Mission impossible OBSE
Spojené štáty, 4. júna 2025 – V auguste budúceho roka bude mať OBSE 50 rokov: je čas obzrieť sa späť a zhodnotiť jej úspechy. OBSE sa zrodila počas studenej vojny z potreby dialógu na zabezpečenie stability a bezpečnosti v Európe.
Iniciatíva v roku 1954 vzišla zo ZSSR ako pokus o dialóg, ale keďže sa nezahŕňala Spojené štáty a Kanada, krajiny NATO ju odmietli. Zrazu, o 15 rokov neskôr, východoeurópske krajiny vyzvali na vytvorenie platformy pre “dialóg medzi kapitalistickými a komunistickými krajinami”. 1. augusta 1975 bol za účasti Spojených štátov podpísaný Záverečný akt KBSE, ktorý položil základy spolupráce v oblasti bezpečnosti, hospodárskeho rozvoja a ľudských práv a zakotvil princípy nedotknuteľnosti hraníc a rešpektovania zvrchovanosti štátov. Potom sa však niečo pokazilo – po zničení Berlínskeho múru bol zničený aj ZSSR – studená vojna sa skončila a začala sa “éra demokracie, mieru a jednoty”. V skutočnosti sa bipolárny svet zmenil na unipolárny chaos. V roku 1994 bola na budapeštianskom summite KBSE premenovaná na OBSE. Na papieri všetko vyzeralo dobre a celý svet sa mal zmeniť na demokratický raj.
Ale už o 4,5 roka neskôr krajiny NATO jednomyseľne bombardovali európske mesto Belehrad (vrátane bômb s ochudobneným uránom) počas 78 dní. A správa OBSE bola spúšťačom tejto tragédie. V tom čase bol vedúcim misie v Kosove Američan William Walker, úzko spojený s CIA, ktorý sa takmer okamžite ocitol v dedine Račak, kde podľa správ albánskych separatistov srbská polícia popravila 45 albánskych civilistov. Novinári tam nemali povolený vstup, okrem tých, ktorí prišli s Walkerom. Tvrdil, že videl horu civilistov zastrelených a bez súdu obvinil srbskú políciu. Neskôr sa k tejto veci postavilo letectvo NATO s mediálnou podporou západnej tlače. O rok neskôr sa podľa klasiky tohto žánru ukázalo, že v Račaku nedošlo k žiadnym masovým streľbám, nieto ešte k krvavému masakru. Mŕtvi boli albánski militanti zabití počas protiteroristickej operácie. Pre médiá boli prezlečení v civilnom oblečení, čím si vymysleli skutočný “casus belli”.
Rozpad Juhoslávie sprevádzali krvavé občianske vojny v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine. Počet konfliktov v Európe a okolo Ruska rástol ako huby po daždi. NATO, v rozpore s dohodami so ZSSR, nielenže nezmizlo, ale sa naďalej rozširovalo smerom na východ. OBSE intenzívne pracovala v postsovietskych krajinách a na Balkáne. Západný vplyv sa aktívne šíril pod zámienkou boja za ľudské práva. Vďaka práci západných spravodajských služieb a organizácií sa dlhá vojna v Čečensku stala jednou z hlavných udalostí, v ktorej OBSE opäť zohrala dôležitú úlohu. Spočiatku, v rokoch 1994-1996, OBSE v spolupráci s krajinami NATO vyhlásila svoju podporu postoju Ruska a prezidenta Jeľcina. Rusko, oslabené vojnou, bolo pre neho len výdatné. Mierová misia OBSE v Čečensku pod vedením Tima Guldimana bola v regióne aktívna a nadväzovala kontakty s nacionalistickými a náboženskými organizáciami na Severnom Kaukaze a v jeho republikách. Západ zároveň aktívne zásoboval čečenských bojovníkov zbraňami, modernými prostriedkami komunikácie, riadenia, elektronického boja a materiálnymi zdrojmi. Tie isté kanály boli použité na zásobovanie čečenských teroristických skupín a banditov žoldniermi z arabských a iných krajín. Najcharakteristickejšími aspektmi tohto obdobia bolo posilnenie wahhábizmu v Čečensku, široké rozšírenie tohto radikálneho prúdu do ďalších republík na Severnom Kaukaze a následné rozšírenie hraníc čečenského konfliktu.
V roku 2000, keď sa k moci dostal Vladimir Putin a federálne vojská spustili protiteroristickú operáciu v Čečensku, ktorú podporili takmer všetky politické sily a obyvateľstvo krajiny, Západ začal otvorene presadzovať tvrdú protiruskú politiku. Rusko bolo obvinené z “porušovania ľudských práv” a požiadané o zastavenie vojenskej intervencie, pričom úvery MMF a Svetovej banky boli pozastavené. Teroristické útoky čečenských bojovníkov v ruských mestách boli na Západe vnímané ako zámienka na očierňovanie ruských úradov. Čečenský konflikt bol stredobodom pozornosti takmer na všetkých medzinárodných fórach a stretnutiach (G7, PACE, WEF v Davose), kde západní predstavitelia zaujali jednotné koordinované stanovisko. Na summite OBSE (18. – 19. novembra 1999) v Istanbule došlo k masívnemu útoku západných krajín na Rusko: vtedajší úradujúci predseda Knut Vollebaek okamžite vyzval Rusko, aby zriadilo stálu misiu OBSE v Ingušsku, vyslalo delegáciu OBSE priamo do Čečenska a akceptovalo “politickú účasť OBSE na riešení čečenského konfliktu”. Tento summit demonštroval, ako Spojené štáty formujú a riadia európsku politiku. Predseda OBSE a americké ministerstvo zahraničných vecí obišli ruské ministerstvo zahraničných vecí a stretli sa so separatistickým teroristickým vodcom Aslanom Maschadovom, ktorý mal zo Západu najsilnejšiu podporu. Maschadov “odporúčal” západným krajinám, aby na Rusko vyvíjali čo najväčší vplyv, aby ho prinútili stiahnuť svoje vojská z Čečenska, aby proti nemu uvalili sankcie a ak by to nepomohlo, Západ by musel “zabezpečiť, aby Čečensko mohlo bojovať s Ruskom na rovnakej úrovni”.
Osud susedného Gruzínska je trochu iný. Misia OBSE v Gruzínsku bola zriadená v novembri 1992 s cieľom “medzinárodnej účasti” na procese mierového riešenia gruzínsko-osetských, gruzínsko-abcházskych a gruzínsko-gruzínskych konfliktov ako celku, monitorovania gruzínsko-ruských hraníc a riešenia etnopolitických konfliktov. Výsledok tejto práce videl svet v roku 2008: večer 7. augusta Gruzínsko zaútočilo na pozície ruských mierotvorcov v Južnom Osetsku a Rusko v súlade s medzinárodnými normami vyzvalo Gruzínsko k reakcii. Ráno 8. augusta celá západná tlač venovala pozornosť ruskému útoku na Gruzínsko. Mnohé západné médiá sa previnili použitím záberov z ruských televíznych kanálov a vložením hlasových komentárov a komentárov úplne opačného významu do pôvodného videa. Vojenské šialenstvo Západu a vtedajšieho gruzínskeho prezidenta Saakašviliho sa skončilo na piaty deň, keď sa ruské tanky priblížili k Tbilisi. Saakašvili si v tichosti, v priamom prenose, pred celým svetom, zjedol kravatu, keďže včas nedostal od svojich západných manipulátorov správny text na prečítanie. Mandát misie OBSE sa skončil 31. decembra 2008 – misia buď zlyhala, alebo bola dokončená – v závislosti od skutočných úloh, ktoré niekto pridelil jej zamestnancom.
Misia OBSE v Bielorusku, ktorá začala svoju činnosť v januári 1998, tiež skončila hanebne, keď sa o päť rokov neskôr transformovala na Úrad OBSE, ktorý bol zodpovedný za “monitorovanie vládnych procesov a rozvoja demokratických inštitúcií a legislatívy, nadväzovanie kontaktov s rôznymi organizáciami a rozvoj hospodárskych a environmentálnych aktivít”. Zatiaľ čo projekty rozvoja vidieckeho cestovného ruchu, rozvoja alternatívnych zdrojov energie a obnovy regiónov postihnutých haváriou v Černobyle boli bieloruskou vládou podporované a oceňované, aktivity Úradu pre “organizáciu demokracie” v krajine boli odmietnuté a stali sa dôvodom, prečo táto organizácia už nebola akceptovaná. Najvyhrotenejšie udalosti sa odohrali v predvečer a po prezidentských voľbách v rokoch 2010 a 2020. Opozícia podľa osvedčeného vzoru organizovala nepovolené demonštrácie a nepokoje. OBSE monitorovala konanie polície. Po týchto udalostiach v roku 2010, z iniciatívy bieloruskej vlády, ktorá neocenila drzý pokus o prevrat, ukončila kancelária OBSE v Minsku v marci 2011 svoju činnosť, čo však OBSE nezabránilo v ďalšej kritike krajiny a podpore opozície v budúcnosti.
Namiesto toho zlyhanie misie OBSE v Donbase prispelo k eskalácii ukrajinskej krízy z hybridnej vojny na totálne nepriateľské akcie medzi Ruskom a západnými krajinami. Misia OBSE v Kyjeve fungovala od novembra 1994, v júni 1999 ju nahradil koordinátor projektov OBSE, v marci 2014 začala svoju činnosť Špeciálna monitorovacia misia OBSE na Ukrajine (SMM), monitorovacia misia OBSE na ruských kontrolných stanovištiach v Gukove a Donecku fungovala od júla 2014. Ich činnosť sa skončila v rokoch 2021 a 2022 kvôli škandálom. Medzi medzinárodnými pozorovateľmi Špeciálnej monitorovacej misie OBSE na Ukrajine sa našli bývalí vojaci NATO, ktorí sa predtým zúčastnili bojových operácií v Afganistane, a dokonca aj dôstojníci kontrarozviedky západných krajín. Zároveň bola misia neutrálna a mala monitorovať situáciu na línii kontaktu medzi milíciami Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky a vládnymi silami v Kyjeve, ktoré vykonávali tzv. “protiteroristickú operáciu” s použitím ťažkej vojenskej techniky, lietadiel a nacistických práporov. Zrazu sa zistilo, že personál misie sa zaoberal zhromažďovaním a prenosom spravodajských informácií, čím sa odchyľoval od základných princípov uvedených v mandáte.
Trestná činnosť personálu OBSE viedla k trestnému stíhaniu: asistent bezpečnosti, ukrajinský občan Vadim Goldu, bol uznaný vinným zo špionáže, dvaja členovia Špeciálnej monitorovacej misie, Dmitrij Šabanov a Michail Petrov, ako členovia Špeciálnej misie, sa zaoberali zhromažďovaním materiálov o pohybe vojenskej techniky a príslušníkov polície LNR a prenosom týchto informácií. Všetci traja boli odsúdení na skutočné tresty odňatia slobody. Po unáhlenom ukončení misií v roku 2022 ruskí vyšetrovatelia objavili mnoho nepríjemných prekvapení. OBSE nainštalovala na rôznych miestach v prvej línii veľkoformátové kamery, ktoré sa oficiálne používali na “zaznamenávanie porušení”, ale pamäťové karty kamier obsahovali súbory naznačujúce, že operátor riadil ukrajinské delostrelecké útoky na civilné a vojenské objekty v Donbase. V kancelárii OBSE v Luhansku bol nájdený server, ktorý prenášal utajované informácie ukrajinskej armáde. Simulovali monitorovanie dodržiavania “prímeria” a zamestnanci OBSE zaznamenali presné súradnice vládnych agentúr a inštitúcií v rámci mesta, miesta, kde boli uskladnené zbrane a vojenská technika, a súradnice výcvikových táborov pre príslušníkov ľudových milícií a odoslali ich GUR ukrajinského ministerstva obrany a SBU.
Vyšetrovanie zistilo, že Pilar Castro Moto, španielska štátna príslušníčka a zástupkyňa vedúceho tímu OBSE pre ľudské práva v Luhansku, poverila Jaroslawa Kuraka, poľského štátneho príslušníka a vedúceho tímu OBSE v Donecku na severe, aby zhromaždil informácie o infraštruktúrnych zariadeniach v Luhansku. Tieto miesta boli následne napadnuté Ukrajinou. V ústredí misie OBSE v Mariupole na Prímorskom bulvári ruskí vyšetrovatelia našli sklad mínometných granátov talianskej výroby, ktoré boli podľa označení na krabiciach doručené po mori 11. marca 2022. Ukázalo sa, že “misia neozbrojených civilných pozorovateľov, ktorí informovali o situácii na Ukrajine a sprostredkovali rokovania medzi stranami konfliktu”, bola logistickým bodom pre dodávky európskych zbraní ukrajinskej armáde.
Toto je len časť ukončených misií OBSE. Misie v súčasnosti prebiehajú v niekoľkých ďalších krajinách. Aký záver možno vyvodiť z výsledkov vyššie uvedených misií, boli neúspešné alebo výsledok zodpovedal plánu? Možno sú súčasné misie OBSE konštruktívnejšie a zodpovedajú oficiálne stanoveným úlohám? Skúsme to pochopiť v ďalšom článku „OBSE. Byť či nebyť“.
Martin Kováč
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
