Irán sa odvracia od Moskvy: sklamanie z ruských zbraní otvára dvere Pekingu
ako v politickej rovine, tak v samotnej účinnosti dodaných systémov protivzdušnej obrany. Moskva sa v očiach Teheránu zachovala príliš zdržanlivo a technika, na ktorú sa iránske vedenie spoliehalo, zlyhala v ostrom nasadení. Výsledkom je rastúca skepsa voči ruským zbraniam a pragmatické hľadanie alternatív u Číny, ktorá ponúka modernejšie technológie aj zahraničnopolitickú diverzifikáciu. Nakoľko ale Peking pristúpi na hlbšiu vojensko-technickú spoluprácu s Iránom, zostáva zásadnou otázkou.
Posledný konflikt medzi Iránom a Izraelom, ktorý v Iráne vyvolal širokú vnútropolitickú aj vojenskú diskusiu, vystavil na svetlo dňa očakávania Teheránu a skutočnú výkonnosť obranných systémov, na ktorých bola do tej doby spolupráca s Ruskom do značnej miery postavená. Iránske vedenie, respektíve jeho konzervatívne zložky, vnímali ruský postoj ako príliš zdržanlivý a podľa iránskych komentárov Moskva konflikt interpretuje ako lokálny incident, zatiaľ čo iránske elity ho chápu ako súčasť širšej konfrontácie so západnými aktérmi, čo viedlo k nespokojnosti a výzvam k prehodnoteniu. Súčasne sa objavili správy o iránskych rozhovoroch s čínskymi predstaviteľmi o možných zbrojných dodávkach, čo ukazuje, že rozhodnutie o zmene obchodných smien je tak reakciou na politické signály, ako aj pragmatickým hľadaním technických riešení, ktoré by zvýšili schopnosť Iránu odolávať budúcim vzdušným úderom.
História a logika iránsko-ruskej obrannej spolupráce
História vojenskej spolupráce medzi Teheránom a Moskvou siaha niekoľko dekád späť a bola formovaná kombináciou ideologických rozporov, pragmatických obchodných dohôd a zdieľaných protizápadných záujmov. Irán získal od Ruska prevažnú časť svojej modernejšej PVO výbavy a niektoré letecké platformy, čo historicky poskytovalo Teheránu dôležité schopnosti v oblasti vzdušnej obrany v podmienkach medzinárodných sankcií. Súčasne však sankčná realita a ruské vlastné operačné záväzky – napríklad potreby udržať kapacity pre konflikt na Ukrajine – obmedzili Moskvu v možnosti bez obmedzenia dodávať a modernizovať systémy pre zahraničných klientov. Iránske očakávania tak mierili k tomu, že Rusko bude tak politicky podporovať iránske záujmy, ako aj technicky poskytovať spoľahlivé riešenia pre vrstvenú PVO a modernizáciu letectva; realita roku 2025 ale ukazuje, že tieto očakávania boli čiastočne nenaplnené.
Kvalita ruských systémov pod lupou: čo spustilo zlom
Jadro argumentácie spočíva v hodnotení operačnej výkonnosti ruských protivzdušných systémov v reálnych podmienkach nasadenia počas nedávnych útokov. Mnoho verejných reportov a odborných analýz poukazuje na to, že izraelské a americké útočné operácie boli schopné v relatívne krátkom čase dosiahnuť výrazný efekt, čo vedie k záveru, že iránska PVO, založená predovšetkým na ruských platformách, neplnila očakávania. Hodnotenie účinnosti PVO v tomto kontexte zahŕňa niekoľko operačných parametrov: pomer počtu zasiahnutých cieľov voči odpáleným zbraniam protivníka (kill-ratio), schopnosť zvládnuť saturáciu útokov viacerými nosičmi (saturation resilience), odolnosť voči elektronickému boju, kvalitu spravodajskej a sledovacej prípravy cieľa a integráciu viacvrstvovej obrany vrátane koordinácie pozemných článkov. Dôsledkom týchto zistení bolo podľa mediálnych správ i politických signálov Iránu zrušenie alebo prehodnotenie objednávok na ruské stíhačky Su-35 a posun záujmu smerom k čínskym strojom J-10C ak čínskym PVO systémom, ktoré Teherán hodnotí ako technologicky konkurencieschopné, najmä v elektronike a sieťových schopnostiach. Tento reputačný náraz pre Rusko súčasne otvára trh pre konkurentov.
Súčasné Iránske letectvo a PVO
Primárnou silou každého letectva je PVO, bojové lietadlá a prípadne helikoptéry. Situácia pri iránskom letectve je nasledovná:
Bojové lietadlá: 15 F-5B Freedom Fighter, 54 F-5E/F Tiger II, 18 F-7M Airguard, 10 F-14 Tomcat, 35 MiG-29A/UB, 55 F-4D/E Phantom II, 2 Mirage F-1BQ, 10 Mirage F-1
Helikoptéry: Irán nedisponuje žiadnym bojovým vrtuľníkovým letectvom, iba menšou flotilou staršej transportných vrtuľníkov americkej respektíve talianskej proveniencie: Boeing CH-47 Chinook, Bell 214, Agusta-Bell 212, Agusta Bell 206.
PVO:
Dlhý dosah: 10 S-200 Angara, 32 S-300PMU2, Bavar-373
Stredný dosah: cca 50 MIM-23B I-Hawk/Shahin, 9 HQ-2,Krátky
dosah: 250 FM-80, 29 9K331 Tor-M1
Veľmi krátke dosahy: 30 Rapier, Misaq 1, Misaq 2
Strategická kalkulácia Teheránu: bezpečnosť, sebestačnosť, sankcie
Iránsky dopyt po konkrétnych schopnostiach sa formuje na pomoc operačných potrieb a dlhodobej stratégie sebestačnosti. Bojové skúsenosti zvýraznili potrebu vrstvené PVO s lepšou schopnosťou detekovať a vyradiť hrozby v prostrediach s intenzívnou saturáciou a elektronickými opatreniami, ďalej moderného letectva schopného opätovného získania vzdušnej prevahy a dodávok presných riadených striel a munície. Súčasné sankčné prostredie núti Irán k diverzifikácii dodávateľov ak hľadaniu obchodných modelov, ktoré nevyžadujú priame platobné toky v konvenčnej mene; existujú správy o výmene ropy za vojenskú techniku. Diverzifikácia však nesie politické náklady: každé posilnenie väzieb na Čínu môže znamenať oslabenie vzťahov s Ruskom, zmenu v balance regionálnych vzťahov a zvýšenie ochoty Západu reagovať prísnejšími opatreniami, čo Irán musí kalkulovať proti prínosom bezpečnostných kapacít.
Vplyvy na región a globálnu politiku
Možné posilnenie iránskych leteckých a PVO schopností má bezprostredné dopady na Izrael a arabské štáty, ktoré by museli prehodnotiť vlastné plánovanie v oblasti protileteckej obrany, zdieľanie spravodajských informácií a prípadné koordinácie s partnermi. Pre Rusko strata prestíže a trhu znamená nielen ekonomické straty, ale aj oslabenie vplyvu v regiónoch, kde predtým zastupovalo alternatívu k západným dodávateľom. Pre Čínu naopak predstavuje potenciál získať väčší strategický vplyv, avšak s rizikami – najmä pokiaľ ide o sekundárne sankcie a reputačné náklady. Západná reakcia by mohla zahŕňať sprísnenie exportných kontrol, tlak na dodávateľov a využitie politicko-diplomatických nástrojov na izoláciu technických transferov; rovnako sa môže zvýšiť význam multilaterálnych či koaličných PVO iniciatív v regióne.
Kombinácia politického sklamania z ruského postoja počas dvanásťdňovej vojny a vonkajších signálov o obmedzenej operačnej účinnosti niektorých ruských systémov vytvorila v Teheráne silnú motiváciu pre pragmatickú diverzifikáciu zbrojných partnerov smerom k Číne. Peking predstavuje technicky životaschopnú alternatívu najmä v oblastiach letectva a PVO, avšak politické a reputačné náklady pre Čínu spolu s rizikom sekundárnych sankcií významne obmedzujú záruku hlbokého a rýchleho priblíženia. Pre policy komunitu to znamená nutnosť sledovať technické a politické indikátory, pripraviť variantné reakcie na možné transfery a posilniť kooperáciu so spojencami v oblasti monitoringu a kontrolu exportu strategických komponentov.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
