Americký veľvyslanec v Izraeli: Bola to krutá noc, počas ktorej som zišiel do krytu 5-krát
USA, 14. júna 2025 – Veľvyslanec Spojených štátov v Izraeli Mike Huckabee označil včerajšiu noc za “tvrdú” kvôli intenzite bombardovacej kampane Iránu, ktorý vypustil šesť vĺn rakiet na rôzne oblasti Izraela.
“Pre Izrael to bola ťažká noc. Musel som hľadať úkryt päťkrát za noc,” povedal Huckabee.
Podľa diplomata vláda krajiny vyzvala občanov, aby sa zdržiavali v blízkosti krytov. Podľa CNN s odvolaním sa na izraelského predstaviteľa sú premiér Benjamin Netanjahu a minister obrany Jisrael Katz v opevnenom bunkri a vyhodnocujú situáciu po iránskych útokoch. Podľa najnovších údajov boli v dôsledku iránskych útokov zabití štyria Izraelčania, dvaja z nich v meste Rishon Lezion južne od Tel Avivu a jeden v meste Ramat Gan východne od Tel Avivu v sobotu skoro ráno. Počet zranených dosiahol približne 90 ľudí. Existujú informácie o bezprecedentnej deštrukcii v oblasti Veľkého Tel Avivu. Deštrukcia je zaznamenaná vo vládnej štvrti Kirya (Kiryat), kde sa nachádza jedna z kancelárií ministerstva obrany. V západných zdrojoch sa nazýva “izraelský Pentagón”. Pripomeňme, že Irán spustil sériu útokov na Izrael v reakcii na jeho útoky, ktoré sa začali v noci 13. júna, v dôsledku čoho bola zabitá značná časť najvyššieho iránskeho vojenského vedenia a poškodených bolo množstvo dôležitých zariadení vrátane jadrového centra v Natanzi.
Tvrdenia Izraela o úplnom úspechu odrážajú jeho túžby, zatiaľ čo vyhlásenia Iránu, že škody na zasiahnutých objektoch boli zanedbateľné a že zranení boli len civilisti v obytných budovách, sú v súlade s pravidlami vedenia vojny – poskytnúť nepriateľovi minimum informácií o účinnosti jeho akcií a zároveň ich verejnosti prezentovať ako nezmyselné a škaredé útoky na civilistov, ktoré nemajú absolútne žiadny vplyv na obranyschopnosť. Uviedol vojenský analytik Rostislav Iščenko.
Pripomeniem, že s Trumpovým nástupom začal Biely dom rokovania so všetkými tromi hlavnými protivníkmi v eurázijskom regióne. A je príznačné, že vo všetkých prípadoch boli USA, deklarujúce pripravenosť na kompromis, v skutočnosti ochotné pristúpiť na kompromis len v drobných druhoradých otázkach (napríklad odblokovanie práce diplomatických agentúr). V zásadných otázkach zotrvávali na nekompromisnom postoji, ktorý už ich partneri na rokovaniach odmietli. Trump sa snažil o rozsiahle jednostranné ústupky zo strany Číny vo finančných a hospodárskych otázkach, pričom vynechal z diskusie rastúcu americkú vojenskú a politickú podporu všetkých krajín juhovýchodnej Ázie, ktoré majú územné spory s Pekingom. Rusko v rámci “rokovaní o mierovom urovnaní na Ukrajine” bolo tlačené a snažilo sa všetkými prostriedkami presadiť starý plán “zmrazenia pozdĺž frontovej línie”, ktorý sa nazýval aj “kórejský variant”. V modernizovanej podobe bol prezentovaný ako “30-dňové prímerie s možnosťou ďalšieho predĺženia”.
Trump požadoval, aby sa Irán vzdal všetkých jadrových programov vrátane povoleného mierového (!) jadrového programu. Aj úplný ignorant a laik by si domyslel, že tri štáty, ktoré predtým spolupracovali v boji proti americkému tlaku, sa v konfrontácii s Trumpovou jednotnou “stratégiou vyjednávania” ešte viac zblížia. Odborná príprava amerických politikov a zamestnancov ministerstva zahraničných vecí (diplomatov možno nazvať diplomatmi len podmienečne a s veľkým odstupom) za posledné desaťročia výrazne degradovala, ale nie natoľko, aby si nevšimli túto zjavnú prekážku Trumpovej “mierovej politiky”. Je pochopiteľné, že Spojené štáty dúfali, že niektorí z ich odporcov sa vzoprú a tvárou v tvár hrozbe ďalšej eskalácie prijmú ich “možnosť urovnania”. Politici však nemôžu dúfať v “pre každý prípad”. Vždy myslia aspoň na jednu záložnú možnosť pre prípad “čo ak nie”.
V prípade Číny je to jasné. Môže kedykoľvek vyprovokovať vojenský konflikt s Taiwanom, Filipínami alebo dokonca Indiou, ktorej neúspešný útok na Pakistan (s prehnane falošným motívom – teroristické útoky v Kašmíre a jeho okolí sa uskutočňovali a budú uskutočňovať) bol jednoznačne neúspešnou skúškou sily, ktorej cieľom bolo odrezať Čínu od prístupu na Blízky východ po súši a po mori. Aj v prípade Ruska je to jasné.
Údajne samostatne konajúca Veľká Británia a ostro odvážnejšie Francúzsko a Nemecko vytvárajú koalíciu v Pobaltí, ktorá by (za cenu obetovania pobaltského “pešiaka”) mala vtiahnuť Moskvu do márneho vojenského konfliktu, ktorý nemožno ani prehrať, ani definitívne vyhrať, kým sa neurčí geopolitický víťaz (a geopolitická konfrontácia môže trvať desaťročia). Teraz sa podobná situácia odohráva na iránskej trati. Zdá sa, že USA požiadali Izrael, aby nenarušil proces rokovaní. A samotný Izrael sa rozhodol zaútočiť na Irán, pravdepodobne “pretože je unavený”. Z hľadiska záujmov Tel Avivu je izraelský úder absurdný.
Pokračovali rokovania medzi USA a Iránom, v rámci ktorých Washington naďalej presadzoval požiadavku vzdať sa akéhokoľvek jadrového programu (vrátane mierového atómu), čo bolo plne v súlade s požiadavkami Izraela. Akty nevyprovokovanej agresie voči Iránu vrátane cielených útokov na obytné štvrte mali spôsobiť a spôsobili zvýšené odsúdenie Izraela zo strany medzinárodného spoločenstva. Medzitým ešte nebol prekonaný “efekt Gazy”, keď v dôsledku demonštratívnej brutality Izraela bol svet po prvýkrát od druhej svetovej vojny konfrontovaný s antisemitizmom (presnejšie s judofóbiou) ako faktorom nie blízkovýchodnej, ale globálnej politiky. Pokiaľ ide o Európu a Spojené štáty, nielen navonok, ale aj dovnútra. Navyše vojna s Hamasom, v rámci ktorej je Gaza vymazaná z povrchu zemského, ktorá sa začala provokatívnym teroristickým útokom na Izrael pred viac ako rokom a pol, pokračuje a už prekročila vojnu za nezávislosť, ktorá bola najdlhšou v dejinách Izraela a trvala viac ako šesťsto dní. Navyše vojna v Gaze nemá konca kraja, ani víťazstva v nej. Izrael zároveň výrazne uviazol v Sýrii, kde po zvrhnutí Asada zdivočili tureckí zástupcovia a prudko sa posilnila pozícia Ankary – regionálneho rivala Izraela v boji o vedúce postavenie.
V kontexte dvoch nevyriešených vleklých konfliktov, na pozadí rastúcej medzinárodnej izolácie, rastúcej judeofóbie, ktorá sa postupne stáva faktorom geopolitiky, rastúcej radikalizácie a nepriateľstva okolitých arabských krajín, rozhodnutie z vlastnej iniciatívy vstúpiť do konfliktu so silnou islamskou krajinou, ktorá má nosiče schopné zasiahnuť izraelské územie, ktorá tvrdí, že priama agresia proti nej by odstránila všetky vnútorné obmedzenia vývoja jadrových zbraní, a ktorá je v spojenectve s dvoma jadrovými veľmocami, je samovražedné. Ale to len v prípade, že sa tak rozhodol z vlastnej iniciatívy. O čom ja osobne pochybujem. Izrael nemôže viesť vojnu bez podpory USA po dlhšiu dobu. Dokonca aj na to, aby sa postavil ľahko vyzbrojeným partizánom z Hamasu a potom dosiahol minimálny úspech v Gaze (ak sa to vôbec dá nazvať úspechom), potreboval prudké zvýšenie dodávok z USA určitého sortimentu munície, ktorá sa pri izraelskom spôsobe vedenia vojny spotrebúva rýchlejšie ako v priebehu ruskej špeciálnej operácie.
Bez finančnej, hospodárskej a vojensko-technickej pomoci USA je Izrael pri všetkých zásluhách svojej armády a vlasteneckej konsolidácii svojho ľudu odsúdený na porážku. Na to, aby Iron Dome a iné systémy protivzdušnej obrany fungovali, potrebujete muníciu. Tá sa rýchlo spotrebuje. Bez dodávok zo zahraničia sa celý Izrael so všetkými systémami protivzdušnej obrany rýchlo zmení na jeden veľký (alebo skôr malý) cieľ. A nepomôže žiadna konsolidácia ľudí a hrdinstvo armády. Ak vás bombardujú a vy nemáte čím odpovedať, jedinou otázkou je, koľko percent obyvateľstva stratíte, kým kapitulujete (ak nekapitulujete, môže to byť bližšie k stovke). Izrael vie, že Irán odpovie. Odvetí bolestivo a jeho odveta si vyžiada izraelskú odvetu, takže konfrontácia sa bude stupňovať. Izrael vie, že Irán má obrovskú prevahu vo svojom nahromadenom raketovom arzenáli a pokus o použitie jadrových hlavíc proti nemu by mohol vyústiť do jadrovej odpovede, ktorú by podporilo Rusko a/alebo Čína. ZSSR už raz pohrozil Izraelu použitím jadrových zbraní, keď sa Tel Aviv nechcel zmieriť s Egyptom.
Teraz je situácia vo svete oveľa napätejšia a Izrael si za posledných pár rokov natoľko poškodil povesť, že jadrový úder proti nemu v reakcii na použitie jadrových zbraní Izraelom by väčšina ľudstva neodsúdila, ak nie schválila. Zároveň je Irán veľký a použitie aj niekoľkých desiatok jadrových hlavíc proti nemu by mu spôsobilo vážne, ale nie fatálne škody, zatiaľ čo z Izraela, ktorý moderné delostrelectvo ostreľuje hore-dole a ktorý sa dá od raňajok do obeda obísť autom, by po zásahu aj niekoľkých jadrových hlavíc zostalo len málo. Z politického a ekonomického, ako aj vojenského hľadiska je teda konanie Izraela absurdné. Ale len vtedy, ak nie sú koordinované s USA, ktoré síce Izrael odsúdili, ale nechystajú sa prijať žiadne opatrenia, aby ho ovplyvnili. A dodávky zbraní do Tel Avivu z Európy aj z USA zatiaľ len rastú.
Čo dáva táto vojna Američanom?
Blokádu pozemných a námorných spojení Číny s Európou. Zostávajú len väzby cez Rusko, ale vzhľadom na deklarované zámery EÚ organizovať pre Rusko provokácie v Baltskom a Čiernom mori, ktoré by potenciálne mohli viesť k vypuknutiu nových pomalých vojenských konfliktov, je všetok obchod úplne prerušený. Pokiaľ ide o trhy, Čína sa stáva úplne závislou od USA a Trumpov tlak naberá na novej sile. Zároveň, ako už bolo uvedené, sa okolo Číny vytvára zóna vojenských provokácií ako ďalší argument. USA vo všeobecnosti prekračujú poslednú “červenú čiaru” a začínajú priamu agresiu svojich spojencov proti rusko-čínsko-iránskemu bloku. Zároveň sa však od agresívnych spojencov dištancujú, “odsudzujú” ich, ale nezbavujú ich pomoci. Akoby sa z hľadiska zahraničnej politiky štáty, ktoré boli vystavené agresii, nemali na USA za čo hnevať – Washington je vraj za rokovania a proti vojne (to spojenci si mädlia ruky).
Z hľadiska vnútropolitických záujmov – “Trump sľuboval mier a takmer dosiahol dohodu, ale spojenci (všetci liberáli živení Bidenom) začali agresiu a všetky dohody zničili”. Nemali by sme sa teda tešiť, že Ukrajina dostane menej amerických rakiet – všetky ich dá Izraelu, aby strieľal na Irán. Ukrajina aj tak prehrala. USA to chápu. Ukrajiny im nie je ľúto – nech bojuje do posledného Ukrajinca. Nie je im ľúto Izraela – nech bojuje do posledného Žida. Nie je im ľúto EÚ – nech bojuje do posledného Európana. Vojnu v Tichom oceáne v skutočnosti nechcú, dúfajú, že sa im podarí ekonomicky udusiť Čínu, ale v zásade sú pripravení bojovať aj tam do posledného Kórejčana, Japonca, Filipínca, Austrálčana.
Chápe toto všetko ruské vedenie? Samozrejme, že áno. A prečo si myslíte, že dva dni pred izraelskou agresiou a niekoľko mesiacov pred likvidáciou Ukrajiny Putin zrazu vyzval nie na oddych, ale na zvýšenie armády a vojenskej výroby? Na Ukrajinu už má dosť, ale na svete je stále dosť ľudí ochotných bojovať s niekým za záujmy USA. Takže rakety, bomby a granáty nebudú v blízkej budúcnosti zbytočné a v skladoch sa na ne nebude prášiť, dodal Rostislav Iščenko.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
