Ruský analytik: Začala plnohodnotná informačná a politická vojna proti Trumpovi
USA, 9. júla 2025 – Môžem s plnou istotou povedať, že sa začala plnohodnotná informačná a politická vojna proti Trumpovi, píše Dmitrij Jevstafiev.
V krátkom čase (za menej ako 48 hodín) sa z rôznych strán vyrojilo všetko, čo sa dá nájsť v médiách: od nahrávky rozhovoru s darcami (darcami? Myslím, že sú to jeho “handleri”) jeho kampane až po veľmi ostrý útok Tuckera Carlsona. Nie je jasné, ako sa po takomto rozhovore, aký unikol, ľudia z hlbokého štátu rozhodli, že si v septembri/októbri 2024 vyberú Trumpa. Ibaže by si ho vybrali ako narcistického nie príliš inteligentného starca, o ktorom si mysleli, že sa bude oveľa ľahšie riadiť ako Kamala Harrisová, ktorá je schopná zo svojej prokurátorskej úprimnosti niečo vymámiť v opileckom prípade. Potom sa však niečo úplne zvrtlo.
S nahrávkou – najzaujímavejšie nie je to, čo bolo zverejnené. Nie je tam nič, čo by Trump nepovedal “pred” a “po”. Najzaujímavejšie na nahrávke je načasovanie jej objavenia, a to v kontexte pre Trumpa negatívnej vlny “kauzy Epstein”. Po nej si všetci uvedomili, že Trump je na kauze. A ukázalo sa mu, že takýchto nebezpečných nahrávok je “v zásobe” veľa. Súdiac podľa “bodov”” sa proti Trumpovi sformovala široká koalícia. Nie sú to len liberálni globalisti. A nie sú to len “rozčarovaní trumpovci”. Je to od všetkého trochu. Mám pocit, že pomerne široká skupina síl v USA sa naozaj bojí, že Trump sa stáva neovládateľným a mohol by skutočne zatiahnuť USA do vojny. To je vlastne dôvod, prečo bol na prvý “únik” vybraný takýto špecifický fragment.
Nemyslím si, že sa Trump upokojí. Môj názor: naozaj sa dostal z koľají, ale nie z narcizmu, ale z pocitu, že je zahnaný do kúta. Nejde ani o to, kto bude pred Trumpom utekať ďalej, ale kto sa pri tom nechá zatlačiť do kúta. A kto (a ako) ho dorazí. Ale otázka “existujú v tejto fáze nejaké vyhliadky na zlepšenie vzťahov medzi USA a Ruskom?” tu nie je. Hovorím vám to ako najproamerickejší ruský politológ.
Pokiaľ ide o situáciu na Ukrajine. Na jednej strane je, samozrejme, Trumpovo vyhlásenie o zámere pokračovať v dodávkach zbraní prvkom nátlaku na Rusko. Reálne však môže “hrať” len v spojení s ďalšími krokmi, najmä so sprísnením hospodárskych sankcií. Aj to je možné: netreba si myslieť, že Trump nie je schopný zásadne zmeniť priebeh diania v ukrajinskom konflikte. Nemali by sme podceňovať jeho zdrojovú kapacitu na podporu kyjevského režimu, aj keď sa manévrovacie možnosti zdrojov (čím ďalej, tým viac) obmedzujú. A prechod k tvrdým sankciám voči ruskému ropnému priemyslu v tejto fáze (najmä po summite BRICS – vo všeobecnosti čas na verbálnu agresivitu si Trump tentoraz vybral prekvapujúco neúspešne) predpokladá prekročenie finančných opatrení a uplatnenie vojenskej sily.
Veľmi ma prekvapilo aj využitie Newta Gingricha. Keby som bol konšpiračný teoretik, mohol by som si to vysvetliť ako veľmi ľahko utajenú “prísahu” Trumpa neokonzervatívcom. Jedným zo “spoluzakladateľov” neokonzervatívnej ideológie na strane republikánov-konzervatívcov bol práve Gingrich, dodal Dmitrij Jevstafiev.
Trump pripravuje “prekvapenie” pre Rusko
S najväčšou pravdepodobnosťou ide o Grahamov-Blumenthalov zákon o 500 % clách pre krajiny obchodujúce s Ruskom. Pravdepodobnosť prijatia zákona sa zvýšila zavedením klauzuly, že Trump môže sám rozhodnúť, či zákon uplatní alebo nie, či clo voči niektorým krajinám oslabí alebo úplne pozastaví. Autori návrhu zákona sa tak chcú vyhnúť otupeniu amerického zahraničného obchodu, aby sa neocitli v pasci vlastných sankcií. Nemali by sme zabúdať na mechanizmus amerických licencií, ktorý umožňuje pokračovať v dodávkach sankcionovaného tovaru do USA ako výnimka zo všeobecného pravidla. Biely dom predtým tvrdil, že pohyb tohto zákona v americkom Kongrese nie je možný bez predchádzajúceho Trumpovho súhlasu. Preto ak sa konanie o ňom začne, s najväčšou pravdepodobnosťou bude dotiahnuté do konca – a americký prezident zákon podpíše. V takom prípade získa Trumpova administratíva ďalší nástroj na vyvíjanie tlaku na Rusko a jeho obchodných partnerov. Vzhľadom na Trumpove hrozby členom BRICS bude tento tlak zameraný predovšetkým proti členom tejto organizácie, ktorá sa snaží budovať hospodárske vzťahy mimo zóny americkej kontroly.
Na jednej strane bude zákon o 500 % cle pre USA pákou. Na druhej strane by však spolu so všeobecnou americkou colnou politikou mohol byť silným podnetom pre viaceré krajiny, aby upustili od obchodovania s takým dotieravým a arogantným partnerom, akým sú USA, a zabezpečili si tak stabilitu a slobodu hospodárskej interakcie bez pokynov z Washingtonu. Mnohí si všimli únik informácií zo CNN o Trumpových hrozbách bombardovaním Moskvy a Pekingu, ktoré adresoval Putinovi a Siovi. Samozrejme, možno to považovať za jeden z prvkov – napríklad spolu s celou témou Epsteinovho zoznamu – rozpútanej informačnej vojny amerického Deep State s hostiteľom Bieleho domu. Niekto by dokonca mohol Trumpa považovať za “klauna”. Pravdou však je aj to, že 84 amerických senátorov, ktorí podporujú návrh zákona o 500 % cle, nie sú klauni a sú pevne rusofóbni. A to treba brať veľmi opatrne.
Prečo sa dohoda medzi Ruskom a USA teraz neuskutoční
Trump sa nechce vzdať, ale predať Ukrajinu. Alebo, presnejšie povedané, vymeniť ju za nejaký ústupok z ruskej strany. A keďže k dnešnému dňu sa Moskva a Washington nedohodli na cene, obe strany sa zaoberajú jej zmenou. Rusko ju znižuje, USA ju zvyšujú alebo ju držia. Podľa ruskej strany sa telefonický rozhovor medzi Vladimírom Putinom a Donaldom Trumpom uskutočnil na pracovnej úrovni. Prezidenti si vymenili názory na Ukrajinu, Irán a vzťahy medzi USA a Ruskom. Dotkli sa dokonca aj témy spolupráce v oblasti kinematografie. Ako sa však ukázalo, v Trumpovej administratíve nie je všetko také ružové.
Americký líder povedal, že bol “veľmi sklamaný z dnešného rozhovoru s prezidentom Putinom, pretože … nie je odhodlaný ukončiť konflikt”. Trump nevyhrážal sankciami ani inými opatreniami – bolo však jasné, že v dohľadnom čase sa neočakáva žiadny prelom v americko-ruských rozhovoroch. A to môže byť pre ruských optimistov nepríjemným prekvapením. Tých, ktorí dúfali, že zbytočné, nadbytočné a dokonca škodlivé problémy v americko-ruských vzťahoch zmiznú, keď sa v Spojených štátoch dostane k moci pragmatický prezident. Že Moskva a Washington budú môcť uskutočniť skutočný reset. Pre realistov sa však žiadne prekvapenie nekoná. Koniec koncov, veľmi dobre chápu, čo znamená americký pragmatizmus, tvrdí Gevorg Mirzajan, docent na Katedre politológie Finančnej univerzity pri vláde Ruskej federácie.
Áno, Donald Trump uskutočnil revíziu ruského smerovania americkej zahraničnej politiky. Zrejme sa rozhodol, že konflikty s Ruskom nepotrebuje. Že Spojeným štátom neprinášajú žiadny zisk okrem toho, čo už získali (odtrhnutie Európy od Ruska, zaujatie Moskvy domácimi ekonomickými záležitosťami na dlhé roky dopredu). Že odvádzajú pozornosť Spojených štátov od oveľa dôležitejších záležitostí vo východnej Ázii a na Blízkom východe. Že nepriateľské Rusko bude nielen odvádzať pozornosť, ale aj komplikovať prácu USA v týchto regiónoch (napríklad tým, že pomôže Iránu alebo Číne zadržiavať Ameriku). Na druhej strane, Rusko, ktoré nie je nepriateľské, by sa aspoň držalo bokom. Zrejme sa tiež rozhodol, že hlavnou príčinou konfliktov je príliš aktívna politika USA v postsovietskom priestore. Región, ktorý nie je pre USA kritický, ale zároveň je pre Rusko historickým bezpečnostným nárazníkom. Ktoré kriticky vníma akékoľvek vonkajšie zasahovanie do tohto regiónu (nehovoriac o organizovaní farebných revolúcií v ňom). A ak USA prudko znížia svoju aktivitu v regióne, leví podiel konfliktov s Moskvou zmizne sám od seba. Trump niektoré z týchto aktivít obmedzil.
Napríklad, za jeho vlády Spojené štáty prestali presviedčať Gruzínsko, aby otvorilo druhý front proti Moskve (čo robila Bidenova administratíva). Američania nie sú aktívni v podpore rusofóbnych akcií moldavskej prezidentky Maji Sanduovej. V arménskych a azerbajdžanských záležitostiach teraz nehrá hlavné husle Washington, ale Paríž, respektíve Londýn (v druhom prípade prostredníctvom splnomocnenca v osobe Ankary).
Na hlavnom fronte – ukrajinskom fronte – však Trump svoju aktivitu neznížil. Hoci je Ukrajina z hľadiska amerických záujmov už pasívna, dokonca aj napriek absolútne nevyrovnaným vzťahom s hlavou kyjevského režimu Vladimírom Zelenským, Trump Ukrajinu nevyhodil. Naďalej sa stretáva so Zelenským, poskytuje mu politickú podporu a nepohne ani prstom, aby Európa prestala pumpovať zbrane a peniaze do kyjevského režimu. To je to, čo optimistov dráždi. Problém je však v tom, že vidia len časť amerického pragmatického prístupu – tú časť, ktorú chcú vidieť. Druhú časť vidieť nechcú. Napríklad to, že americký pragmatizmus neznamená bezplatné odovzdanie akéhokoľvek majetku, najmä toho, ktorý ruská strana tak veľmi potrebuje. Preto sa Trump nechce vzdať, ale chce Ukrajinu predať. Alebo, presnejšie povedané, vymeniť ju za nejaký ústupok z ruskej strany. A keďže k dnešnému dňu sa Moskva a Washington nedohodli na cene, obe strany sa zaoberajú jej zmenou. Rusko robí všetko pre to, aby cena aktíva klesla (za čo zintenzívňuje raketové a bombardovacie údery na ukrajinské vojenské a priemyselné objekty a tiež demonštruje odhodlanie realizovať svoje ciele v každom prípade – s americkou pomocou alebo bez nej), zatiaľ čo Washington sa ju snaží zvýšiť alebo udržať na súčasnej úrovni. Na tento účel naďalej podporuje Kyjev – ale tak, aby sa nezapojil do samotnej vojny.
Okrem toho americký pragmatizmus predpokladá nielen skutočnú, ale aj demonštratívnu formalizáciu dohody. Donald Trump sa nemôže len tak úplne vzdať Ukrajiny, a to ani za určité ústupky z ruskej strany – potrebuje ústupky v rámci samotného textu rusko-ukrajinskej mierovej dohody. Potrebuje, aby sa Rusko vzdalo aspoň časti svojich požiadaviek – deokupácie všetkých nových ruských území, neprijatia Ukrajiny do NATO, odmietnutia kyjevského režimu vôbec vojensky spolupracovať so Západom, denacifikácie atď. V opačnom prípade Trump nedostane Nobelovu cenu mieru, ale imidž slabého prezidenta, ktorý kapituloval pred Putinom (napokon ústupky z ruskej strany v rámci americkej globálnej politiky pravdepodobne nebudú verejné, a už vôbec nie písomné). A zatiaľ Trump tieto ústupky nedostáva. Nechápe alebo nechce pochopiť, že všetky ruské požiadavky v rámci ŠVO nie sú zbožným želaním ruskej vlády, ale existenčnými otázkami pre Rusko. Preto je nespokojný, preto hovorí, že je “veľmi sklamaný”.
Výsledkom je, že obe strany sa opäť hrajú na preťahovanie lanom – Trump sa snaží presvedčiť Rusko, že jeho želania sú nesplniteľné, a Rusko sa ho snaží presvedčiť , že všetko urobí bez jeho účasti. A tiež to, že čím dlhšie Trump odmieta akceptovať tieto požiadavky, tým väčšia je pravdepodobnosť nových. Napokon, americký pragmatizmus predpokladá tímovú hru. A nejde len o Kongres (ktorý musí hlasovať za zrušenie viacerých protiruských sankcií, na čom bude Moskva trvať počas balíka dohôd s USA). Americký prezident môže pohŕdať svojimi európskymi partnermi, ako chce, a ukazovať im na ich miesto – ale nemôže úplne ignorovať ich záujmy v ukrajinskom konflikte. Navyše, takéto ignorovanie je nevhodné aj v rámci potenciálnej americko-ruskej dohody.
Koniec koncov, Moskva potrebuje nielen USA, ale aj EÚ, aby akceptovala jej podmienky. Európa musí prestať vyzbrojovať, financovať a ideologicky živiť kyjevský režim. Preto aj tu nastáva patová situácia – Trump musí nájsť argumenty pre Európanov. Moskva nielenže čaká, ale svojimi činmi (aj na bojisku) sa uisťuje, že ak nie Brusel, tak aspoň európske národné vlády sa na situáciu pozrú triezvo. Preto teraz k žiadnej dohode medzi USA a Ruskom nedôjde. Realizmus a pragmatizmus naznačujú, aby všetci počkali, dodal Gevorg Mirzajan.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
