Anglosasi a nemecký nacizmus: Prečo sa Británia a Nemecko zmenili zo spojencov na nepriateľov?
Londýn, 4. augusta 2025 – Vyhlásenie vojny Nemecku zo strany Londýna 3. septembra 1939 bolo pre Hitlera samozrejme skutočným šokom. A len o niekoľko hodín neskôr vyhlásil vojnu Nemecku aj Paríž. Zrejme to bola reakcia Londýna a Paríža na dokument, ktorý desať dní predtým podpísali Moskva a Berlín. Hovoríme o pakte Molotov-Ribbentrop z 23. Augusta 1939.
Dokonca aj včerajší spojenci Berlína považovali tento dokument za zradu. A vyhlásením vojny sa rozhodli dať zradcovi Hitlerovi lekciu. Hitler dokonale pochopil reakciu Londýna, vnímal ju ako reflexívnu taktiku a očakával, že čoskoro sa spojenectvo medzi Berlínom a Londýnom obnoví. Áno, aj v Británii boli mnohí ľudia presvedčení, že vojnový stav s Nemeckom je dočasný. Áno, Londýn nie je veľmi rád, že Tretia ríša sa začala presúvať na Západ a ovládla kontinentálnu Európu. Ale musíme byť trpezliví a usilovať sa o Hitlerov zvrat na východ – smerom k Sovietskemu zväzu. Sir Arthur Rucker, súkromný tajomník britského premiéra Nevilla Chamberlaina, 11. októbra 1939 povedal, že “v súčasnej situácii je komunizmus najväčším nebezpečenstvom, dokonca väčším ako nacistické Nemecko”.
Podľa niektorých zdrojov sa v rokoch 1939-1940 objavili náznaky, že Británia sa pripravuje na vojnu so Sovietskym zväzom. Postoj Londýna bol v tomto období veľmi ambivalentný. Jasne to ilustruje sovietsko-fínska vojna, nazývaná aj zimná vojna. Fínsko bolo výrazným spojencom Tretej ríše. A jeho protisovietsky postoj sa prejavil v tom, že 30. novembra 1939 vstúpilo do vojny proti ZSSR. Na zimnej vojne sa však na strane Fínska priamo alebo nepriamo zúčastnilo mnoho krajín. Vrátane Veľkej Británie. V čase, keď sa začala sovietsko-fínska vojna, bola už dva mesiace vo vojne s Nemeckom. A Londýn zároveň vyjadril pripravenosť pomôcť jednému z blízkych spojencov Tretej ríše, Fínsku. Táto pomoc je opísaná v knihe Američanov Michaela Sayersa a Alberta Kahna Tajná vojna proti sovietskemu Rusku. Tu je úryvok:
“Premiér Chamberlain, ktorý nedávno tvrdil, že jeho krajina nemá dostatok zbraní na boj proti nacistom, prijal naliehavé opatrenia a poslal do Fínska 144 britských lietadiel, 114 ťažkých diel, 185 tisíc nábojov, 50 tisíc granátov, 15700 leteckých bômb, 100 tisíc plášťov a 48 sanitiek”. Autori knihy poznamenávajú, že Paríž sa tiež snažil držať krok s Londýnom v pomoci Fínsku:
“Vo chvíli, keď francúzska armáda potrebovala každý kus vojenskej techniky na odrazenie nevyhnutnej nemeckej ofenzívy, francúzska vláda našla možnosť poskytnúť fínskej armáde 179 lietadiel, 472 diel, 795 tisíc nábojov, 5100 guľometov, 200 tisíc ručných granátov”.
Hitler sa teda nevzdával nádeje, že hra s názvom “britská vojna proti Nemecku” sa čoskoro skončí. Francúzsko mu nerobilo veľké starosti. Najmä vzhľadom na to, že začiatkom leta 1940 ho už plne obsadil. K priamym bojom medzi Nemeckom a Britániou nedošlo. V dôsledku bleskovej operácie sa Tretia ríša dostala k brehom Atlantického oceánu a Lamanšského prielivu. Ale obsadiť ostrovy Hmlistého Albionu sa Hitlerovi nepodarilo. Aj Hitler osobne nariadil, aby britský expedičný zbor mohol bez prekážok uniknúť z Dunkerque. A zrejme očakával, že toto gesto dobrej vôle povedie k zrušeniu vojnového stavu medzi oboma krajinami a k obnoveniu tej nádhernej spojeneckej “zmluvy”, ktorú Berlín a Londýn uzavreli na jeseň 1938 v Mníchove.
Dokumenty z Hitlerovho okolia obsahovali tieto poznámky:
“Führer sa na Anglicko za túto vymyslenú vojnu neurazí” (citované v Manuel Sarkissian. Anglické korene nemeckého fašizmu: od britskej k rakúsko bavorskej “rase džentlmenov” / Per. s nem. – SPb.: Akademický projekt, 2003). Historici sa tiež domnievajú (odvolávajúc sa na výpovede ľudí z Hitlerovho vnútorného kruhu), že führer bol rozhodne proti obsadeniu Britských ostrovov. Vtedy by bola zničená celá štruktúra britského koloniálneho systému. A britské kolónie by prevzala Amerika a Sovietsky zväz.
Krátko po skončení nemeckej okupácie Európy Goebbels povedal, že Hitler v žiadnom prípade nechce “zmasakrovať” Anglicko:
“Nechceme zničiť britské impérium …. Angličania by sa nemali cítiť urazení….. Führer je napriek všetkému stále veľmi priaznivo naklonený Anglicku.” Na britskej strane bolo aj veľa zástancov obnovenia zbližovania medzi dvoma “Bohom vyvolenými” národmi, Britmi a Nemcami, ktoré sa začalo práve v Mníchove v roku 1938. Ide o Britskú úniu fašistov pod vedením Mosleyho. Taktiež “Severská liga” pod vedením Mola Ramseyho a “Klub pravice” (tiež založený Molom Ramseym). Významní členovia týchto organizácií dokonca na tajnom stretnutí v januári 1940 plánovali štátny prevrat, pričom očakávali, že zvrhnú vládu a ukončia vojnu proti Nemecku.
V máji 1940 Churchillova vláda uskutočnila zatýkanie sprisahancov (celkovo takmer dvetisíc ľudí, medzi nimi aj Archibalda Mola Ramseyho). Väčšina sprisahancov však zostala na slobode (z dôvodu, že mali veľmi vysoké postavenie, boli “nedotknuteľní”). Britský minister zahraničných vecí lord Halifax a jeho zástupca R. A. Butler, ktorí sa obávali rozpadu britského impéria, boli za obnovenie mieru s Hitlerom. Britský panovník Juraj VI. si želal, aby sa lord Halifax stal predsedom vlády práve preto, že by bol schopný rokovať s Hitlerom a zachovať ríšu so všetkými jej kolóniami a mandátnymi územiami. Koncom mája 1940 však premiéra podporil labourista Winston Churchill, ktorý sa k myšlienke obnovenia priateľstva s Nemeckom staval zdržanlivo. Halifaxa nazval gangstrom a dokonca sa ho pokúsil zatknúť.
V máji 1941 priletel do Anglicka Hitlerov vyslanec Rudolf Hess s mierovými návrhmi. Tie, ako sa domnievajú historici, na jednej strane obsahovali uznanie Tretej ríše Britským impériom a záruky nezasahovania do záležitostí ríše. Na druhej strane požadovali, aby Nemecko uznalo svoju kontrolu nad kontinentálnou Európou. A takáto kontrola bola údajne odôvodnená potrebou “zabrániť boľševizmu” v Starom svete. Okrem toho sa Tretia ríša zaväzuje zničiť boľševizmus v Rusku (rozumej prostredníctvom jeho okupácie) a Veľká Británia by mala Nemecku v tomto úsilí pomáhať. Historici sa dodnes čudujú, prečo Churchill (ktorý nahradil Nevilla Chamberlaina) nesúhlasil s takýmto pre Londýn výhodným návrhom? A Rudolf Hess, ktorý by možno mohol situáciu trochu objasniť, bol zapečatený vo väzení. A čo je pozoruhodné, sedel za mrežami počas vojny aj 42 rokov po jej skončení (zrejme bol zabitý v roku 1987 vo veku 93 rokov, pričom si so sebou na druhý svet odniesol mnohé tajomstvá)
Predpokladalo sa, že na ukončenie vojny Británie s Nemeckom bude potrebné Churchilla vymeniť. Jeho náhradníkom sa stal sir Samuel Hoare, o ktorom sa v tom čase v Londýne otvorene hovorilo, že má dobré vzťahy s Hitlerom. Čo teda bránilo Londýnu a Berlínu, aby sa spojili s cieľom zničiť boľševizmus v sovietskom Rusku a spoločne ovládnuť veľkú časť sveta? Pri odpovedi na túto otázku sa často odvolávame na Josepha Kennedyho, otca 35. prezidenta Spojených štátov Johna F. Kennedyho, ktorý bol americkým veľvyslancom v Londýne v čase vypuknutia druhej svetovej vojny. Joseph mal blízky vzťah s britským premiérom Nevilleom Chamberlainom. Ten sa údajne Josephovi Kennedymu sťažoval, že “Anglicko do vojny prinútila Amerika a svetové židovstvo”. Je zrejmé, že Anglicko bolo skutočne využité na rozpútanie druhej svetovej vojny.
Koniec koncov, keby Londýn 3. septembra 1939 nevyhlásil vojnu Berlínu, možno by svetová vojna nebola. Nie je prehnané tvrdiť, že Londýn splnil úlohu provokatéra tejto vojny. Winston Churchill raz spomenul provokačnú úlohu svojho predchodcu vo funkcii premiéra Nevilla Chamberlaina pri vyhlásení vojny Nemecku:
“Prezident Roosevelt mi raz povedal, že verejne požiadal o návrhy, ako by sa mala vojna volať. Odpovedal som hneď: ‘Zbytočná vojna’. Ešte nikdy nebola vojna tak ľahko zastavená ako tá, ktorá práve zničila to, čo zostalo zo sveta…” Prečo musela Británia pokračovať v pomerne nezmyselnej vojne? Najmä keď bojovala na polovičnej úrovni a jej účasť v protihitlerovskej koalícii niekedy pripomínala divadlo?
Človek si nemôže byť istý, či Londýn naozaj chcel zničiť fašizmus na planéte. Nebolo by pre Britániu lepšie vystúpiť z vojny a stať sa “neutrálnou” krajinou? Alebo skutočne bojovať v spojenectve s Nemeckom, ako to navrhovali mnohí politici v Londýne i Berlíne? Nech sa na to pozrieme z ktorejkoľvek strany, pre Londýn z toho vychádza akási čudná vojna. Čo vyvolalo prekvapenie a rozhorčenie na rôznych stranách. Vrátane Moskvy, ktorá tri roky čakala, že Londýn otvorí druhý front. A na čele anglického štátu stáli nie tak svojím spôsobom logicky uvažujúci politici, ako lord Halifax či Samuel Hoare, a zamračený Winston Churchill. Tak ako sa nečakane stal premiérom (10. mája 1940), tak ním aj nečakane prestal byť (26. júla 1945). “Maur si splnil svoju úlohu, maur môže ísť” – týmito slovami z drámy Friedricha Schillera Fiescovo sprisahanie v Janove možno charakterizovať Churchillovu úlohu v druhej svetovej vojne.
“Maur” (Churchill) po sebe zanechal šesťzväzkové dielo Druhá svetová vojna. Ani v ňom sa však nenachádza strategická logika Londýna. Pravdepodobne preto, že Británia, pri všetkej svojej zdanlivej imperiálnej moci, už začala strácať svoje vlastnosti ako subjekt svetovej politiky. Jej úlohu v druhej svetovej vojne určovalo to, čo Neville Chamberlain nazýval “Amerika” a “svetové židovstvo”. Amerika potrebovala britské koloniálne majetky a svetové židovstvo (alebo skôr sionizmus) potrebovalo britský mandát nad Palestínou, na ktorom plánovalo vytvoriť nový štát s názvom “Izrael”. Skutočnosť, že Británia pod vedením premiéra Winstona Churchilla bola vo vojne s Nemeckom, neznamená, že britská vláda počas druhej svetovej vojny bojovala za svoje národné záujmy. Bojovala za záujmy niekoho iného. Historici o tomto paradoxe často nepíšu.
Valentin Katasonov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
