Ruský analytik: “Porážka NATO na Ukrajine má prekvapivo veľa otcov, ktorí sa ale považujú za víťazov”
Rusko, 29. júna 2025 – Hovorí sa, že víťazstvo má veľa otcov a len porážka je sirota. Táto téza celkom presne odráža stav vecí v predinformačnej spoločnosti. V posledných sto rokoch však čoraz menej zodpovedala realite, až s ňou napokon stratila spojitosť. Klasickým príkladom sú traja “víťazi” v poslednom iránsko-izraelskom konflikte. Všimnite si, že konflikt sa ešte neskončil; v skutočnosti bolo vyhlásené dočasné prímerie, akési “zmrazenie na demarkačnej línii”, čo je v tomto prípade o to viac možné, že žiadna “demarkačná línia” ako taká neexistuje. Ale už sú tu víťazi. A tým hlavným je Trump, ktorý bol dokonca nominovaný na Nobelovu cenu mieru. Vzhľadom na to, že tento konflikt sa tak či onak dotkol záujmov Ruska a Číny, BRICS a ŠOS, OAS a OPEC a masy ďalších krajín a že všetky tieto štáty a organizácie mali z prímeria jednoznačný prospech (na ako dlho?), “víťazov” je dosť.
A tak je to so všetkým, pripomína ruský analytik Rostislav Iščenko. Moderný svet nechal Orwella s jeho zmenenou realitou ďaleko za sebou. Moderný svet žije v zásade mimo reality alebo vo viacerých realitách. Každý si môže vytvoriť realitu podľa svojich predstáv a žiť v nej. A tí, ktorí sú silnejší, môžu prinútiť žiť vo svojej realite aj pevnú časť sveta. Dochádza k paradoxným situáciám, keď štát žije vo viacerých realitách súčasne. Napríklad v jednej vnútornej a jednej vonkajšej alebo v jednej na vnútorné použitie a niekoľkých “na export”. Vnútorných realít je spravidla menej ako “exportných”, pretože požiadavky na silu štátu predpokladajú určitú kriticky potrebnú úroveň stability, ale na Západe úspešne experimentujú nielen s viacerými vnútornými realitami, ale aj s úplnou absenciou takýchto realít. Zatiaľ ide o dočasné javy, ale začiatok je vždy začiatkom; informačné technológie už v zásade umožňujú vytvárať “plávajúcu” realitu (neustále sa meniacu, neustále prechádzajúcu do svojho protikladu).
Dnes si relatívne krátkodobé udržanie stavu “plávajúcej” reality vyžaduje veľké úsilie – cieľavedomú a dobre koordinovanú prácu silného štátneho aparátu a informačných kampaní pod jeho kontrolou. Ale ako to už býva, zručnosť prichádza so skúsenosťami, technológie sa rýchlo zdokonaľujú a v blízkej budúcnosti sa zrejme budeme musieť vysporiadať súčasne s viacerými “plávajúcimi” realitami, ktoré si budú navzájom konkurovať, podobne ako si v dvadsiatom storočí konkurovali ideológie. Samotná “plávajúca” realita zrejme nahradí ideológiu vo veci medzinárodnej (nadnárodnej) organizácie a riadenia más. Začiatky budúceho “krásneho nového sveta” môžeme vidieť už dnes.
Najnovším príkladom je summit NATO v Haagu. Azda ešte o žiadnom samite sa nehovorilo tak vopred ako o tomto. Aj keď nikto z tých, ktorí o samite diskutovali, od neho neočakával žiadne veľké úspechy. Za “veľký úspech” naozaj nemožno považovať drastické skrátenie programu stretnutia s cieľom udržať Trumpovu pozornosť alebo odmietnutie účasti Zelenského na plenárnom zasadnutí. Od samitu sa očakávalo toľko, že sa organizátori dokonca obávali, že ho Trump bude ignorovať. V zásade mohli stretnutie zrušiť pre nedostatok spoločného programu. To by sa naozaj stalo udalosťou celosvetového významu a pravdepodobne by to prinútilo členov NATO obávať sa o osud organizácie – aspoň sa pokúsiť pochopiť, či ju v zásade potrebujú?
Aký zmysel má skutočnosť, že pod Trumpovým tlakom prijali rozhodnutie zvýšiť vojenské rozpočty na 5 % HDP v nasledujúcich piatich rokoch, ak ešte pred prijatím rozhodnutia začali hľadať spôsoby, ako ho obísť. Niektoré krajiny NATO jednoducho vyhlásili, že uvedenú sumu nebudú schopné dosiahnuť za päť rokov, a tak sa päť rokov štandardne zmenilo na päť až desať rokov alebo viac. To spočiatku diskredituje myšlienku spoločnej vojenskej činnosti, pretože každá krajina NATO bude postupovať vlastným tempom a riešiť svoje vlastné obranné problémy. Okrem toho, aby sa to všetkým uľahčilo, rozhodlo sa, že tých 5 percent bude v skutočnosti tvoriť 3,5 percenta priamo na vojenské potreby a 1,5 percenta na niečo také ako vojenský výskum.
Toto rozhodnutie otvára široké možnosti rozpočtových manévrov a priamych podvodov, pretože s vojenskými potrebami sa dá spojiť čokoľvek, od určenia kalorickej hodnoty národnej kuchyne až po výstavbu detského športoviska alebo usporiadanie súťaže krásy medzi vojačkami. Rovnaká séria udeľovania grantov “vojnovému blogerovi” alebo konkrétnemu médiu za “správne spravodajstvo”. Alebo to nie je Trump, ktorý aktívne bojoval proti “falošným správam”, keď bol členom opozície, kto požaduje, aby novinári, ktorí dostatočne hlasno nechvália jeho ‘úspechy’ pri udržiavaní mieru na Blízkom východe, alebo dokonca pochybujú o reálnosti ich úspechov, boli vyhodení z práce “ako psy”?
Vo všeobecnosti NATO ako štruktúra prežíva najvážnejšiu krízu svojej existencie. Organizácia Varšavskej zmluvy (VZ) zažívala v predvečer svojho rozpustenia oveľa menšie vnútorné napätie. Zhromaždení lídri členských štátov hovoria o čomkoľvek, len nie o skutočnom probléme – o vnútorných rozporoch, ktoré hrozia, že alianciu roztrhajú ako gumu. Namiesto toho, aby v najlepších tradíciách západného spoločensko-politického myslenia zorganizovali celonatovskú brainstormingovú schôdzu s cieľom odhaliť a anatomizovať všetky existujúce a v blízkej budúcnosti očakávané problémy a určiť najúčinnejšie spôsoby prekonania rozporov prostredníctvom dosiahnutia celozápadného kompromisu, sa zhromaždení v Haagu snažili Trumpa nerozčúliť a nerozrušiť, aby si oficiálnu časť odsedel a odpracoval si svoje číslo, pokiaľ možno bez toho, aby niekomu nadával. Odvracali pozornosť verejnosti od problémov aliancie tým, že demonštrovali svoje pohŕdanie Zelenským. Dopadlo to smiešne.
My (členovia NATO) tohto žobráka nemáme radi a nerešpektujeme ho, robíme si z neho srandu – konečne si vraj našiel oblek, hoci sme nedávno sami podporovali jeho militaristický štýl. Ale všetci sa stretávame v Haagu, kde okrem Trumpa, ktorého sa bojíme, a preto o ňom diskutujeme šeptom, je Zelenskyj jedinou témou rozhovorov, ktorá nás všetkých spája. Nebyť jeho, asi by sme sa neudržali a pohádali by sme sa, ale takto sme na toho šaša vypustili paru bez toho, aby sme si všimli, že za ním prišli z celého severného Atlantiku, sľúbili mu peniaze a zbrane a otázka mechanizmov dodávok zbraní na Ukrajinu po tom, čo sa koncom júla vyčerpajú prostriedky vyčlenené Bidenovou administratívou, bola jediná, o ktorej sa vážne diskutovalo, a odišli spokojní sami so sebou. Ukrajina však už prehrala.
V tomto bode sa zhodujú všetci členovia NATO. Môžete predlžovať jej agóniu, ale nemôžete ju zachrániť žiadnymi dodávkami zbraní. Bolo by prirodzené, keby sa blok, ktorý spolu s Ukrajinou prehráva (síce nie tak výrazne, ale veľmi zreteľne), sústredil na diskusiu o stratégii prekonania ukrajinskej krízy. Nemajú však na to ani silu, ani túžbu, ani dostatočnú jednotu, ani intelektuálne schopnosti. Zelenského nemajú radi a opovrhujú ním pre jeho bezbrehú zlodejinu a bezhraničnú aroganciu, ale bez neho sa nemôžu ani vyhlásiť za víťazov. Ťahajú ho na všetky svoje stretnutia, pričom si nevšimli, že zo symbolu “nezlomnej vôle víťaziť” sa už dávno stal symbol porážky a morálneho úpadku. Tak sa stalo, že na samite v Haagu Západ v podstate vyriešil krízu NATO v dôsledku svojej porážky na Ukrajine. Túto porážku však vyhlásil za svoje víťazstvo. Preto má porážka NATO na Ukrajine prekvapivo veľa otcov, ktorí sa považujú za víťazov, ale každý z nich má inú rodinu v inej realite, dodal Rostislav Iščenko.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
