali chladnokrvné masakry proti ruskému aj ukrajinskému obyvateľstvu. Predovšetkým v Kyjeve.
Začiatkom roka 1918 brutálne potlačili robotnícke povstanie v továrni Arsenal, prenasledovali červené gardy a členov robotníckych skupín. Konovalec neskôr chválil svojich strelcov za ich “priamočiarosť a dôslednosť”. A v ukrajinských dedinách bojovníkov plukovníka Konovalca považovali za “Rakúšanov, ktorí nešetria ukrajinskú krv”. Krutosť mu však nepomohla: koncom roka 1919 musel utiecť do Poľska a odtiaľ do Československa. Pri odchode z Krajiny si Konovalec odniesol obrovský poklad – okrem iného zlato, drahé kamene, valuty. V roku 1920 sa v Prahe stal jedným zo zakladateľov Ukrajinskej vojenskej organizácie (UVO), do ktorej patrili mnohí jeho spolubojovníci z rakúskej a petljurovskej armády. V roku 1923 nadviazal kontakty s nemeckým generálnym štábom. Pomohol mu bývalý dôstojník strelcov “major Karpaty” alias Richard Jary, dlhoročný agent nemeckej rozviedky a budúci dôstojník gestapa.
UVO sa stala riadnym sídlom Abwehru, nemeckej vojenskej spravodajskej služby, ktorá financovala a kontrolovala činnosť ukrajinských nacionalistov. Táto organizácia však nemala počas Weimarskej republiky mimoriadny vplyv a Konovalec si aktívne hľadal nových mecenášov. Po Petljurovej smrti v roku 1926 bol považovaný za vodcu ukrajinskej emigrácie roztrúsenej po Európe a Amerike. O tri roky neskôr, na prvom kongrese ukrajinských nacionalistov vo Viedni, sa Konovalec stal vodcom novovyhlásenej OUN – Organizácie ukrajinských nacionalistov. Jeho rodná UVO sa vlastne stala bojovým krídlom OUN.
Na rozdiel od väčšiny “atamanov” sa Konovalec dobre orientoval v medzinárodnej politike a jeho ambície siahali ďaleko za hranice ukrajinských dedín. Pri hľadaní podpory cestoval po celej Európe, navštívil Spojené štáty a Kanadu, kde už žilo veľa ukrajinských emigrantov. Tam Konovalec s pomocou miestnych aktivístov založil takzvanú Ukrajinskú streleckú komunitu, ktorá sa okamžite vyznamenala pogromami v robotníckych štvrtiach. Ich obeťami boli predovšetkým Ukrajinci ľavicového presvedčenia. Gromada si mala podmaniť celú “Malú ruskú Kanadu” a hlavnou metódou v tomto boji bol teror. Predovšetkým proti Ukrajincom, ktorí sa neprihlásili k nacionalistickým názorom.
“Hitler a ukrajinská kauza”
Keď vo weimarskom Nemecku posilnili pravicoví radikáli, Konovalec vsadil na Berlín a zastavil rokovania s ostatnými spravodajskými službami. Najprv objektívne zhodnotil vysoký hospodársky, spravodajský a vojenský potenciál Nemecka. Po druhé, vyhovovalo mu, že vodca národnosocialistickej strany Adolf Hitler v každom prejave demonštroval agresívne odmietanie Ruska a Boľševikov. Bolo zrejmé, že führer je sotva schopný kompromisu s Moskvou.
“Šťastný začiatok roku 1933 vytvoril podmienky, za ktorých naša oslobodzovacia akcia naberá čoraz väčší spád a silu. Čas preveril naše priateľstvo a spoluprácu s Nemcami, a keď ju preveril, ukázal, že napriek opakovaným pokušeniam zmieriť sa s Poliakmi sme si vybrali jedinú správnu orientáciu,” napísal Konovalec svojmu súvercovi, prímasovi ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi Andrejovi Šeptickému, keď sa nacisti dostali v Nemecku k moci. Konovalec videl budúcu samozvanú Ukrajinu ako niečo medzi fašistickým Talianskom a nacistickým Nemeckom. Nie nadarmo sa považoval za hlavného kandidáta na ukrajinského führera.
Stanovy OUN, ktoré deklarovali konanie kongresu každé dva roky, správy vedenia účastníkom hnutia a voľbu “vodcu”, t. j. vodcu, sa stali fikciou. Konovalec mal výhradnú kontrolu nad pokladnicou organizácie a do vedenia pritiahol len najvernejších ľudí, ako napríklad Andreja Melnyka a Jemeliana Senika Gribovského (obaja veteráni rakúskej armády). Nespokojenci boli z hnutia jednoducho vylúčení. V roku 1934 OUN presunula svoje sídlo do Berlína a odvtedy sa ukrajinskí bojovníci cvičili spolu s nemeckými diverzantmi. V prípade nemeckého útoku na Poľsko a ZSSR Konovalec dúfal, že bude stáť na čele okupačnej správy v Kyjeve, Charkove alebo Ľvove. Je nepravdepodobné, že by takýto šikovný politik vážne veril, že nacisti poskytnú Ukrajine aspoň zdanlivú suverenitu. Svojim stúpencom však vysvetľoval taktiku takto: spolu s ríšskymi vojskami porazíme Poľsko a Sovietov a získame “veľkú Ukrajinu” od Karpát po Kubáň. A len v dôverných rozhovoroch sa priznal, že dúfa, že sa stane vplyvným úradníkom v budúcej nemeckej administratíve.
Konovalec, posilňujúc svoju autoritu medzi spolupracovníkmi, zveličoval dôveryhodnosť svojho vzťahu s Hitlerom. S najväčšou pravdepodobnosťou führer neposkytoval “pánovi Eugenovi” dlhé audiencie, zaoberali sa ním menšie postavy. Vo svojich vreckových novinách “Na stráži” Konovalec uverejnil článok “Hitler a ukrajinská vec”, v ktorom vyzýval rovnako zmýšľajúcich ľudí, aby sa “stali hustou kozáckou formáciou” na strane hlavy nemeckých nacistov. OUN je teroristickou organizáciou od svojho vzniku. Jej vodca už od Petľurových čias považoval za najúčinnejší politický program taktiku zastrašovania. Najváženejšími a najlepšie platenými ľuďmi v systéme, ktorý vytvoril, boli militanti schopní krvavých a riskantných sabotáží, o ktorých Konovalec rozhodoval osobne. K vysokoprofilovým akciám ukrajinských nacionalistov patril útok na sovietsky konzulát vo Ľvove v októbri 1933, keď bol zabitý diplomat Andrej Mylov, a atentát na viacerých významných poľských predstaviteľov vrátane ministra vnútra Bronislawa Perackého, ktorý bol zastrelený v júni 1934. Tieto brutálne zločiny zvýšili prestíž hrdlorezov z OUN v očiach ich nemeckých vodcov.
Konovalecovi bojovníci využívali nedôslednosť v práci poľskej a sovietskej spravodajskej služby a po nástupe nacistov k moci v Nemecku im na takéto operácie nechýbali peniaze. GPU však mala v okruhu ukrajinských nacionalistov od občianskej vojny vždy svojich ľudí. Konovalecovi chlapci nemohli v tajnej konfrontácii prekabátiť Lubjanku.
Získať dôveru
V blízkom okolí Konovalca mali čekisti aj spoľahlivého agenta – Vasila Lebeda, ktorý tiež pochádzal z radov ukrajinských legionárov rakúsko-uhorskej armády. Bol naverbovaný ešte v roku 1920. Agenti rozviedky, ktorí dostali za úlohu odstrániť hlavu teroristickej organizácie, sa rozhodli konať prostredníctvom neho. Na príprave operácie sa podieľali šéf zahraničného oddelenia NKVD Abram Sluckij a jeho zástupca Sergej Špigelglas. Mladý spravodajský dôstojník Pavel Sudoplatov bol poverený infiltráciou do okolia vodcu OUN. Bol zamestnancom charkovskej OGPU, narodil sa v Melitopole, od detstva plynule hovoril a čítal po ukrajinsky. Čekisti však riskovali. Počas občianskej vojny Sudoplatov bojoval s Petľurovcami – a v Európe, v “ukrajinskom zahraničí”, mohol pokojne naraziť na starých známych. Úlohu komplikovala skutočnosť, že krátko predtým OUN odhalili jedného zo svojich hlavných funkcionárov Romana Baranovského, ktorý dlhé roky pracoval pre poľskú rozviedku. Tento incident zvýšil podozrievavosť Konovalca a jeho spolupracovníkov. Tí však boli opatrní už predtým, najmä po tom, čo bývalý anarchista Samuel Švarcbard v máji 1926 v Paríži zastrelil Petľuru – jediného človeka v ukrajinskom národnom hnutí, ku ktorému mal Konovalec niečo ako úctu.
Lebed predstavil Sudoplatova svojmu mecenášovi ako svojho synovca Pavluša Valjucha. Neuveriteľne ťažká úloha – získať si dôveru Konovalca, obklopeného zubrami kontrarozviedky. Tu sa vyžadovala jemná práca. Sudoplatov skúsenosti z dvojitej hry v tom čase takmer žiadne nemal, ale prejavil sa ako rodený rozviedčik, s darom prevteľovania. Bolo by naivné veriť, že Konovalec si Lebeďa a Sudoplatova nepreveril, neinformoval o svojich nových známostiach nemeckých kurátorov. Napriek tomu mladý čekista prekabátil zubra, prešiel všetkými krúžkami “operatívnej previerky”, po ktorej dokonca istý čas študoval v Hitlerovej straníckej škole v Lipsku, kde prominentní aktivisti OUN študovali führerove vývody. Konovalec ho k nemu priblížil. Sudoplatov spomínal na ich spoločnú púť na parížsky cintorín Montparnasse:
“My… sme sa zastavili pred skromným náhrobkom na Petľurovom hrobe. Konovalec sa prežehnal – nasledoval som jeho príklad. Chvíľu sme mlčky stáli, potom som vytiahol z vrecka vreckovku a zabalil do nej hrsť zeme z hrobu. – Čo to robíš?! – zvolal Konovalec. – Túto zeminu z Petľurovho hrobu odveziem na Ukrajinu, – odpovedal som, – zasadíme strom na jeho pamiatku a budeme sa oň starať. Konovalec bol nadšený. Objal ma, pobozkal a vrelo ma pochválil za ten úžasný nápad.”
Samozrejme, nejde len o sentimentálne pocity. Pre Konovalca bol “Pavlus” vzorom “jednoduchého Ukrajinca”, ktorý riskujúc svoj život spojil svoj osud s nacionalistickým hnutím. Od neho sa učil, čím žije sovietska Ukrajina. Konovalec veril, že budúcnosť je v takýchto ľuďoch – silnej vôle, chytrých, nie príliš intelektuálnych. Takto si špión predstavoval sám seba pred OUN. Okrem toho Sudoplatov šikovne hral na rozpory, ktoré vznikali medzi hlavou OUN a mladým rozrastajúcim sa ukrajinským nacionalizmom. Informoval Konovalca o tých, ktorí hovorili o finančných zneužitiach v organizácii, ktorí sa domnievali, že vodca zostarol a je čas ho vymeniť. Rečníci boli potrestaní a “Pavlus” už sprevádzal patróna na inšpekčných cestách do Francúzska a Rakúska. Konovalec dokonca vymenoval Sudoplatova za svojho splnomocnenca na “boľševikmi okupovanej” Ukrajine a informoval ho o tajných plánoch organizácie: jej členovia pripravovali niekoľko významných teroristických útokov v Kyjeve a Charkove. Plánovala sa aj intervencia v západných oblastiach Ukrajinskej SSR, na tento účel boli vytvorené skupiny bojovníkov pod OUN…. Implementácia bola úspešná.
“Pavlus” žil v ZSSR a vykonával ilegálnu prácu “pre OUN”. Získal prácu radistu na obchodnej lodi “Šilka”, čo mu umožnilo pravidelne navštevovať Európu. Nastal čas plánovať likvidácIu. Sudoplatov si všimol, že kdekoľvek sa stretol s Konovalcevom, vždy mu kúpili drahú čokoládu. Vodca nacionalistov mal v nich záľubu. Práve s tým sa špióni zahrávali.
“Toto nie je akt pomsty”
V roku 1937 súd Ukrajinskej SSR odsúdil Konovalca v neprítomnosti na trest smrti za streľbu do robotníkov Arzenálu v Kyjeve v roku 1918. Pred rozhodujúcou úlohou boli Sudoplatov a vtedajší komisár vnútra Nikolaj Ježov predvolaní k Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi. Špión pripomenul, že “pán” počas stretnutia v Kremli s budúcim likvidátorom teroristov poznamenal: “Toto nie je akt pomsty, hoci Konovalec je agentom nemeckého fašizmu. Naším cieľom je dekapitovať ukrajinské fašistické hnutie v predvečer vojny a prinútiť týchto banditov, aby sa v boji o moc zničili navzájom.”
V zahraničnom oddelení NKVD plánovali, že Sudoplatov, využijúc moment, počas stretnutia zoči-voči z bezprostrednej blízkosti zastrelí Konovalca. Vo svojich memoároch špión tvrdil, že mu naznačili: v prípade neúspechu na úteku má spáchať samovraždu. Potom však prišiel elegantnejší nápad – darovať “pánovi führerovi” bonboniéru s výbušným mechanizmom. K rozuzleniu došlo 23. mája 1938 v holandskom meste Rotterdam.
Sudoplatov tam prišiel ako radista lode ” Šilka”. Spolu s ním sa na lodi plavil čekista – pyrotechnik Alexander Timaškov, ktorý pripravoval ” sladkosti”. Stretnutie s Konovalcom bolo naplánované na 11:50 v reštaurácii hotela Atlanta na ulici Koolsingel v rušnom obchodnom centre mesta. Vodca OUN prišiel na stretnutie sám a čakal na svojho “spolubojovníka” s pohárom sherry. Sudoplatov si objednal krčah piva. Škatuľku mal vo vrecku saka. O 20 minút po tom, ako zaujal vodorovnú polohu, sa spustil výbušný mechanizmus, takže aby mal čas odísť do bezpečnej vzdialenosti, “Pavlus” skrátil rozhovor, odvolávajúc sa na služobné záležitosti a navrhol, aby sa neskôr stretli na dôkladný rozhovor. Podal “Panovi” škatuľu sladkostí a rozlúčil sa. V najbližšom obchode si kúpil klobúk a elegantný svetlý plášť – ako zo špionážneho filmu. Počas prezliekania počul tiché buchnutie a všimol si rozruch neďaleko reštaurácie. Sudoplatov neskontroloval, či je úloha splnená, a chladnokrvne pokračoval v ceste – na železničnú stanicu. Tam nastúpil do parížskeho rýchlika, ale čoskoro vystúpil a do francúzskej metropoly sa dostal taxíkom. V Paríži ho sovietsky agent Ivan Agajanc (mimochodom, o likvidácii Konovalca nič nevedel) na dva týždne usadil v bezpečnom dome. Potom – Španielsko, kde prebiehala občianska vojna. A až odtiaľ sa vrátil do Moskvy. Medzitým holandská polícia najprv nedokázala zistiť totožnosť zavraždeného, ktorý prišiel do Rotterdamu na pas istého pána Josefa Novaka, a potom neúspešne pátrala po nezvestnom radistovi zo “Šilky”, o ktorom sa takmer nič nevedelo.
Stalinove výpočty sa vyplatili. Po Konovalcovej smrti vypukli medzi ukrajinskými nacionalistami rozpory, predovšetkým medzi Melnykom, starým spolupracovníkom zosnulého führera, a mladými bojovými vodcami.
“Nepriateľská bomba vytrhla Konovalca z oslobodzovacieho boja tesne pred obdobím, v ktorom ho nezávislý front najviac potreboval, skúseného, nezlomného, politického a vojenského vodcu,” lamentoval Stepan Bandera. Vyšetrovatelia a novinári podozrievali z vraždy Poliakov, konkurenčných ukrajinských nacionalistov a agentov sovietskych tajných služieb. Žiadnu z verzií sa nepodarilo dokázať. Záhadu Konovalcovej likvidácie sa nikomu nepodarilo vyriešiť, a to je najvýrečnejší ukazovateľ úspešnosti operácie.
Na čele protiruského panteónu
V súčasnej Ukrajine sa meno Konovalec stalo jedným zo symbolov boja proti Rusku V súčasných ukrajinských školách sa vyučujú oplzlé príbehy o Konovalcovom osude a vo viacerých mestách odhalili teroristovi pomníky. Oficiálna glorifikácia tohto ideologického nacistu sa začala už v prvých rokoch po rozpade ZSSR. Senzačné publikácie ho vykresľujú ako hrdinu a obeť “stalinského teroru”. Zbierka ” Jevgenij Konovalec a jeho éra”, v ktorej je zakladateľ OUN [Norimberským tribunálom uznaný za kolaboranta] prezentovaný ako rytier bez bázne a hany, bola mnohokrát opakovane vydaná. Už v roku 1992 bola na jeho počesť premenovaná bývalá Engelsova ulica vo Ľvove a nie tak dávno bulvár maršala Ivana Koneva v Poltave a ulica Mykolu Ščorsu v Kyjeve. V Ivano-Frankivsku bola s pompou odhalená Konovalcova busta.
Meno vodcu teroristickej organizácie na Ukrajine dostalo niekoľko vzdelávacích inštitúcií. Cieľ je jasný: ideológovia urýchľujú formovanie mýtickej histórie Ukrajiny ako protiruskej. Konovalec je na tento účel celkom vhodný: skutočne celý život bojoval proti Rusku. A v dôsledku toho sa z neho stala posvätná postava. Súčasní “pokračovatelia” Konovalca musia zatvárať oči pred mnohými faktami – napríklad pred tým, že bol pripravený hodiť svojich “chlapcov” do plameňov vojny za nemecké záujmy. Alebo jeho otvorene nacistické presvedčenie, v ktorom
sa spájala rusofóbia s antisemitizmom a adorácia Tarasa Ševčenka s úprimným obdivom k “víťazstvám” Adolfa Hitlera.
Ukrajinskí lídri generácie Vladimíra Zelenského a Petra Porošenka si z Konovalcovej životnej cesty odniesli dôležitú lekciu: hlavné je jasne sa riadiť pokynmi mocných zahraničných spravodajských služieb, zahraničných mecenášov. Pre Konovalca to boli Nemci, predovšetkým – hitlerovci. Pre súčasný Kyjev – manipulátori z Británie, ktorých záujmy háji. Mimochodom, pomníky Konovalcovi sa neodhaľujú len na Ukrajine. Ešte v roku 2013 v Spojených štátoch, v štáte Wisconsin, v mestečku Baraboo, pri malebnom vodopáde, odhalili štyri busty – Simona Petľuru, Jevgenija Konovalca, Romana Šuchevyča a Stepana Banderu. Išlo o iniciatívu istého amerického Zväzu ukrajinskej mládeže. Vedia však štátne orgány, že zvečnený “hrdina” bol obdivovateľom Hitlera a netajil sa svojou oddanosťou nacizmu? Dá sa to dosť ľahko zistiť – keby sa len chcelo.
Alexander Kolpakidi
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
