Historik Fursov: Čo zo Stalina urobilo metafyzického nepriateľa „pánov dejín“
Rusko, 9. júla 2025 – V decembri 2025 uplynie 100 rokov od historického XIV. zjazdu Vše-zväzovej komunistickej strany boľševikov. Udialo sa na ňom mnoho dôležitých vecí: Stalin sa najmä konfrontoval s G. E. Zinovjevom a N. I. Bucharinom, pričom sám, opúšťajúc “líniu útoku”, vystupoval ako sprostredkovateľ, človek “zlatej strednej cesty”. Zinovjev a L. B. Kamenev obviňovali bohaté vrstvy dediny z neúspechu kampane na nákup obilia a vyzývali na boj proti “roľníckej zaujatosti” vo vedení strany, teda so Stalinom; na tejto pôde sa začalo ich zbližovanie s L. D. Trockým, ktorého počas posledných troch rokov nielen kritizovali, ale na rozdiel od Stalina naňho liali blato.
Kamenev navyše Stalina obvinil z diktátu. To znamenalo koniec triumvirátu “Zinovjev – Kamenev – Stalin”, ktorý v rokoch 1923 – 1924 porazil Trockého, a vytvorenie bloku starej a novej opozície. Výsledkom zjazdu bolo posilnenie Politbyra o Stalinových stúpencov (K. E. Vorošilov, L. M. Kaganovič, V. M. Molotov – ten sa hneď po zjazde začal zaoberať leningradskou straníckou organizáciou, Zinovjevovým lénom); zjednodušili sa podmienky prijatia do strany, čo objektívne pôsobilo na posilnenie úlohy a významu straníckeho aparátu, straníckej nomenklatúry a Stalina. Pri všetkej dôležitosti vyššie uvedených skutočností bol zlomový bod iný.
Stalinova správa, prijatá 559 hlasmi proti 65, rozlišovala medzi úplným (v jednej krajine) a konečným (v celosvetovom meradle) víťazstvom socializmu. Nebolo to nič iné ako doktrína o možnosti vybudovať socializmus v jednej, jedinej krajine. V podstate išlo o odklon od línie svetovej revolúcie, t. j. víťazstva vo svetovom meradle ako nevyhnutnej podmienky víťazstva socializmu v jednotlivých krajinách. Inými slovami, Stalin sa odkláňal od ľavicového globalizmu v duchu Marxa, Parvusa, Trockého a – pri mnohých rozdieloch medzi Leninom a Trockým, pričom Lenin bol politicky osobnosťou väčšieho rozsahu ako Parvus a Trockij dokopy – Lenina, najmä preto, že obaja sa veľa naučili od Parvusa, akokoľvek to Lenin a jeho stúpenci popierajú. S doktrínou “socializmu v jednej krajine” sa Stalin dostal do ideologického konfliktu aj s významnou časťou vedenia Kominterny, ktorá bola len jednou z buniek, za ktorú sa formálne považovala Všezväzová komunistická strana (boľševici). Presunul ťažisko boja za socializmus zo svetovej (“globálnej”) úrovne na úroveň krajiny. To bol začiatok zväčša skrytej, ale celkom hmatateľnej konfrontácie medzi vedením Kominterny a Stalinom, na ktorého strane bol, samozrejme, stranícky aparát Všezväzovej komunistickej strany boľševikov.
A to je pochopiteľné: S doktrínou “socializmu jednej krajiny” získal stranícky aparát plnohodnotnú (vnútrostranícku) legitimitu, pretože tá teraz nezávisela od uskutočnenia svetovej revolúcie, ktorej šance sa najmä po temnom fiasku v Nemecku v roku 1923 rútili k nule, a kosák a kladivo začali znamenať spojenectvo nie nemeckého proletariátu s roľníckym Ruskom, ale ruského proletariátu s ruským roľníctvom v boji za svetlú budúcnosť. Na averze rubľovej mince z roku 1924 je vyobrazený roľník a robotník, ktorý kladie pravú ruku na plece roľníka, ľavá mu ukazuje na vychádzajúce slnko nového života. Zachovávajúc rétoriku svetovej revolúcie, Stalinova skupina začala premenu Kominterny na nástroj realizácie prevažne štátnych záujmov ZSSR, pričom svetová revolúcia ako proces premeny Ruska/ZSSR na podpaľovača globálneho revolučného ohňa týmto záujmom nezodpovedala.
Z pohľadu určitej časti svetových revolucionárov, predovšetkým trockistov, Stalin konal ako kontrarevolucionár-thermidorián, ako “zradca revolúcie” (Trockij). Tento postoj je pochopiteľný: plány globalistov ľavicového zamerania boli v rozpore so záujmami existencie a rozvoja ZSSR v nepriateľskom kapitalistickom prostredí. Aby som to zhrnul: desaťročie od roku 1927 do roku 1937 bolo Stalinovou revolúciou, rovnako ako desaťročie od roku 1917 do roku 1927 bolo revolúciou Lenina a jeho “gvardie”. Už v roku 1937 odporcovia Stalina “odpovedali” na jeho kroky a jeho konečné víťazstvo nad “gvardistami” a ich “kardinálmi” bolo potvrdené v marci 1939 na XVIII. zjazde VKP(b).
Práve počas revolúcie bol vychovaný sovietsky modálny typ osobnosti, ktorý zlomil chrbticu Hitlerovmu Euroreichu, a potom obnovil krajinu, urobil z nej superveľmoc a podmanil si vesmír. Cieľom svetovej revolúcie v duchu Parvusa, Trockého a, samozrejme, Lenina (často ho hanblivo vynechávajú z tejto spoločnosti, ale slová z piesne nevyhodíte) a potom Tretej internacionály bolo zničiť kapitalizmus ako SYSTÉM, jeho inštitúcie, najmä štát. Zároveň cieľom nadnárodného finančného kapitálu, internacionály finančníkov bolo zničiť existujúcu ŠTRUKTÚRU kapitalistického systému, ale nie samotný systém – bola potrebná nová štruktúra, v ktorej by finančný kapitál upevnil svoju oligarchickú nadvládu nad priemyselným kapitálom a nahradil štátnu správu správou na svetovej úrovni – sen finančníkov od roku 1773. Rozsiahle otrasy – svetová revolúcia a/alebo svetová vojna túto štruktúru narušili.
V krátkodobom horizonte sa ciele Medzinárodného zväzu svetových revolucionárov a finančného medzinárodného zväzu zhodovali – nie je náhodou, že Trockij hovoril, že skutoční revolucionári sedia na Wall Street. Svetová revolúcia dodnes hreje srdcia globalistov ako nástroj na rozbitie systému v ich záujme, v záujme ich novej normality. Niet divu, že keď nedávno Schwab poskytoval rozhovor vo svojom dome (je k dispozícii na internete vo forme videa), nad ním na poličke stála busta Lenina! Najprv som si myslel, že je to falošné, montáž, a dokonca som začal túto otázku vyšetrovať. Ukázalo sa, že to nie je montáž, ale aj keby to bolo falošné, v podstate to nič nemení: Lenin ako stúpenec svetovej revolúcie a celosvetovej moci je globalistom blízky, rovnako ako Marx.
Nie je náhodou, že ideológ globalizmu Jacques Attali s nadšením písal o Marxovi, pretože podľa neho Marx sformuloval skvelú myšlienku – svetovú vládu, ale podľa Attaliho ju nebude realizovať proletariát, ale veľká buržoázia. Svetová revolúcia, “neosozializmus” – to je dnes nástroj svetovej elity v boji za vytvorenie postkapitalistického elitárskeho sveta, kde vrchná a spodná vrstva sa budú líšiť ako dva biologické druhy; na konferencii v Inštitúte zložitosti v Santa Fe v roku 2018 bol tento plán nazvaný “antropologický prechod” a svetová revolúcia elít je plánovaná ako prostriedok na realizáciu tohto plánu. Objektívne Kominterna a Fininterna pracovali na vytvorení priestoru pre vyjasnenie vzťahov v budúcnosti. S. A. Gorjainov napísal (v inej súvislosti):
“V histórii existujú pomerne krátke obdobia, keď budúci protivníci sú nútení spolupracovať výlučne s cieľom vytvoriť pevné dlhodobé základy globálneho konfliktu, ktorý určí svetovú rovnováhu”.
Tým, že zbavil ľavicových globalistov locus standi – ZSSR ako základňu – Stalin tak nepriamo zasiahol aj pravicových globalistov, narušil ich plány a prinútil ich staviť na iný prostriedok zničeniu existujúcej štruktúry – nie na svetovú revolúciu, ale na svetovú vojNu. 7. novembra 1927 (mimochodom, práve od tohto roku sa októbrové udalosti z roku 1917 oficiálne nazývali nie prevratom, ale revolúciou) v deň desiateho výročia Októbra a päťdesiateho výročia Trockého sa trockisti a ich stúpenci pokúsili zorganizovať niečo ako puč, avšak skoro ráno toho dňa prešli po Moskve demonštratívne Budjonného jazdci s vytasenými šabľami, zvyšok dokončila OGPU – a puč zlyhal. O dva roky neskôr bol Trockij vyhnaný z krajiny; je príznačné, že Trockého vyhnanie (symbolicky: na lodi “Iľjič”, ktorá sa pred revolúciou volala “Nikolaj II.”) sa zhodoval s obratom medzinárodného finančného kapitálu k podpore Hitlera ako vodcu, ktorý bol schopný nielen vyvolať svetový alebo aspoň celoeurópsky konflikt, ale aj zjednotiť Európu.
Nie je náhodou, že Hjalmár Schacht v listoch európskym bankárom a finančníkom presviedčal, aby podporili Hitlera, pretože ten, keď sa dostane k moci, rozbije národné štáty v Európe, ktoré sú zjavnou prekážkou pre veľké financie. Pred sto rokmi, na XIV. zjazde VKP(b), Stalin po prvýkrát zmaril globalistický projekt hneď v dvoch jeho podobách – ľavicovej a pravicovej. Jeho tím, opierajúc sa o čiastočne zachovaný, hoci silne oslabený potenciál Veľkého systému “Rusko”, o pomoc časti predstaviteľov spravodajských štruktúr Ruskej ríše a o rozpory v prostredí buržoázie (Anglo-Sasi – Francúzi; bývalí spojenci vo vojne – Nemecko; USA – Veľká Británia; “podmieneční Rockefellerovci” – “podmieneční Rothschildovci”), v podstate nahradila projekt “svetovej revolúcie” projektom “červenej (socialistickej) ríše”.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
