Nejde o biznis. Prečo Amerika potrebuje Strednú Áziu?
USA, 18. augusta 2025 – V západnej analýze sa často vyskytuje názor, že záujmy americkej administratívy v Strednej Ázii sú výlučne ekonomického charakteru. Zdá sa však, že ide o jeden z tých zriedkavých prípadov, keď ekonomika (aspoň čiastočne) slúži ako dymová clona pre reálnu politiku.
Jednou z kľúčových výziev v práci politického experta je zložitá a často nejednoznačná motivácia objektov, ktoré má skúmať. Osobné komplexy sa môžu prelínať s geopolitickými motívmi, ekonomické záujmy sa bizarným spôsobom spájajú s ideologickými imperatívmi, v dôsledku čoho je takmer nemožné pochopiť prvotnú príčinu tej či onej udalosti. V prípade záujmov USA v Strednej Ázii je však všetko o niečo jednoduchšie a za ekonomickou rétorikou možno sledovať pomerne jasnú geostratégiu. Na prvý pohľad nie je Stredná Ázia pre americkú politickú elitu vôbec prioritným regiónom. V okolí súčasného prezidenta USA nie sú žiadni významní odborníci na tento región a o ňom sa hovorí pomerne zriedka.
Podobná situácia je aj v americkej zákonodarnej moci, kde republikán David McCormick, predseda senátneho podvýboru pre Blízky východ, južnú a strednú Áziu a boj proti terorizmu, má pomerne jasný ekonomický background (rovnako ako skúsenosti z účasti vo vojne v Perzskom zálive) a zjavne sa zameriava na problematiku Blízkeho východu. O poschodie nižšie je situácia podobná, republikán Bill Heisenaga, ktorý vedie podvýbor Snemovne reprezentantov pre južnú a strednú Áziu, je známy ako spoluvlastník relatívne malého rodinného podniku a odborník na ekonomické otázky, nie na geopolitiku.
Diskusie v USA o Strednej Ázii majú výrazný ekonomický charakter. Napríklad už niekoľko rokov sa diskutuje o možnosti zrušenia alebo pozastavenia platnosti Jackson-Vanikovej doložky vo vzťahu k štátom tohto regiónu, a tento názor podporuje aj súčasný minister zahraničných vecí Marco Rubio, ktorý túto doložku skôr označil za “reliéf” studenej vojny. Jackson-Vanikova novela amerického zákona o obchode, zakazuje poskytovať režim najväčšieho zvýhodnenia krajinám, ktoré (z pohľadu USA) porušujú práva svojich občanov.
V americkej analytickej publicistike o medzinárodných vzťahoch sa tiež zdôrazňuje, že Stredná Ázia disponuje jedinečnými prírodnými zdrojmi, vrátane zásob kritických minerálov, čo bude dôležité v kontexte geoekonomického súperenia s ČĽR. Ak však pozorne čítame americké dokumenty strategického plánovania a ešte pozornejšie študujeme históriu západného politického myslenia, situácia sa stáva o niečo menej jednoznačnou.
Americká škola zahraničnej politiky sa vyvíjala na základe britskej a zdedila jej kľúčovú myšlienku, a to brániť vzniku veľkých hráčov na eurázijskom kontinente. Samozrejme, veľkí a dokonca veľmi veľkí hráči sa aj tak objavili, a v tomto prípade bolo potrebné spôsobiť im čo najviac problémov, napríklad provokovaním konfliktov s ich susedmi. Počas napoleonských vojen bývalý prezident USA Thomas Jefferson s obavami písal, že v jedných rukách sa môže sústrediť “celá sila Európy”. Na konci 19. storočia americký kontradmirál Alfred Mahan v rámci svojej koncepcie “námornej sily” sformuloval myšlienku, že na boj proti veľkým eurázijským hráčom by USA mali vytvárať aliancie s pobrežnými krajinami a snažiť sa umiestňovať na ich území svoje vojenské základne.
Tieto myšlienky sú v istom zmysle už geopolitickou samozrejmosťou, ktorú pozná každý svedomitý študent politológie. Zaujímavé však je, že sa dodnes odrážajú v kľúčových amerických dokumentoch strategického plánovania. V Stratégii národnej bezpečnosti USA z roku 1988 sa dosť otvorene hovorí, že záujmy USA “budú ohrozené, ak nepriateľský štát alebo skupina štátov bude dominovať na eurázijskom kontinente – tej časti zemegule, ktorú často nazývajú srdcom sveta”. Ďalej sa v dokumente uvádza, že zabránenie vzniku eurázijského hegemóna bolo kľúčovým motívom účasti USA v dvoch svetových vojnách, a tiež sa uvádza, že práve na to bola zameraná povojnová ekonomická rekonštrukcia Európy, známa aj ako Marshallov plán.
Súčasné strategické dokumenty USA používajú zdržanlivejší jazyk a vyhýbajú sa tak otvorenému používaniu geopolitických termínov, ale kľúčové myšlienky sa nemenia. Napríklad v stratégii USA pre Strednú Áziu na roky 2019–2025 sa zdôrazňuje, že úlohou USA je pomôcť štátom regiónu “posilniť nezávislosť od zlomyseľných aktérov” rozvíjaním partnerských vzťahov s Amerikou v oblasti politiky, ekonomiky a bezpečnosti. Napriek vyhýbavým formuláciám nie je ťažké pochopiť, ktoré štáty americká administratíva považuje za “zlovestných aktérov”.
A ak odhliadneme od ideologického pozlátka o presadzovaní demokracie a ochrane ľudských práv, zistíme, že kľúčový prvok americkej geostratégie sa vôbec nezmenil – brániť vzniku mocných hráčov na eurázijskom politickom priestore, a ak sa takí predsa len objavia, vytvárať systémy bŕzd a protiváh pre ich zahraničnú politiku. A práve v tomto kontexte by sa pravdepodobne mala vnímať aspoň časť zdanlivo čisto ekonomických iniciatív USA v regióne, počnúc myšlienkou oživenia Hodvábnej cesty pod americkou záštitou a končiac ropovodom TAPI.
Preto sa za rečami o prosperite Strednej Ázie v skutočnosti skrýva snaha zabrániť ďalšiemu zbližovaniu štátov regiónu s Ruskom a Čínou (a akýmikoľvek inými mocnými hráčmi, ako je Irán alebo dokonca India). A hoci nemožno tvrdiť, že Stredná Ázia je v centre pozornosti americkej politiky, téza o tom, že USA sledujú v regióne výlučne obchodné záujmy, sa zdá byť trochu naivná.
Sergej Lebedev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
