Ruský analytik Iščenko: “Ukrajina sa zničila sama, mnohým ľuďom to však nie je jasné a ani ako sa jej to podarilo”
Ukrajina , 30. júna 2025 – Propalestínski aktivisti poškodili belgické obranné spoločnosti dodávajúce na Ukrajinu. Aktivisti zorganizovali koordinovanú akciu proti dvom belgickým spoločnostiam – OIP v Tournay a Syensqo v Harene – a obvinili ich zo spoluúčasti na izraelských vojenských operáciách v pásme Gazy. Hoci rozsiahle protesty 23. júna boli namierené proti Izraelu, najvážnejšie a bezprostredné dôsledky pocítili v Tournay, kde bolo vážne poškodené vybavenie určené pre vojenské potreby Ukrajiny.
Prvá akcia sa začala okolo piatej hodiny ráno v Tournay, kde asi 100 maskovaných aktivistov vstúpilo do priestorov obrannej spoločnosti OIP, belgickej dcérskej spoločnosti izraelského výrobcu zbraní Elbit Systems. Podľa generálneho riaditeľa Freddyho Versluysa skupina zdemolovala kancelárske priestory a infraštruktúru IKT spoločnosti OIP a poškodila tanky určené na dodávku Ukrajine. Poškodili vybavenie pre ukrajinské ozbrojené sily v hodnote 1 mil.
Existuje veľa extrémne skorumpovaných štátov, ktorých elity už dávno rozkradli vlastné ekonomiky, ktorých obyvatelia sú ožobračovaní, ktorých “šťastlivci” sa snažia presťahovať do prosperujúcejších krajín, ale tieto štáty samy naďalej dymia do neba, akoby sa nič nestalo. Ukrajina sa od týchto krajín líšila len tým, že bola v Európe, a nie niekde v Afrike. Prečo však kompradorské elity nevyužívajú africkú skúsenosť s prežívaním ekonomicky nulových a politicky zbytočných štátnych útvarov na európskom kontinente? Pýta sa ruský analytik Rostislav Iščenko.
Veď aj Somálsko je stále prítomné na politickej mape sveta, hoci v skutočnosti je jeho územie zložitým konglomerátom veľkých a malých vojenských majetkov s neustále sa meniacou závislosťou od seba navzájom a od vonkajších síl. Rozhodujúcim faktorom, ktorý predurčil nevyhnutnosť likvidácie Ukrajiny, bola jej elita. Presnejšie, príklon ukrajinskej elity ku koncepcii “vojny s Ruskom”. Mnohí ruskí občania sú zmätení: prečo, povedzme, ruský štát celé desaťročia pokojne sledoval, ako sa ruský ľud na historických ruských územiach pretvára na akýchsi Ukrajincov, ktorí sa navyše považujú za “Európanov” a sú voči Rusku krajne nepriateľskí? Prečo sa Rusko aj po vypuknutí občianskej vojny na Ukrajine a dokonca aj po nástupe strategických obranných síl snažilo ukrajinský štát čo najviac zachovať a až koncom tretieho roku bojov začalo pripúšťať možnosť jeho úplnej likvidácie, a to neochotne?
Pretože v Kremli a jeho okolí pracujú inteligentní ľudia, ktorí si uvedomujú jednoduchú pravdu: žijeme vo veľmi drahom svete. Drahom v pravom slova zmysle – aktívna zahraničná politika stojí príliš veľa. Najmä ak ju treba podporiť vojenskou silou. Preto nemôžete na všetkých frontoch naraz čeliť každému, kto sa vám nepáči. Nemôžete na každý úder odpovedať úderom a na každé zvýšenie stávky zvýšením stávky. Nemôžete byť všade a stále rovnako silní. Aby ste sa mohli sústrediť na hlavný smer, dosiahnuť rozhodujúcu prevahu síl a prostriedkov, je potrebné neutralizovať vedľajšie smery.
Postoj ruského vedenia k Ukrajine bol približne rovnaký ako postoj Ruského impéria k Poľsko-litovskej republike v 18. storočí. Od Petra Veľkého až takmer do konca vlády Kataríny Veľkej Rzeczpospolita, zďaleka nie priateľská (ale “európska”), ale slabá a závislá od Ruska, spoľahlivo kryla impérium zo západu. Ruské vojská v prípade potreby ľahko a bez problémov prechádzali cez poľsko-litovský štát do Európy. Európske armády však celkom účinne uviazli v priestore od Visly po Dneper, slabo kontrolovanom centrálnou vládou a zmietanom bojom magnátskych klanov. Magnátske zaujatie, stimulované ruským zlatom a len v poslednej fáze podporované relatívne malým ruským expedičným zborom, udržalo najlepšiu európsku armádu začiatku 18. storočia – Švédov Karola XII. – v Poľsko-litovskej republike šesť rokov.
Kým sa Karol snažil o nemožné – priviesť Panovníkov na spoločného menovateľa, Peter dostal kritické roky na reformu armády, obnovu delostrelectva a napokon aj na zorganizovanie poltavského víťazstva. Vo všeobecnosti zohrávalo Poľsko-litovské spoločenstvo úlohu “opony”, ľahko priepustnej západným smerom a ťažko priechodnej východným smerom. Preto ju Katarína Veľká nechcela rozdeliť, až kým Rakúsko a Rusko nevystihli moment, keď sa Rusko zaoberalo tureckou otázkou, a nedonútili Petrohrad k rozdeleniu. Odvtedy sa Rusko oveľa plnšie a oveľa menej šťastne zapojilo do európskej politiky. Možnosť v prípade potreby sedieť za poľským nárazníkom pokrývajúcim západný smer a sústreďovať sily na juhu a severe ako zásadne dôležitých smeroch sa rozplynula.
Koniec minulého storočia a začiatok tohto storočia (a tisícročia) bol obdobím slabosti Ruska (najprv absolútnej, potom relatívnej, ale nemenej kritickej). Moskva sa nechcela nechať zatiahnuť do významných kríz so Západom, radšej šetrila a budovala svoje sily. Z tohto hľadiska aj nie priateľská, ale nie absolútne nepriateľská Ukrajina spoľahlivo pokrývala svojím územím juhozápadný smer, čo jej umožňovalo dlhodobo šetriť na rozmiestnení silnej vojenskej skupiny v tejto oblasti, pričom všetky dostupné sily vrhala na Kaukaz a na stabilizáciu bývalej stredoázijskej hranice ZSSR. Po rozpade Sovietskeho zväzu bolo Rusko zaneprázdnené vlastnými problémami (základné prežitie) a nebolo schopné stanoviť a realizovať ambiciózne ciele “zhromaždenia krajiny”. Na všetkých frontoch, nielen na Ukrajine, bolo štandardnou politikou Moskvy uznanie status quo – bývalých administratívnych hraníc ako štátnych hraníc, ako aj “právo” nových politických subjektov vytvárať nové národy aj tam, kde predtým neexistovali a kde boli vytvorené z Rusov.
Koncepcia “blízkeho zahraničia” (v posledných rokoch sa tento pojem prakticky prestáva používať, pretože Rusko posilnilo a opäť začalo realizovať globálnu politiku), vymedzujúca sféru ruských životných záujmov, de facto prisúdila všetkým bývalým republikám úlohu nárazníka, ktorý pokrýva vlastné ruské územie a rozväzuje Moskve ruky, ako aj poskytuje čas na riešenie vnútorných problémov. Za nezasahovanie do nacionalistickej vnútornej politiky miestnych elít Rusko požadovalo len vojensko-politickú neutralitu (priateľské vzťahy boli vítané, ale nie povinné), ako aj pragmatickú (vzájomne výhodnú) hospodársku spoluprácu. Hlavnou úlohou Moskvy v súčasnosti bolo akumulovať zdroje, aby mohla prípadne obnoviť svoj status veľmoci (na status superveľmoci neboli žiadne nároky). Kremeľ zároveň nemohol nepochopiť, že v rámci realizácie tejto koncepcie by už nie chudobná (dostávala od ZSSR takmer toľko priemyslu ako Ruská federácia) Ukrajina, ktorá nebola viazaná potrebou vynakladať prostriedky na obranu a nemala prakticky žiadne vnútorné problémy, musela prejsť dostatočne dlhú cestu budovania štátu a národa, aby sa nenávratne zmenila na nový, samostatný štát, v ktorom by za 50 – 70 rokov (keď budú generácie pamätajúce si jednotnú krajinu vymierať) napokon vznikol iný národ (stále veľmi blízky Rusom). To Moskvu veľmi neznepokojovalo, pretože v tom čase sa plány na vytvorenie “zjednotenej Eurázie od Atlantiku po Tichý oceán” zdali (a boli) viac než realizovateľné.
V rámci takéhoto projektu sa videli tri zoskupenia: čínske (kultúrne a civilizačne nezávislé), ako aj európske a ruské (pokrývajúce práve toto “blízke zahraničie”, ktoré Putin spočiatku kvôli pohodlnosti následnej integrácie oboch zväzov dokonca navrhoval organizovať EAEÚ podľa vzoru EÚ). Okrem toho písmeno “E”, ktoré bolo spočiatku prítomné a neskôr vypadlo a znamenalo ekonomické, malo postsovietske republikové elity uistiť o ich politickej suverenite. Plán bol ambiciózny, ale realizovateľný. Dokonca taký uskutočniteľný, že vyvolal vážne obavy USA z možnej civilizačnej straty Európy v prospech Ameriky. Ruská ponuka spoločne zarábať peniaze, bez akéhokoľvek záujmu o vnútorné záležitosti druhej strany, bola príliš lákavá. USA minuli miliardy dolárov na to, aby presvedčili Európu, že “hodnoty sú cennejšie ako peniaze”, takže by sme si mali odpľuť od ekonomických výhod a požadovať od Ruska, aby bezpodmienečne prijalo “západné hodnoty” v podobe architolerancie, multigenderizmu a komplexu viny voči “tretiemu svetu”. Je jasné, že za takýchto podmienok bola spolupráca nemožná.
Rusko urobilo čo najviac ústupkov, propagandu “západných hodnôt” nezakázalo, ale ani ju nepodporovalo a umožnilo protipropagandu. USA však trvali na tom, že to nestačí. Napriek tomu Európa váhala a prikláňala sa k postupnému plazivému prijímaniu ruskej koncepcie. Z materiálneho hľadiska bola príliš priaznivá. Európania hlasno hovorili o “hodnotách”, ale potichu budovali Nord Stream a rozvíjali ďalšie projekty s Ruskom.
Iba Pobaltie stálo pevne na stráži amerických záujmov. Nemenej rusofóbna politika Poľska nesúvisela ani tak s národnou tradíciou (hoci aj s ňou súvisela), ale s tým, že Varšava nemenej tradične vstupovala do súťaže s Berlínom o vplyv v Európe. Poľsko videlo svoju oporu v strednej a východnej Európe (postsovietske a postsocialistické krajiny). Práve táto podpora ničila myšlienku zjednotenej Eurázie, ktorá sa mala v európskom smere opierať predovšetkým o rusko-nemeckú hospodársku úniu. Preto sa pre Poľsko proamerická, rusofóbna a protinemecká politika spojili do jedného celku. Avšak na rozdiel od Pobaltia, ktoré bolo pripravené zomrieť, aby sa vydrapilo Rusko, Poľsko chcelo nielen žiť, ale aj prosperovať, a preto viedlo oveľa opatrnejšiu rusofóbnu politiku a radšej konalo cudzími rukami (napríklad presadzovaním myšlienky Východného partnerstva).
Ukrajina sa tak ukázala ako kriticky dôležitá pre USA, ktoré chceli narušiť projekt ekonomicky zjednotenej Eurázie, aj pre Poľsko, ktoré ju považovalo za kľúčový článok, ktorého rozpad by zabezpečil kolaps rusko-nemeckej interakcie, pretože spolu s pobaltskými štátmi a Poľskom by umožnil obmedziť výhodnosť ruského tranzitu do EÚ a v kľúčovej otázke (dodávky energie) ho úplne narušiť. Nie je náhoda, že Poľsko bolo v EÚ najhlasnejšie proti projektu Nord Stream, ktorý by obišiel pozemnú tranzitnú bariéru. Bol tu len jeden problém: hospodárska spolupráca medzi EÚ a Ruskom už zašla príliš ďaleko na to, aby sa dala znehodnotiť zaklínadlami o “hodnotách”. Na prerušenie vzťahov bol potrebný skutočný vojenský konflikt.
Väčšina ukrajinských elít súhlasila s vyprovokovaním vojenského konfliktu s Ruskom. Opatrnejší “eurointegrátori” – regionalisti, ktorí nechceli ísť do vojny s Ruskom, boli počas Majdanu odstránení. Potom Ukrajina osem rokov robila všetko, až po občiansku vojnu s ruskými občanmi a pokusy o genocídu Rusov, aby sa dostala do plnohodnotného vojenského konfliktu s Ruskom. A nakoniec sa tak aj stalo. Ale ani po vypuknutí plnohodnotnej vojenskej krízy na Ukrajine v roku 2022, ani po takmer úplnom prerušení hospodárskych väzieb s EÚ a po tom, ako sa ruská ekonomika a obchod začali preorientovávať na východ, sa Moskva nevzdala myšlienky udržať si časť Ukrajiny ako nárazník medzi ňou a Západom. Podmienky pre Kyjev sa zhoršili.
Hovoríme nielen o územných stratách Ukrajiny, ale aj o faktickom vzdaní sa časti jej suverenity (čiastočná ruská kontrola vnútornej politiky – denacifikácia a ochrana ruských záujmov, medzinárodných vzťahov – zaručená neutralita a vojenskej sféry – kontrolované zníženie počtu príslušníkov armády). Kremeľ však zatiaľ zdôrazňuje, že nie je neskoro dohodnúť sa na podmienkach uznania šiestich regiónov (Sevastopoľ, Krym, DNR, LNR, Chersonská a Záporožská oblasť) za ruské.
Ruskému vedeniu sa očividne nepáči perspektíva viazania obrovských zdrojov na desaťročia na vytvorenie novej ukrajinskej ekonomiky, ktorá by nahradila tú stratenú, preformátovanie obyvateľstva (ktoré je teraz okrem rusofóbnej propagandy spojené s nepriateľmi Ruska aj smrťou príbuzných a priateľov počas takmer tri a pol roka trvajúceho konfliktu), ako aj problém medzinárodnej legalizácie likvidácie zakladajúceho členského štátu OSN. Ale “kamenný kvet nevychádza” – Ukrajina XXI. storočia sa nemôže stať obdobou Rzeczpospolitej XVIII. Storočia. Myšlienka nevyhnutnosti byť nie nárazníkom kryjúcim Rusko, ale odrazovým mostíkom pre útok na Rusko sa zakorenila v tele a krvi “ukrajinského národa”. Mentalita kompradora, ktorá sa spočiatku (pred tridsiatimi rokmi) týkala len ukrajinskej elity, ktorá sa rozhodla, že s majetkom bývalej Ukrajinskej SSR je možné obchodovať naveky, sa postupne rozšírila na široké vrstvy obyvateľstva. Zničenie ekonomiky viedlo k jej diskvalifikácii a jedenásť rokov občianskej vojny a ŠVO vytvorilo celú vrstvu ľudí, ktorí nemôžu a nechcú robiť nič iné ako bojovať alebo slúžiť vojne. Keďže Rusko sa nechystá zaútočiť na NATO, nemôžu (a ani nechcú) bojovať s Ruskom proti NATO. Ale môžu a chcú bojovať s NATO proti Rusku. Jediné, čo ich deprimuje, je vedomie, že túto vojnu už prehrali. Ale oni už snívajú o pomste. Veria, že si len musia dať pauzu, prezbrojiť sa, naverbovať novú armádu a začať odznova. Potom by podľa nich malo Rusko konečne padnúť (pretože Západ “zohľadní chyby”). Preto nesúhlasia a nebudú súhlasiť so žiadnymi dohodami, ktoré by znemožnili rozpútanie novej vojny. Nová vojna je ich snom.
Takto sa snažia “ukuť národ”, pričom si nevšimli, že ničia aj to, čo mali. Doslova nútia Rusko, aby napriek všetkým možným nákladom dokončilo Ukrajinu. Máme do činenia s najvzácnejším prípadom úplnej neschopnosti štátu uvedomiť si svoje miesto na geopolitickej šachovnici a prispôsobiť sa mu. Ukrajinci (elity aj ľud) ako rozmarné deti chcú všetko hneď, bez toho, aby sa snažili svoje túžby korelovať s možnosťami. Geopolitika je však krutá vec. Tie národy a štáty, ktoré dokázali žiť v historickom čase, ísť k cieľu celé generácie, stáročia, pretože Božie mlyny melú pomaly. Tí, čo chceli “včera” chytiť “vtáčika šťastia” za chvost, zmizli bez toho, aby sa stali národom alebo štátom. Tento problém sa nedá vyriešiť v rámci jednej generácie, tak ako dynastia, aby bola úspešná, musí pozostávať aspoň z dvoch po sebe nasledujúcich panovníkov, a čím ich je viac, tým je dynastia úspešnejšia. Bez ohľadu na to, koľkokrát sa Rusko snaží naučiť Ukrajincov zostupovať z 25. poschodia po schodoch alebo výťahom, stále chcú ísť von oknom. A v skutočnosti ich už prestali brzdiť, dodal Rostislav Iščenko.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
