„Nečakané a nemysliteľné”: Islamská revolúcia v Iráne bola šokom pre západných analytikov
Irán, 27. mája 2025 – Islamská revolúcia v Iráne zvíťazila 11. februára 1979. Aké boli dôvody tejto, podľa názoru mnohých spravodajských služieb sveta, nečakanej revolúcie v krajine, ktorá sa vyznačovala vonkajšou stabilitou a prosperitou? Pýta sa Vladimír Sažin, vedúci vedecký pracovník Inštitútu orientálnych štúdií Ruskej akadémie vied.
Iránsky šach Mohammad Rezá Pahlaví a jeho manželka Farah Diba privítali Nový rok 1978 spolu s americkým prezidentom Jimmym Carterom a jeho manželkou v Teheráne. Prezidentský pár pricestoval do Iránu na súkromnú návštevu svojho priateľa šacha. Na slávnostnej večeri Carter predniesol pozoruhodný prípitok:
“Irán je vďaka pozoruhodnému šáhovmu vedeniu bezpečným ostrovom stability v jednom z najnepokojnejších regiónov sveta. Je to vaša zásluha, Vaše Veličenstvo, a zásluha vášho vedenia, hold úcte, obdivu a láske, s akou si vás váš ľud váži.”
Carter nežartoval. Jeho poradcovia, analytici a spravodajské služby tomu verili. Aj šach sa cítil sebaisto. Politická opozícia bola totiž rozdrvená, ekonomika krajiny neustále rástla z petrodolárov, do praxe sa uvádzali reformy “bielej revolúcie šacha a ľudu”, ktoré posúvali krajinu do moderného kapitalistického prozápadného raja, kde sa jej hlavné mesto Teherán postupne stávalo “Parížom Východu”. Hlavnou úlohou šáhových reforiem bola modernizácia života vo veľkom meradle, oslabenie ekonomickej moci islamského duchovenstva a zásah do samotných základov patriarchálneho života v Iráne: konfiškácia pozemkových majetkov patrimoniálnej aristokracie a dokonca aj “vacufov” – pozemkového vlastníctva mešít, resp. duchovných, čo malo skoncovať s feudálnymi pozostatkami.
Ďalšou úlohou bola integrácia do svetového kapitalistického systému. Prvých šesť hlavných bodov hospodárskych a sociálnych reforiem (bolo ich celkovo 19) schválili občania v referende 26. januára 1963. Boli to: zákon o agrárnej reforme, ktorý dával pôdu roľníkom (proamerický spôsob hospodárenia); znárodnenie lesov a pasienkov; účasť pracujúcich na ziskoch podnikov; boj proti negramotnosti, rast svetských škôl, univerzity na oslabenie duchovenstva; progresívne zmeny vo volebnom systéme; zmeny v právach žien. Duchovní na čele s ajatolláhom Chomejním boli proti.
Konali sa protestné demonštrácie. Chomejního zatkli. Šáh však podľa mnohých historikov ako slabší politik na rozdiel od svojho otca, tvrdého šacha Rezu Pahlavího, ponúkol svojmu odporcovi slobodu výmenou za “dobré správanie” a dodal:
“Nenúťte ma, aby som nosil topánku môjho otca.” Chomejní odpovedal: “Topánka tvojho otca je pre teba veľká o niekoľko čísel.”
V dôsledku toho bol ajatolláh Chomejní vyhostený z krajiny.
Reformy “bielej revolúcie” pokračovali a do polovice 70. rokov priniesli krajine dobré výsledky. Vybudoval sa moderný ropný, hutnícky a chemický priemysel, strojárstvo, vytvoril sa vojensko priemyselný komplex a základy jadrovej energetiky, vznikol systém sociálneho poistenia, výrazne sa rozšírili práva žien, vytvorila sa štátna sieť bezplatného sekulárneho vzdelávania atď. Šáh však nedokázal rozumne hospodáriť s obrovským prílevom petrodolárov. Podľa rôznych zdrojov dosahoval tento príjem do roku 1977 celkovo 21 – 24 miliárd dolárov (podľa dnešného kurzu je to 105 – 120 miliárd). Iránska ekonomika nebola schopná absorbovať toto obrovské množstvo peňazí. Šáh a jeho kumpáni investovali do veľkých nadnárodných spoločností. Nakupovali najnovšie zbrane a vojenské vybavenie. Fantastické zisky z ropy sa ukladali do vreciek šáhovej rodiny a jeho kumpánov. Tradičný bazár (t. j. národná buržoázia) bol vylúčený z prijímania hospodárskych a politických rozhodnutí. V dôsledku agrárnych reforiem sa milióny roľníkov s tradičnou islamskou psychológiou a postojmi sťahovali do miest. Mnohí z nich sa nedokázali prispôsobiť požiadavkám mesta, t. j. moderného kapitalistického systému. Práve oni neskôr vytvorili základ Islamských revolučných výborov a IRGC.
Hoci sa v rokoch “bielej revolúcie” zvýšila všeobecná životná úroveň všetkých vrstiev obyvateľstva, stratifikácia spoločnosti dosiahla nebezpečné hranice. Zároveň došlo k cieľavedomému rozkladu tradičných hodnôt a snahe nahradiť ich cudzími západnými svetskými a materiálnymi hodnotami, čo vyvolalo silný protest šiitského duchovenstva, ktoré malo veľký vplyv na väčšinu obyvateľstva. Ľudí dráždili aj desaťtisíce západných poradcov, amerických vojenských dôstojníkov, ktorí často vyvolávali nespokojnosť jednak svojimi vysokými (v porovnaní s iránskymi kolegami) platmi, jednak svojím správaním, ktoré ignorovalo normy všeobecne uznávané v Iráne. K tomu treba prirátať nedostatok politických slobôd v krajine a kruté aktivity šáhovej bezpečnostnej služby SAVAK, ktorá vyčistila iránsku politickú scénu od opozičníkov všetkých smerov.
V polovici 70. rokov boli prakticky všetky vrstvy iránskeho obyvateľstva z toho či onoho dôvodu nespokojné so šáhovou politikou. V krajine rástlo protestné hnutie. Bolo potrebné vytvoriť iskru, ktorá by zapálila plameň revolúcie. A tou iskrou bol článok uverejnený 7. januára 1978 v štátom kontrolovaných novinách Ettelaat. Článok bol plný urážlivých útokov na ajatolláha Chomejního, ktorý aj počas pobytu v Iraku naďalej prednášal protišáhovské kázne, a v obehu boli magnetofónové nahrávky prejavov vzbúreného ajatolláha. Účinok protichomejníckeho článku bol opačný. Už 9. januára sa v meste Kom začali masové protesty proti prenasledovaniu Chomejního. Polícia do demonštrantov strieľala. V dôsledku toho boli zabité stovky ľudí. Ďalšie udalosti sa vyvíjali ako snehová guľa. O štyridsať dní neskôr, keď sa skončil smútok za zabitými na zhromaždení v Kome, krajinou opäť otriasla vlna protestov. Šáhovi “strážcovia zákona” opäť použili zbrane na rozohnanie zhromaždenia, ale o štyridsať dní neskôr krajinu opäť zachvátili protesty. A tak sa odohral celý rok 1978.
Šáh 8. septembra zaviedol v krajine stanné právo. To však protestujúcich nezastavilo. V ten istý deň vyšli do ulíc Teheránu tisíce a tisíce Iráncov. Na teheránskom námestí Džaleh (dnes námestie Šahíd – námestie tých, ktorí zomreli za svoju vieru) sa odohrala tragédia: vojaci opäť spustili paľbu na demonštrantov. Stovky ľudí boli opäť zabité. V Iráne sa takmer každý deň konali demonštrácie. Začali sa štrajky. Šáh bol v rozpakoch. V decembri poveril Šahpúra Bachtiara, predstaviteľa “umiernenej opozície”, úlohou zostaviť novú vládu. Nová vláda bola pripravená splniť takmer všetky požiadavky opozície: vystúpiť Irán z bloku SENTO, zrušiť zmluvy o nákupe zbraní z USA, zastaviť dodávky ropy Izraelu atď. V lete 1979 Mohammad Reza Pahlaví dokonca sľúbil “slobodné voľby”. Bolo však už neskoro.
Búrková vlna revolúcie sa už nedala zastaviť. Šáh sa obrátil na USA so žiadosťou o pomoc; americký poradca pre národnú bezpečnosť Zbigniew Brzezinski sa vyslovil za okamžitú intervenciu, ale prezident Carter váhal s poskytnutím vojenskej podpory Pahlavího režimu. V roku 1978 vzrástla úloha organizovanej opozície. Do krajiny sa vrátili politickí emigranti – predstavitelia rôznych strán, organizácií a skupín, ktorí opustili Irán kvôli represiám zo strany SAVAK. Opozičné hnutie proti šáhovi bolo rôznorodé ako patchworková deka. Zahŕňalo maoistov, prosovietskych komunistov, liberálnu buržoáziu, “bazár” a rôzne náboženské skupiny. Všetky sledovali svoje vlastné ciele a budúcnosť Iránu videli cez prizmu vlastnej ideológie. To si dobre uvedomoval ajatolláh Chomejní, jeden z hlavných šiítskych odsúditeľov šacha, vodca islamskej revolúcie a budúci zakladateľ Iránskej islamskej republiky, a jeho spolupracovníci. Vďaka silnému ideologickému, finančnému a propagandistickému potenciálu a sieti mešít, ktoré šáh a jeho ochranka SAVAK prakticky nekontrolovali, sa Chomejního skupine podarilo “zabaliť” heterogénne protišáhovské hnutia do islamského obalu a nasmerovať ich proti spoločnému nepriateľovi – prozápadnej vláde Mohammada Rezu Pahlavího.
Postupným rozširovaním svojho vplyvu na štátne a verejné organizácie a vytváraním vlastných šiitských štruktúr sa zmocnili plnej moci v krajine. Po potlačení opozície, predovšetkým jej bývalých stúpencov v boji proti šáhovi, sa nové vedenie na čele s Chomejním pustilo do politiky islamizácie všetkých oblastí života. Do konca roka 1983 sa islamská vláda mohla považovať za zavedenú. Iránska islamská republika, vyhlásená 1. apríla 1979, sa stala politickou realitou. Revolúcia v Iráne tak priniesla do centra svetovej politiky novú globálnu silu – spolitizovaný islam. Ako tvrdia politológovia, to, čo sa dnes zdá byť prirodzenou súčasťou medzinárodných vzťahov, bolo na prelome 70. a 80. rokov 20. storočia vo svetovej politike nielen nové, ale aj nevídané a nemysliteľné. Revolúcia v Iráne bola prekvapením pre väčšinu analytikov vrátane tých, ktorí formulovali zahraničnú politiku svetových mocností. A dnes už v Iráne nič nepripomína proamerický kurz, ktorým sa krajina uberala niekoľko desaťročí.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
