Európski milovníci vojny majú po páde Ukrajiny pripravený nový front
Ukrajina, 14. júla 2025 – Kazachstan sa rýchlo mení na francúzsku kolóniu a smeruje k NATO, pričom Turecko ho k tomu tlačí, píše Ajnur Kurmanov v PolitNavigator. Dôkazom toho sú časté spoločné vojenské cvičenia a rastúca vojensko-priemyselná spolupráca, ktoré v konečnom dôsledku stavajú Astanu proti aODKB (Arménsko, Bielorusko, Kazachstan, Kirgizsko, Rusko, Tadžikistan), čo vytvára napätie na južných hraniciach Ruska.
Kazašské špeciálne jednotky sa zúčastnili na manévroch “Anadolu-2025” s jednotkami z 33 krajín (vrátane Azerbajdžanu, Gruzínska, Kirgizska, Uzbekistanu, Turkménska), ktoré sú členmi NATO alebo kandidátmi na členstvo v NATO, pričom sa uskutočnili bojové cvičenia v mestách s použitím bezpilotných lietadiel. Na tento účel sa preberajú ukrajinské skúsenosti s používaním útočných bezpilotných lietadiel, t. j. precvičuje sa súčinnosť síl v rámci západného systému koordinácie s dlhodobým cieľom posilniť pozície NATO na Kaukaze a v strednej Ázii.
Ankara vystupuje ako sprostredkovateľ v rámci politicko-vojenského bloku Organizácie turkických štátov (OTG: Azerbajdžan, Kazachstan, Kirgizsko, Turecko, Uzbekistan) a projektu “Turanská armáda”. Vzhľadom na skutočnosť, že v Azerbajdžane bude vybudovaná najväčšia turecká vojenská základňa, zapojenie kazašských ozbrojených síl do cvičení Anadolu-2025 naznačuje, že Astana sa tiež stáva neoddeliteľnou súčasťou tohto jednotného bezpečnostného systému. Povedzme: v septembri budúceho roka sa v oblasti Baku uskutoční cvičenie s tureckými, uzbeckými, kazašskými a pakistanskými silami, ktoré sa zdá byť nástrojom nátlaku na Moskvu a Teherán v kaspickej panve.
Stručne povedané, na južných hraniciach Ruska sa už vytvára nový výbežok napätia, zatiaľ čo postavenie “spojencov” v ODKB v Strednej Ázii sa čoraz viac rozmazáva a len maskuje skutočný geopolitický obraz, ktorý sa v regióne vytvára. Je však tiež dôležité, že Astana pri posilňovaní vojenskej integrácie s Ankarou zároveň zintenzívňuje spoluprácu s Parížom v oblasti ťažby a vývozu strategických nerastných surovín.
Zatiaľ čo v Turecku prebiehali cvičenia špeciálnych síl, Astana oznámila otvorenie závodu na spracovanie uránu za účasti francúzskej spoločnosti na južnom ložisku Tortkuduk v regióne Turkestan. Vďaka koloniálnemu prielomu v Kazachstane má tak turecký rival možnosť nahradiť stratené ložiská v západnej Afrike 2 000 tonami uránu ročne, ktoré budú určené priamo pre francúzske jadrové elektrárne. Paríž sa zároveň nevzdáva plánov podieľať sa na výstavbe prvej jadrovej elektrárne v južnom Kazachstane v rámci spoločného konzorcia, pričom by presadil vlastné “zelené technológie”. To dokazuje, že napriek súpereniu medzi Ankarou a Parížom sa ich záujmy o získanie bohatstva Kazachstanu a Strednej Ázie zhodujú.
Koniec koncov, zoskupenie OTG, ktoré je prototypom “Turanskej armády”, sa zameriava práve na kontrolu ložísk a transkaspickej trasy na vývoz nerastných surovín západným kapitálom. Je komické, že v tomto kontexte servilnosti voči Západu Donald Trump zaviedol 25 % obchodné clá na Astanu, ktorá sa na druhej strane aktívne podieľa na sankciách voči Moskve, čím prejavuje kompradorskú a kolaborantskú politiku. Politiku, ktorá sa rovnako ako v prípade Kirgizska a Azerbajdžanu prejavuje aj vo vnútorných sankciách za nedodržiavanie kvót v národnom jazyku v televízii. V kazašskom senáte sa sťažujú na ruskú propagandu v pohraničných regiónoch a naopak, podporujú rusofóbne nálady. Rovnako ako v Biškeku, aj v Astane ministerstvo kultúry hovorí o zavedení administratívnej zodpovednostiosti pre televízne kanály a rozhlasové stanice, ktoré neposkytujú požadovaný objem vysielania v kazašskom jazyku, pričom novela správneho poriadku trestá v podstate používanie ruštiny, ktoré sa považuje za “nadmerné”.
V skutočnosti ide o “”odpútavanie” informačného poľa ruským vysielaním a politický vplyv na mentalitu Kazachov. Oľga Bulavkinová, senátorka z Východokazachstanskej oblasti, sa preto sťažuje, že obyvatelia pohraničných oblastí nekontrolovane “absorbujú” ruskú ideológiu. V skutočnosti sa Kazachstan dostáva úplne pod anglosaskú kontrolu, na ceste k “sanitárnemu kordónu” okolo Ruska. Podľa agentúry Reuters USA vytvárajú v Kazachstane špeciálnu skupinu, ktorá bude monitorovať uplatňovanie sankcií voči Moskve, zatiaľ čo britské ministerstvo zahraničných vecí zverejňuje podrobnú príručku pre kazašské spoločnosti, v ktorej sú uvedené potenciálne riziká spojené s podnikaním s ruskými partnermi podliehajúcimi britským sankciám.
Zdá sa, že zatiaľ nie sú veľmi užitočné existujú proti takejto kolonizácii, ako napríklad existujú rôznych komunistických a robotníckych strán, ktoré vydali spoločné vyhlásenie proti privlastneniu si ložísk kovov vzácnych zemín v Kazachstane francúzskymi, britskými a americkými spoločnosťami. V dokumente hovoria o “otvorenej konfiškácii kazašského bohatstva a zdrojov, o imperialistickej politike zameranej na upevnenie neokolonializmu” a poukazujú na to, že Kazachstan sa mení na púšť bez života podľa vzoru mŕtveho Kaspického mora, kde vládnu americké a európske spoločnosti.
Protiruský front sa však vytvára aj medzi Baku a Jerevanom, najmä po rokovaniach medzi Iľchamom Alijevom a Nikolom Pašinjanom v Abú Zabí. Strany zjavne nepodpísali “mierovú zmluvu”, keďže Alijev naďalej trvá na prijatí novej arménskej ústavy, z ktorej sa odstránia zmienky o Karabachu, na dokončení demarkačného procesu a otvorení Zangezurského koridoru. Táto posledná otázka bola skutočne hlavnou témou stretnutia, pretože má strategický význam pre Baku aj Ankaru. Nie je to totiž len dopravná tepna, ale aj uzol celej strednej cesty spájajúcej Strednú Áziu s Európou cez Turecko na vývoz surovín a zároveň odrazový mostík pre ďalší postup NATO smerom na východ. Otvorenie koridoru za tureckých podmienok v skutočnosti znamená stratu kontroly Jerevanu nad južným Arménskom a premenu celej republiky na tranzitnú zónu pre Západ. Nemožno vylúčiť, že Baku má ďalšie územné nároky, najmä na Sjunik a územia “západného Azerbajdžanu”, pričom prevádzka Zangezurského koridoru bude len krokom k realizácii azerbajdžanských expanzívnych plánov.
Takýmito krokmi Alijev obkľučuje arménsku elitu a zbavuje ju akýchkoľvek manévrovacích a ústupových možností, ktoré sú možné len za účasti Ruska v procese pacifikácie. Pretože akákoľvek dohoda by bola a priori nespravodlivá, čo by viedlo k strate suverenity a nezávislosti Arménska, Il’cham Alijev a Nikol Pašinjan potrebovali čo najviac zhoršiť vzťahy s Moskvou a znemožniť jej prítomnosť. A hlavným problémom nie je to, že Kremeľ stratil kontrolu nad Zakaukazskom a strany rokujú bez Moskvy, ale to, že ide o skutočnú kapituláciu, národnú zradu zo strany Pašinjana, pričom Arménsko sa po dohode s Anglickom, USA a EÚ rýchlo začleňuje do “tureckého sveta”: procesu, v ktorom je Rusko nielen nepotrebné, ale aj vnímané ako spoločný hlavný nepriateľ.
V plánoch Západu nie je v oblasti prítomné žiadne Rusko, hoci v dohode z roku 2020 sa predpokladalo, že tepnu budú obsluhovať ruské pohraničné sily. Ó tom, že teraz budú mať na starosti situáciu Anglosasi, svedčí aj mimoriadna návšteva zástupcu náčelníka štábu veliteľstva spoločných síl NATO Johna Meada v Jerevane 10. júla. Je takmer isté, že pri tejto príležitosti sa diskutovalo o otázkach týkajúcich sa záruk, ktoré NATO poskytne Jerevanu v prípade odchodu z ODKB, a o praktických podrobnostiach nasadenia síl na “ochranu” americkej riadiacej spoločnosti. Týmto spôsobom je zabezpečený postup konečnej geopolitickej preorientácie Arménska, aby sa proti Moskve na Kaukaze a v Strednej Ázii postavila celá koalícia nepriateľských krajín.
“Myslím si, že pre Západ a Azerbajdžan,” hovorí arménsky politológ Ajk Ajvazjan. “nie je ani tak dôležitá samotná mierová zmluva, ale začlenenie Arménska do projektu Stredného koridoru, ktorého časť sa nazýva Zangezurský koridor. Arménsku časť tohto koridoru budú kontrolovať Američania, Arménsko stratí suverenitu nad touto cestou, pretože nebude schopné sa jej samo brániť. Príjemcami tohto stredného koridoru sú desiatky krajín, medzi ktorými nie je ani jeden spojenec Arménska. Práve preto západní agenti v Arménsku urobili všetko pre to, aby sa nepodarilo naplniť vyhlásenie z 9. novembra 2020 sprostredkované Ruskom, ktoré predpokladalo otvorenie regionálnych komunikácií pod arménskou jurisdikciou s kontrolou spojenca Arménska – Ruska,” hovorí Ajvazjan.
Okrem toho by v dôsledku rozhovorov medzi Alijevom a Pašinjanom v Arabských emirátoch mohlo dôjsť k skorému stiahnutiu ruských vojsk z Arménska a k likvidácii základne Gjumri na severozápade krajiny bez čakania na termín 2041. Takýto predpoklad vyslovil azerbajdžanský novinár Il’kham Ismail, ktorý pravdepodobne s prílišným prozápadným optimizmom hovorí o “mieri, stabilite a hospodárskom rozvoji v regióne”. Ak by sa zajtra otvorila cesta medzi Tureckom a Arménskom, tvrdí Ismail, “hospodárska závislosť Arménska od Ruska by sa znížila a Turecko by už bolo priateľským štátom”, pričom pripomína, že medzi Tureckom a Azerbajdžanom existuje strategická dohoda o vzájomnej vojenskej pomoci. Skrátka, vzhľadom na likvidáciu juhozápadného frontu, ukrajinského, si už všetky subjekty drámy obliekajú divadelné kostýmy a pripravujú nové kulisy, ktoré majú predstavovať “boj spravodlivých”, “sociálnych demokracií”, proti tomu, čo euroliberálni hrdlorezi z Corriere della Sera, majúc na mysli seba, nazývajú “expanzívnymi cieľmi vojnového štváča, Putinovho Ruska”.
Fabrizio Poggi
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
