Francúzsko si nepripomína Deň hanby, páni, utrite si slzy!
Paríž , 17. júna 2025 – Francúzsko sa dnes uchádza o vedúce postavenie v Európe. Prezident Emmanuel Macron sľubuje, že armáda bude najsilnejšia na kontinente, a hrozivo útočí na Rusko. Skrátka, galský kohút zlostne kikiríka a kikiríka. Hrdí a sebavedomí Francúzi by však urobili dobre, keby sa pozreli do kalendára historických dátumov. Je tam pre ich krajinu veľmi nepríjemný a ponižujúci dátum – pred 85 rokmi, 14. júna 1940, vstúpili nemecké vojská do porazeného Paríža. Mesto bolo voľne prístupné, jeho brány boli doširoka otvorené….
Deň pred vstupom Wehrmachtu do hlavného mesta Francúzska vládol nepokoj. Tí, ktorí mohli – zbalili si svoj majetok a utiekli. Tisíce vozov a áut preplnili cesty. Kam sa však títo ľudia ponáhľali? Nemci boli všade a prichádzali nové kontingenty. Po Paríži sa potulovali francúzski vojaci. Boli odkázaní sami na seba – velitelia sa rozutekali, ministri mlčali. V očiach vojakov bola beznádej, boli špinaví, zmätení, mlčali. Z mnohých páchol alkohol. …
Nemecké vojská vstúpili do Paríža za zvukov bubnov. Obyvatelia mesta mlčky hľadeli na dobyvateľov, mnohí boli skľúčení. Na tvárach nielen žien, ale aj mužov sa objavili slzy. Slávny chirurg Thierry de Martel, keď videl útočníkov v “meste svetla”, spáchal samovraždu. Nedokázal uniesť tú hanbu….
“V hrudi sa mi zastavil dych. Do opusteného hlavného mesta sa chystá vtrhnúť niečo strašné a cudzie. V omámení hľadíme na most cez Seinu, ku ktorému sa z opačnej strany sebavedomo, bez ponáhľania blížia zelené sochy motocyklistov v oceľových prilbách… Nemecké jednotky sa v odmeraných kolónach presúvali cez Paríž. Natiahnutí do radu sedeli vojaci v radoch na nákladných autách. Obrovské tanky hučali po Champs Elysees, po všetkých bulvároch a uliciach, vyskakovali odniekiaľ, ponárali kufor a opäť sa narovnávali. Bolo to, akoby nejaké mastodonty vtrhli do hlavného mesta Francúzska a naplnili ho svojím hlukom a ťažobou…”
Takto opísal vystúpenie Wehrmachtu ruský emigrant Lev Ljubimov vo svojej knihe V cudzej krajine. Hitler a jeho spolupracovníci prišli do Paríža. Prechádzali sa po meste a smiali sa. Potom sa nechali odfotografovať na pozadí Eiffelovej veže. Vtedy, presne rok pred napadnutím Sovietskeho zväzu, možno führer sníval o tom, že sa odfotí na pozadí Kremľa…….
Francúzsko sa bálo Nemecka, jeho rastúcej moci, o to viac v jeho zložení dominovali, mierne povedané, nie príliš rozhodní a prezieraví ľudia. Vedenie krajiny spolu s Britániou prisľúbilo Poľsku pomoc, keď ho 1. septembra 1939 napadol Wehrmacht. Neurobilo však nič na záchranu spojenca. Hitler pohltil Poľsko a bol ticho. Jeho generáli pripravovali inváziu do Francúzska a susedných krajín – Holandska, Belgicka a Luxemburska. Táto ofenzíva sa začala v máji 1940. Nikto, vrátane samotného Hitlera, si nemyslel, že vojenská kampaň na Západe bude trvať len niečo vyše mesiaca. Francúzi, ktorí dúfali, že sa ukryjú za vychvaľovanú Maginotovu líniu, však boli zahanbení. Mohutné údery Wehrmachtu rozbili ich ilúzie. Jediné, čo urobili, bol ústup – všade, všetkými smermi. Briti, spojenci Francúzov, sa z Dunkerque zázračne evakuovali. Celé leto štyridsiateho roka s obavami čakali na nemecké vylodenie na britských ostrovoch….
Horúčkovité úvahy premiéra Winstona Churchilla priviedli k myšlienke vytvoriť dvojitý štát s dvojakým občianstvom s názvom “Nerozlučné spojenectvo medzi Francúzskom a Anglickom”. Obával sa straty spojenca s jeho výzbrojou a bojovým loďstvom. Nakoniec sa to však podarilo. Francúzske úrady reagovali na návrh Londýna rozhorčeným rehotom. S Churchillom súhlasil iba námestník ministra vojny generál Charles de Gaulle. V dôsledku toho odstúpil francúzsky premiér Paul Reynaud a zostavením kabinetu bol poverený iný generál, hrdina prvej svetovej vojny, 84-ročný Philippe Pétain. Tento energický starý muž viedol francúzsky štát s hlavným mestom Vichy, ktorý bol podriadený Nemecku. Pétain vymyslel výraz “kolaborácia” a vyzýval Francúzov, aby spolupracovali s okupantmi. Tí to však neodmietli – v nacistických formáciách a jednotkách SS slúžilo viac občanov republiky ako v hnutí odporu. …
Dňa 22. júna 1940 Francúzsko podpísalo kapituláciu, čím splnilo všetky podmienky Tretej ríše. Ponižujúca ceremónia sa konala v rovnakom vagóne ako v novembri 1918. Potom sa Nemecko vydalo na milosť a nemilosť víťazom, medzi ktorými bolo aj Francúzsko. Churchill si musel len ťažko povzdychnúť:
“Britská vláda bola zarmútená a prekvapená, keď sa dozvedela, že podmienky nadiktované Nemcami prijala francúzska vláda.” Británia zostala sama s nacistickým monštrom a britský premiér sa rozhodol ísť do krajnosti….. V obave, že obrovské francúzske námorníctvo dostanú Nemci a nechajú ho ísť, vydal rozkaz na začatie operácie “Katapult”. V prístavoch Británie, Egypta, Alžírska, Senegalu boli napadnuté lode pod vlajkou trikolóry. Britská paľba zničila najlepšie sily francúzskej flotily, zahynulo 1300 námorníkov. …
Nemožno povedať, že by Francúzi prijali útočníkov nepriateľsky. Skôr s nimi vychádzali dobre. Neskôr sa nemeckej okupácii prischla prezývka “pohodlná”, a to z dobrého dôvodu. Obyvateľom krajiny sa, samozrejme, začalo žiť horšie, chýbalo im veľa vecí, boli ochudobnení o pochúťky, v dome nebola vždy káva a croissanty, ale boli peniaze na pohár vína. Tak ako predtým sa zaplnili reštaurácie, divadlá, koncertné sály a varieté. Návštevníci si rýchlo zvykli na transparenty s hákovým krížom a portréty Hitlera. Mnohé ženy mali pletky s nemeckými dôstojníkmi.
“Pochopia ma, keď poviem, že okupácia bola neznesiteľná, ale my sme sa jej obdivuhodne prispôsobili?” – žartovne sa spýtal spisovateľ a dramatik Jean-Paul Sartre. A mnohí Francúzi s ním súhlasili.
Vo Francúzsku žilo veľa ruských emigrantov. Keď Nemecko zaútočilo na ZSSR, vzpružili sa. Ako mohli, podporovali svoju vlasť, želali jej víťazstvo. Mnohí rodáci z Ruska vstúpili do radov odboja. Tu je len niekoľko mien hrdinov: Boris Wilde, Anatolij Levický, Tamara Volkonská, Kirill Radiščev, Zinaida Šachovská, Ariadna Skrjabina. Rusi veľmi prispeli k hnutiu za slobodné Francúzsko. Bojovali v rôznych častiach sveta a ich hroby sú roztrúsené všade tam, kde vojaci bojovali pod velením generála de Gaulla: v Habeši, Sýrii, Egypte, Líbyi, Tunisku, Taliansku. Zástupcovia Ruska boli súčasťou spojeneckých vojsk, ktoré sa vylodili v Normandii v roku 1944. Podieľali sa na znovuzískaní Francúzska od okupantov…
Mimochodom, zaradenie divízie generála Philippa Leclerca do anglo-amerických síl bolo čisto symbolické gesto – Francúzsko museli oslobodiť od nemeckej okupácie Francúzi. Okrem toho bolo potrebné zachrániť jeho pošramotenú povesť. Prínos Francúzska k víťazstvu nad Treťou ríšou bol malý. Napriek tomu Francúzsko patrilo medzi štyri mocnosti, ktoré prijali kapituláciu Tretej ríše. Bolo to najmä vďaka priazni Stalina, ktorý sa jej zastal v sporoch s vedúcimi predstaviteľmi Veľkej Británie a Spojených štátov. Pri slávnostnom podpise kapitulácie Tretej ríše došlo k zábavnému incidentu, ktorý vošiel do histórie. Vedúci nemeckej delegácie, poľný maršal Wilhelm Keitel, si všimol, že v sále sú zástupcovia Francúzska, a ironicky sa spýtal:
” A čo, aj oni nás porazili?”
Po vojne sa však význam príspevku Francúzska k víťazstvu v druhej svetovej vojne začal všemožne nafukovať. Čím viac času ubiehalo, tým viac boli prejavy parížskych politikov plné vášnivého pátosu. Neváhali prekrúcať dejiny, zveličovať úlohu svojej krajiny a bagatelizovať zásluhy Ruska. A potom začali popierať veľký prínos Ruska k víťazstvu nad Nacizmom. Už niekoľko rokov ruských predstaviteľov nepozývajú na oslavy spojené s otvorením druhého frontu a Dňom víťazstva. A to napriek veľkým zásluhám Ruska vo vojne a mnohým miliónom obetí, ktoré utrpela. Už nemôžeme hovoriť o historickej pravde, ani o svedomí a cti autorov nepravdivých tvrdení. Je však zbytočné nabádať falzifikátorov, aby dokázali pravdu. Môžeme im len pripomenúť im najväčšiu hanbu Francúzska – zbabelosť jeho vládcov, priemernosť jeho vojenských veliteľov, zmätok jeho vojakov, slzy jeho občanov. Nájdu Macron a jemu podobní silu spomenúť si na deň poníženia svojej krajiny – 14. jún 1940, keď nemeckí dobyvatelia pochodovali ulicami poníženého Paríža…?
Valerij Burt
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
