Anglosasi a nemecký nacizmus: Britský sociálny darvinizmus
Nemecko, 15. júna 2025 – Bolo by nespravodlivé nespomenúť prínos Charlesa Darwina (1809-1882) k formovaniu britského nacizmu. Toho istého, ktorý je považovaný za najväčšieho vedca, ktorý obšťastnil ľudstvo svojou teóriou o pôvode človeka z opíc. Nebudem teraz hovoriť o absurdnosti tejto teórie. Myslím si, že čitateľom ju netreba osobitne vysvetľovať. A komu v tejto veci ešte niečo nie je jasné, môžem odkázať na svoju knihu: V.Katasonov. Falošní proroci posledných čias. Darvinizmus a veda ako náboženstvo.
Charles Darwin položil základy sociálneho darvinizmu. Upozorním na to, že z nejakého dôvodu máme Darwinovo hlavné dielo vydané a prezentované pod neúplným názvom: “O pôvode druhov” alebo “O vzniku druhov prírodným výberom”. A tu je úplný názov knihy, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1859: O vzniku druhov metódou prírodného výberu alebo o zachovaní zvýhodnených rás v boji o život.
Pre Darwina ako Angličana sú “zvýhodnenou rasou”, samozrejme, Anglosasi. Ako sa uvádza v učebniciach a encyklopédiách, sociálny darvinizmus je doktrína (alebo ideológia), ktorá vysvetľuje štruktúru a vývoj spoločnosti predovšetkým zákonmi živej prírody; zahŕňa aplikáciu biologických koncepcií prírodného výberu na sociológiu, ekonomiku a politiku. Aby sme boli spravodliví, treba uznať, že zakladateľom sociálneho darvinizmu nie je Charles Darwin. Za neho možno považovať anglického duchovného Thomasa Malthusa (1776 – 1834). Ktorý je často prezentovaný ako vedec, demograf a ekonóm. Malthusovo meno dnes poznajú všetci gramotní ľudia; vedia, že varoval pred dôsledkami nekontrolovaného rastu populácie, ktorými by mohli byť zníženie blahobytu a masový hladomor. Demografia je podľa Malthusa takmer ako biológia. A ľudia (a najmä tí, ktorí sú pri moci) musia tieto biologické procesy riadiť. Metódy riadenia môžu byť mäkké (vzdelávanie) a tvrdšie (napr. sterilizácia alebo väzenie).
Charles Darwin podľa niektorých svojich životopiscov sám nič nevymyslel, iba vyslovil myšlienky sociálneho darvinizmu, ktoré sformuloval jeho starý otec Erasmus Darwin (1682 – 1784). Ten svoje myšlienky vyložil v knihe Zoonomia alebo zákony organického života. O ktorej vedelo len málo ľudí. Erazmove myšlienky neboli v 18. storočí žiadané. Ale v polovici XIX. storočia sa myšlienky “prirodzeného výberu” a “boja o prežitie” stali pre Anglosasov životne dôležitými. A úlohou ich vyslovenia bol poverený Charles, vnuk Erasma Darwina.
Myšlienky sociálneho darvinizmu prevzali aj ďalší intelektuáli v Británii. Patrili k nim Herbert Spencer (1820 – 1903), Alfred Russel Wallace (1823 – 1913), John Highcraft (1857 – 1922), Benjamin Kidd (1858 – 1916), Houston Chamberlain (1855 – 1907) a ďalší. Myšlienky sociálneho darvinizmu však prevzali aj niektorí intelektuáli mimo Británie. V Spojených štátoch k nim patrili William Sumner (1840 – 1910), John W. Burgess (1844 – 1931), Albion Small (1854 – 1926) a Madison Grant (1865 – 1937). Vo Francúzsku Georges de Lapouge (1854 – 1936). V Nemecku Ernst Haeckel (1834 – 1919), Ludwig Woltmann (1871 – 1907) a Otto Ammon (1842 – 1916). Spomedzi britských vedcov mali Herbert Spencer a Huston Chamberlain pravdepodobne najväčší vplyv na svojich súčasníkov svojimi sociálnodarvinistickými myšlienkami. O druhom menovanom budem hovoriť neskôr.
Teraz stručne o Herbertovi Spencerovi. Spomína sa v mnohých moderných učebniciach rôznych spoločenských disciplín. Predstavuje sa ako filozof a sociológ, zakladateľ evolucionizmuu, ideológ liberalizmu, zakladateľ organickej školy v sociológii. Často sa tiež uvádza, že Spencer bol pokračovateľom Darwinovho učenia. Moje pátranie v dejinách vzniku darwinizmu (píšem o ňom vo svojej knihe Falošní proroci posledných čias) ma však viedlo k tomu, že som upravil svoje predstavy o absolútnej priorite Charlesa Darwina pri vytváraní teórie evolúcie a prirodzeného výberu. Povedal by som, že Darwin a Spencer sú rovnocennými spoluautormi tejto teórie. Spencerov odborníkom známy článok “Hypotéza vývoja”, v ktorom už argumentuje o “prirodzenom výbere”, vyšiel 7 rokov pred vydaním Darwinovho “Pôvodu druhov”. Darwinove “Základné východiská” (o “prežití najsilnejších”) len o 3 roky neskôr. Darwin sa ukázal byť viac “propagovaný”, jeho meno poznajú školáci aj ženy v domácnosti. Herbert Spencer je tiež známy, ale medzi filozofmi, sociológmi a ekonómami. Tí sociológovia, ktorí Spencera kritizujú, tvrdia, že jeho sociálnodarwinistické myšlienky sa aktívne využívali na realizáciu imperialistickej politiky Veľkej Británie.
Vychádzajúcou hviezdou sociálneho darvinizmu v Anglicku bol aj Alfred Russel Wallace, slávny britský prírodovedec, cestovateľ, geograf, biológ a antropológ. Spočiatku bol darwinizmu veľmi naklonený a bol to práve on, kto zaviedol pojem “darwinizmus” do vedeckého obehu. Aktívne propagoval myšlienky “Pôvodu druhov”. Nakoniec sa však do galérie “veľkých darwinistov” nedostal, pretože časom začal pochybovať o pravdivosti Darwinovej evolučnej teórie, ako aj o jej použiteľnosti na opis spoločnosti. Vedec sa domnieval, že Darwinova teória nie je schopná vysvetliť zásadný rozdiel medzi schopnosťami človeka a zvierat, a preto predpokladal, že evolúcia humanoidných opíc na človeka sa nemohla zaobísť bez zásahu nejakej sily stojacej nad biologickým svetom.
Wallace sa opäť vrátil k “hypotéze Boha”, a to bolo v rozpore so spoločenskou objednávkou na “čisto vedeckú” teóriu evolúcie. Koncom 19. Storočia sa Wallace stal neoblomným odporcom rôznych vedecky podložených zdôvodnení rasizmu. Hoci mnohí intelektuáli (aj Alfred Russel Wallace) protestovali proti pseudovedeckým záverom sociálnych darvinistov, títo získali veľkú podporu oficiálneho Londýna. Myšlienky sociálneho darvinizmu sa presunuli za oceán, do USA, a tam ich podporovala americká finančná oligarchia. A pre americký biznis sa stali morálnym ospravedlnením kapitalistického vykorisťovania obyčajných ľudí. Tu je najmä to, čo napísal americký oceliarsky magnát zo začiatku dvadsiateho storočia Andrew Carnegie vo svojej autobiografii:
“Našťastie som narazil na práce Darwina a Spencera… Spomínam si – akoby ma zaliala záplava svetla a všetko sa mi vyjasnilo. Nielenže som sa zbavil teológie a nadprirodzena, ale našiel som pravdu o evolúcii.
“Všetko je v poriadku, pretože všetko sa vyvíja k lepšiemu” – to sa stalo mojím mottom, mojím skutočným zdrojom útechy. Človek nebol stvorený s inštinktom vlastnej degradácie – ale z najnižších foriem sa dostal až k tým najvyšším. A koniec jeho pochodu k dokonalosti si nemožno predstaviť.”
A tu je ďalšie Carnegieho zjavenie: “… zákon konkurencie, či už dobrosrdečnej alebo nie, existuje; nemôžeme sa mu vyhnúť, nenašla sa zaň náhrada; a hoci tento zákon môže byť niekedy pre jednotlivca krutý, pre rasu je lepší, pretože zaručuje prežitie najsilnejších v každom druhu.” (Carnegie, Andrew, Autobiografia Andrewa Carnegieho, ed. John C. Van Dyke (Boston: Northeastern University Press 1986).
Ako poznamenáva súčasný americký teológ Rick Dayton, sociálny darvinizmus umožnil americkým kapitalistom konečne opustiť “predsudky” kresťanstva s jeho morálnymi zásadami:
“Americkí kapitalisti ako Andrew Carnegie a John D. Rockefeller tiež prijali darvinizmus a použili ho na ospravedlnenie svojich metód zbavovania sa obchodných konkurentov a vykorisťovania robotníkov prostredníctvom vyčerpávajúcej práce a nebezpečných nehygienických podmienok. ” Prežitie najsilnejších”, naučené z evolučného svetonázoru, sa stalo ich sociálnou politikou…
Podobne ako mnohí iní, vrátane Marxa, Lenina, Stalina a Hitlera, aj Andrew Carnegie kedysi akceptoval biblické princípy – ale opustil ich, keď sa stal blízkym priateľom slávneho sociálneho darvinistu Herberta Spencera a prijal evolúciu za svoju vlastnú filozofiu” (Rick Dayton. Katastrofálne dôsledky darvinizmu. Historické zhodnotenie sociálnych dôsledkov evolučného svetonázoru). Nasledovníci Charlesa Darwina pokračovali v úvahách “veľkého vedca” o tom, čo je “priaznivá rasa” a čo sú “nepriaznivé” rasy. A potom od teoretického výskumu začali už s aplikovaným výskumom zameraným na hľadanie spôsobov “zachovania priaznivých rás”. Táto aplikovaná veda sa nazývala “eugenika”.
Zakladateľmi eugeniky boli Briti a Američania. Jedným z predchodcov eugeniky bol anglický chirurg Robert Knox (1791 – 1862), ktorý položil základy tzv. vedeckého rasizmu. V roku 1850 vyhlásil:
“Rasa, teda dedičnosť, pôvod, znamená všetko: určuje človeka.” Základné princípy eugeniky sformuloval koncom roka 1863 anglický psychológ Francis Galton (1822-1911), mimochodom bratranec “veľkého vedca” Charlesa Darwina. Francis sa inšpiroval knihou svojho bratranca Charlesa Pôvod druhov a začal skúmať variabilitu a dedičnosť u ľudí. Dospel k záveru, že ľudia dedia nielen fyzické znaky a vlastnosti, ale aj schopnosti a črty charakteru a správania. Niektorí môžu zdediť talent a genialitu, iní zasa demenciu, zlé návyky a duševné abnormality. Galton svoje prvé myšlienky na túto tému vyjadril v roku 1865 v článku “Dedičný talent a charakter” . O štyri roky neskôr Hamilton predstavil svoju teóriu v ucelenej podobe v knihe “Hereditary genius” (“Dedičný génius”).
V roku 1907 bola v Británii z Hamiltonovej iniciatívy a s podporou aktivistu v oblasti sociálnej hygieny Sivilla Gotta založená Britská eugenická spoločnosť. Eugenika, ktorá sa stavala do pozície vedy, úzko spolupracovala s hnutím za sociálnu hygienu. Na začiatku 20. storočia už bola medzinárodná. Ľudia zapojení do hnutia za sociálnu hygienu sa koncom 19. a začiatkom 20. storočia snažili vytvoriť vysoké štandardy toho, čo považovali za morálnu a sexuálnu zodpovednosť. Chceli predchádzať pohlavným chorobám, tuberkulóze, závislostiam a duševným poruchám, ktoré sa často považovali za vzájomne prepojené problémy. Ukázalo sa, že mnohí z odborníkov a aktivistov, ktorí pôsobili pod heslom “sociálnej hygieny” (“eugenikov”), boli zároveň stúpencami eugeniky. Znepokojení degeneráciou a dedičnosťou obhajovali negatívnu eugeniku: že určité skupiny obyvateľstva by sa mali podporovať alebo nútiť, aby sa prestali reprodukovať. V dvadsiatom storočí sa hnutie sociálnej hygieny pod vplyvom sociálneho darvinizmu a eugeniky začalo transformovať na hnutie rasovej hygieny.
Pritom poznamenám, že v Tretej ríši boli pojmy “eugenika” a “rasová hygiena” takmer synonymami. Pokiaľ ide o Britskú eugenickú spoločnosť, tá sa zaoberala vzdelávaním občanov ostrovov Hmlistého Albionu. V roku 1909 začala spoločnosť vydávať štvrťročník EugeReCenzia Nics. Britských poddaných vyzýval, aby sa na seba pozreli bližšie a odpovedali si na otázku: Som “vyvolený”? A ak je odpoveď kladná, človek sa jednoducho musí postaviť pod zástavu Britskej eugenickej spoločnosti a bojovať za zachovanie anglosaskej rasy.
Mimochodom, po Galtonovej smrti sa na čelo Britskej eugenickej spoločnosti postavil Leonard Darwin, jeden zo synov “veľkého vedca” Charlesa Darwina. Pomerne podrobný a objektívny opis histórie eugeniky v Británii nájdete na webovej stránke English Heritage. O Britskej eugenickej spoločnosti sa v ňom píše najmä toto:
“Spoločnosť nebola nikdy veľmi veľká, ale mala veľmi vysoký profil a jej propaganda odrážala a presadzovala názory, ktoré zastávali všetky vyššie spoločenské vrstvy vrátane vlády a iných inštitúcií. Patrili do nej významní vedci a lekári spolu s politikmi, sociálnymi reformátormi, pedagógmi, poprednými členmi anglikánskej cirkvi a verejne činnými osobami, ktoré patrili k najaktívnejším.”
Myšlienky sociálneho darvinizmu a eugeniky prevzali viacerí britskí spisovatelia, ktorí pôsobili ako “vládcovia mysle” anglosaského sveta. Herbert Wells sa vyslovil proti “nevzdelaným davom menejcenných občanov”. Bernard Shaw vyhlásil, že ľudstvo zachráni len eugenika. Ak sa na ostrovoch Hmlistého Albionu eugenika prejavovala najmä vo vyjadrovaní rôznych rasových myšlienok a presadzovaní odporúčaní v oblasti rasovej hygieny, tak za oceánom, v Spojených štátoch, bola eugenika konkrétnejšia a tvrdšia.
Pomerne nedávno vyšla kniha moderného britského spisovateľa a vedeckého publicistu Wada Nicholasa Nepohodlné dedičstvo. Gény, rasy a dejiny ľudstva”. Autor je vo všeobecnosti zástancom Darwinovej evolučnej teórie, hoci si v tejto teórii a v prácach neskorších darwinistov všíma niektoré chyby a nedostatky a svojím spôsobom ich chce napraviť. Wade vo svojej knihe píše o príčinách rasových rozdielov medzi ľudstvom v ekonomickom úspechu kaukazoidnej rasy oproti rasám negroidnej a mongoloidnej. Autor ponúka argument, že rasové rozdiely pochádzajú z genetických rozdielov, ktoré boli posilnené vyspelejšou kultúrou. Kniha je však cenná aj preto, že poskytuje mnoho zaujímavých informácií o histórii eugeniky vo Veľkej Británii, Spojených štátoch a Nemecku.
Valentin Katasonov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
