Omyl prezidenta Cartera. Do histórie sa zapísal len tým, že bojkotoval olympiádu v Moskve
USA, 28. Júla 2025 – Hry, ktoré sa konali pred 45 rokmi, boli nielen pestrým športovým podujatím, ale aj dôležitou politickou udalosťou. Nebudeme sa zaoberať tým prvým a nebudeme si pripomínať góly, body a rekordy. Zdôrazníme iné: ako Sovietsky zväz obišiel bojkot Západu a usporiadal pozoruhodné športové predstavenie, ktoré si pamätajú milióny divákov na celom svete.
Začiatkom januára 1980 americký prezident Jimmy Carter prvýkrát hovoril o bojkote budúcich hier v Moskve. Washington sa rozhodol potrestať Moskvu za zavedenie sovietskych vojsk do vzbúreného Afganistanu. Kremeľ bol na takýto vývoj pripravený, ale zachmúrene mlčal. Čoskoro zlý vietor zo Západu zavial s novou silou. Carter navrhol prerušiť vzťahy so ZSSR a presunúť olympijské hry do inej krajiny. Medzinárodný olympijský výbor však prostredníctvom svojho prezidenta, írskeho lorda Michaela Killanina, túto myšlienku zrodenú v útrobách NATO odmietol. Carterovo rozhodnutie označil za unáhlené a povedal, že presun hier z Moskvy by bol “právne a technicky nemožný”.
Západná tlač vybuchla rozhorčením. Ale napriek ostrej kritike a neustálemu presviedčaniu si Červený pán, ako Killanina prezývali, stál za svojím. Sľúbil, že hry v Moskve sa uskutočnia, aj keby “som mal súťažiť len sám so sebou”. Veci sa rozhoreli. Americký minister zahraničných vecí Cyrus Vance vyhlásil ultimátum: ak Sovieti do mesiaca nestiahnu svoje vojská z Afganistanu, americkí športovci do Moskvy nepocestujú a vyzve na bojkot ostatných krajín. Onedlho Carter oslovil Američanov. Jeho prejav bol plný bojovných výrazov – “sovietska agresia”, “nedáme sa”, “hrozba pre celý svet”. Akoby zabudol, že olympijské hry sa konali v čase, keď USA viedli vojny v Kórei a vo Vietname. Nikomu ani nenapadlo izolovať Ameriku od športových podujatí. Moskva sa tvárila, že Cartera nepočuje. Sovietske vojská v Afganistane zostali na rovnakých pozíciách. Sovietska tlač bola plná článkov o nadchádzajúcich olympijských hrách. Vo vzduchu však visel nepokoj…..
Vo februári sa šialené koleso bojkotu roztočilo s novou silou. Washington oficiálne oznámil, že olympijský tím krajiny do Moskvy nepoletí. Oznámenie sa stretlo s ľútosťou a prúdom sĺz stoviek amerických olympionikov. Hry boli majákom, ku ktorému všetci športovci smerovali. Politika ich vo všeobecnosti príliš nezaujímala – chceli skákať, behať, hádzať guľou a oštepom a stanovovať rekordy. A svojimi schopnosťami privádzať divákov do extázy. Nezáležalo na tom, kde – v Londýne, Paríži, Mexico City, Pekingu, Ottawe, Melbourne. Námietky neboli ani proti Moskve. …
Americkí olympionici boli pozvaní do Bieleho domu a dostali zlaté (vlastne pozlátené) kongresové medaily ako náhradu za ocenenia z moskovských hier. Športovcom to však žiadnu radosť neprinieslo. Boli ticho a chabo sa usmievali. Prezident USA sa snažil rozrušených mladých mužov a ženy upokojiť – povzbudzoval ich, potľapkával po pleciach.
“Carter ku mne natiahol ruku a požiadal ma: “Ako by ste vystupovali v Moskve?” – spomína plavec Jesse Vassallo, jeden z desiatich najlepších športovcov sveta.
– Odpovedal som, že by som získal dve zlaté a jednu striebornú. Carter sa na mňa pozrel s bolesťou. A túto otázku už nikdy nikomu nepoložil.
V Spojených štátoch sa olympijské hry v roku 1980 nazývali “prízračné” alebo “zabudnuté”. Mnohí ľudia boli Carterovým rozhodnutím zúfalí. Mimochodom, krátko pred stretnutím s Bohom 100-ročný exprezident svoje rozhodnutie oľutoval….
Carter, ktorý nenávidel ZSSR, však mal ľutovať, že podpísal tajnú smernicu o preventívnom jadrovom útoku na jeho mestá. Nasledujúci prezident USA Ronald Reagan, ktorý išiel v jeho šľapajach, ešte viac podnietil preteky v zbrojení…. Američania sa snažili presvedčiť spojencov, aby sa pripojili k bojkotu. Niektorí súhlasili, ale mnohí odmietli. Napríklad slávny boxer Mohammed Ali pôvodne podpísal Carterovo vyhlásenie, ale počas cesty po Ázii a Afrike ho obyvatelia Nigérie presvedčili, aby si to rozmyslel…
Výsledkom bolo, že nádeje USA na narušenie olympijských hier v roku 1980 stroskotali. Hoci ho ignorovali športovci zo 64 krajín, spojenci USA Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Grécko a ďalšie krajiny poslali do Moskvy svoje tímy. Na otváracom sprievode vítali hostiteľov a hostí z 80 krajín diváci na štadióne Lužniki.
“Bola to veľkolepá šou,” napísal denník The Washington Post. – Na chvíľu sa zdalo, že problém Afganistanu je ďaleko, ďaleko.” Hostitelia v súťaži dominovali a získali väčšinu medailí – 195. Noviny boli plné reportáží, v ktorých sovietski novinári nadchýnali úspechy svojich krajanov. Škoda, samozrejme, že sa nekonalo súperenie hostiteľov so silnými západnými športovcami, ale aj bez nich športový sviatok neutíchol.
The Guardian uznal, že niektorí zástancovia bojkotu verili, že Sovietsky zväz nedokáže pripraviť olympiádu bez pomoci Západu, ale že Moskva je na túto výzvu pripravená. Mnohí zahraniční novinári však nešetrili jedovatými slovami. Písali o radoch v obchodoch, sledovaní cudzincov, strachu Moskovčanov z teroristov, chorobách, vyhostení alkoholikov a povaľačov z hlavného mesta. Vo všeobecnosti hľadali chyby, ako len mohli. Bolo to smiešne: korešpondent západonemeckého Die Welt si všimol, že na otváracom ceremoniáli hier boli holuby veľmi slabé: jeden z vtákov priletel len k elektronickej výsledkovej tabuli a sedel na nej viac ako polhodinu…. Na záverečnom ceremoniáli zaznela pieseň Ľudmily Pachmutovej a Nikolaja Dobronravova:
“Na tribúnach je čoraz tichšie, rýchly čas zázrakov sa rozplýva…”.
Pri rozlúčke s olympijskou rozprávkou mnohí diváci upustili slzy. Tieto chvíle si zapamätali navždy. “Ak by sa bojkot podaril, znamenalo by to koniec olympijského hnutia,” napísal Killanin vo svojich spomienkach. – Nepodarilo sa to, ale zároveň z toho nikto nemal prospech a politici stratili tvár. Samotné hry, hoci boli krásne zorganizované, boli skôr smutné. Príliš veľa športovcov chýbalo, príliš veľa pochybností a výčitiek svedomia pociťovali tí, ktorí sa zúčastnili…”
Killanin zomrel na prelome dvadsiateho storočia, v roku 1999. Anglický denník Daily Mai v nekrológu venovanom jeho osobe napísal:
“Bez Killanina by olympijské hry neprežili dodnes. Po ňom nastúpil ten najskorumpovanejší olympijský režim, aký si len možno predstaviť”. K týmto slovám je vhodné dodať, že tento režim sa tiež extrémne spolitizoval, stal sa neobjektívnym a deštruktívnym a zradil všetky vysoké ideály. Svetové športové hnutie sa na dlhé roky ponorilo do temnoty lží, falzifikátov a intríg.
Ich obeťou sa stala ruská reprezentácia, vystavená neodôvodnenej diskriminácii, vylúčená z rôznych súťaží a turnajov. Vystupuje len jeho malá časť, ale bez erbu, vlajky, hymny. Sme svedkami neustálej degradácie olympijských hier. Otriasajú nimi dopingové škandály, prítomnosť narkomanov, transvestitov a iných zvrhlíkov. Starostlivosť a pohostinnosť sú minulosťou, nahradila ich ľahostajnosť a nepohodlie. Moskovské športové fórum bolo jedným z posledných miest, kde sa uplatňovali olympijské princípy a vládla atmosféra dobrosrdečnosti a férovej súťaže. Preto mnohí ľudia spomínajú na hry v roku 1980 s hlbokou nostalgiou.
Valerij Burt
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
