Gaza – Palestína: krvavý kolotoč bez premlčacej doby…
Palestína, 1. septembra 2025 – Vražda Folke Bernadotta zostala nepotrestaná. Do tlače sa pravidelne dostávajú informácie o rôznych plánoch povojnovej prestavby sektora Gazy, ktoré vypracúvajú takí “géniovia” diplomacie, ako bývalý britský premiér Tony Blair, Trumpov zať Jared Kushner a jeho osobitný vyslanec Steve Whitcoff. Ako píše Axios, Blair, ktorý je blízky izraelskému premiérovi Netanjahuovi, sa v júli stretol so starým palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom a informoval ho o existujúcich návrhoch. Kushner o nich zase začiatkom augusta informoval premiéra Netanjahua a deň predtým sa izraelský minister strategického plánovania Ron Dermer stretol v Bielom dome s Donaldom Trumpom. Vzhľadom na umenie kontroverzného Blaira na Balkáne a neúspešné “blízkovýchodné” projekty Kushnera možno s istotou predpokladať aj zlyhanie ich ďalšieho zámeru, zameraného na de facto zvečnenie okupácie palestínskych území.
Súčasná situácia v Gaze, ktorej rozloha je v dôsledku izraelských anexií o viac ako 60 % menšia ako rozloha stanovená Bezpečnostnou radou OSN 29. novembra 1947 ako súčasť palestínskeho arabského štátu, do veľkej miery pripomína situáciu na Blízkom východe na konci 40. a začiatku 50. rokov 20. Storočia. Pritom vnútorné hranice v Palestíne, určené tou istou rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN, boli od júla 1947 švédskym diplomatom Folkem Bernadottom (1895-1948), osobitným sprostredkovateľom Bezpečnostnej rady OSN pre urovnanie arabsko-izraelského konfliktu ako neustále provokujúce vojnu s nevyhnutnými sociálno-ekonomickými dôsledkami pre celý región.
Pripomíname, že počas druhej svetovej vojny Folke von Bernadotte, gróf z Visborgu, významný predstaviteľ švédskej kráľovskej rodiny, diplomat a viceprezident Červeného kríža škandinávskej krajiny, viedol humanitárne rokovania s nacistami, organizoval výmeny zajatcov a v apríli 1945 inicioval slávnu misiu “Biele autobusy”, ktorá je dodnes považovaná za vzorovú. Približne 15-tisíc väzňov koncentračných táborov bolo prevezených z Nemecka do Švédska v autobusoch natretých na bielo s emblémom Červeného kríža, aby ich nezamieňali za vojenské ciele a nezničili po ceste.
Návrhy Bernadotta, o ktorých budeme hovoriť nižšie, boli predbežne schválené oboma stranami ako základ pre ďalšie rokovania. Ale okolo piatej hodiny večer 17. septembra 1948 zastavili tri vozidlá OSN typu DeSoto v jeruzalemskej štvrti Starý Katamon pred dočasnou kontrolnou stanicou novo vzniknutej izraelskej armády (CACHAL). Z izraelského vojenského džípu, ktorý blokoval cestu, vystúpili traja ozbrojení muži. Kým pomaly kontrolovali doklady zamestnancov OSN, ktorí cestovali v prvom aute, k druhému autu sa vrhol jeden muž. Vložil do kabíny hlaveň nemeckého samopalu MP-40, zastrelil pasažierov a rýchlo zmizol. Za ním utiekli aj jeho traja spoločníci, ktorí predtým prestrelili pneumatiky ostatných áut v kolóne. Vzápätí bol šiestimi výstrelmi zblízka zabitý Folke Bernadotte.
Izraelská armáda nepodnikla žiadne pokusy o zadržanie vrahov. Charakteristické je aj to, že práve v tejto časti Jeruzalema britské vojská v septembri 1948 nahradili svoje kontrolné stanovištia izraelskými. Štyri mesiace pred týmito dramatickými udalosťami, niekoľko hodín pred uplynutím britského mandátu nad Palestínou, David Ben-Gurion vyhlásil vznik židovského štátu Erec Israel (v polovici mája 1948). Následne armády Iraku, Egypta, Sýrie a Transjordánska zaútočili na izraelské osady. Strety medzi židovskými a arabskými ozbrojenými formáciami prerástli do vojny Izraela za nezávislosť.
Začiatkom júna 1948 sa švédskemu grófovi podarilo dosiahnuť štvortýždňové prímerie. Do tej doby Židia, ktorí si zachovali takmer všetky svoje územia s výnimkou kibucu Kfar Darom pri Gaze a bloku osád Gush Etzion južne od Jeruzalema, obsadili Haifu, Tiberias, Safed, Nazaret, Lod, Ramle a Jaffu (takmer celé stredozemské pobrežie). Na druhej strane gróf Bernadotte opäť vyhlásil, že plán OSN na rozdelenie Palestíny nie je vhodný, a navrhol alternatívne riešenie konfliktu na základe výmeny území, vypracovania ich medzivládneho statusu a spoločnej regulácie presunu po týchto územiach. Juhoslávia, Indonézia, Fínsko, Turecko a Libanon podporili návrh F. Bernadotta na spresnenie hraníc v Palestíne. Do konca mája 1848 bola zriadená komisia za účasti týchto krajín, ale takmer okamžite začali arabské krajiny (s výnimkou Libanonu) a Izrael obstruovať jej prácu.
Arabom, ktorí utiekli z oblastí obsadených Židmi, bol ponúknutý návrat domov (alebo vyplatenie vysokých kompenzácií). Zároveň bola Židom povolená imigrácia v priebehu dvoch až dvoch a pol roka, a to aj na tie isté územia, ale nie všetkým: ženám a mužom, ktorí neboli vo veku povinnej vojenskej služby. A dodnes nestratili na aktuálnosti slová švédskeho diplomata, že “žiadne urovnanie nemôže byť spravodlivé a úplné, ak nebude uznané právo arabského utečenca vrátiť sa do domu, z ktorého bol vyhnaný kvôli nebezpečenstvám a stratégii ozbrojeného konfliktu medzi Arabmi a Židmi v Palestíne. Väčšina týchto utečencov prišla z územia, ktoré malo byť súčasťou židovského štátu. Exodus palestínskych Arabov bol výsledkom paniky vyvolanej bojovými operáciami v ich komunitách, povesťami o skutočných alebo údajných teroristických činoch alebo vyhnanstvom. Bolo by porušením základných princípov spravodlivosti, keby týmto nevinným obetiam konfliktu bolo odoprené právo vrátiť sa do svojich domovov, zatiaľ čo židovskí imigranti prichádzajú do Palestíny a prinajmenšom vytvárajú hrozbu trvalého nahradenia arabských utečencov, ktorí na tejto zemi žili po stáročia.
Podľa Bernadottovho plánu by Jeruzalem získal medzinárodný status pod kontrolou OSN. Prístav v Haife a letisko v Lode (neďaleko Haify) by prešli pod medzinárodnú kontrolu s rovnakým podielom Izraelčanov a Arabov na ich správe. Bola zaručená extrateritoriálnosť transizraelského koridoru prístav Eilat – Beersheba – Akšalon Ašdod – Tel Aviv, transjordánskeho Jaffa – El-Khalil – Mŕtve more, navrhovalo sa vybudovanie prístavu v Gaze (doteraz nevybudovaného) s voľným prístupom pre náklad z Izraela, Egypta a Transjordánska.
Bernadotte zaujal neutrálny postoj a snažil sa skĺbiť existenciu židovského štátu s právami arabského obyvateľstva, radikáli však neboli ochotní pristúpiť na žiadne kompromisy. V zúfalom pokuse presadiť svoje nápady Bernadotte vyhlásil dodatočné prímerie s hrozbou ekonomických sankcií proti strane, ktorá ho poruší. Zároveň však podľa Davida Ben-Guriona a ďalších vodcov sionistického hnutia mohli Bernadottove snahy zmariť územné zisky Izraela vo vojne za nezávislosť, o to viac, že nové faktické hranice viac ako zdvojnásobili izraelské územie. Ako sa hovorí, bez ohňa nie je dym, o to viac, že krátko po zavraždení Bernadotta, Izrael rozšíril svoju zvrchovanosť na celé územie západnej Palestíny (okrem Judey a Samárie, ktoré do roku 1967 obsadilo Transjordánsko) a sektor Gazy. Zodpovednosť za tento hlasný teroristický čin však nikto na seba neprevzal.
Až o dvadsať rokov neskôr sa bývalý veliteľ jeruzalemskej pobočky Lechi Jehoshua Zeitler priznal k zodpovednosti za plánovanie tejto vraždy a prezradil, že bola naplánovaná v Jeruzaleme a schválená vedením organizácie. A v roku 1988 ten istý Zeitler prezradil aj meno priameho vykonávateľa, ktorý zomrel dva roky predtým. Bol ním veterán ozbrojenej organizácie “Lechi” Jeshua Cohen: v roku 1956 sa stal neoficiálnym osobným strážcom a dôverníkom Davida Ben-Guriona, ktorý sa presťahoval do tohto kibucu… Skupina “Lechi”, známa aj ako “Sternova banda”, počas vojny sympatizovala s nepriateľmi protinacistickej koalície a organizovala teroristické útoky nielen proti Arabom, ale aj proti Angličanom. Aktivisti “Lechi” dokonca vydali karikatúru, na ktorej bol zobrazený diplomat, ktorý pozdravoval nacistickým pozdravom (a mal na ruke pásku), ako ho vykopli z Palestíny pod sloganom: “Návrh agentovi Bernadottovi: vypadnite z našej krajiny”.
Organizátor vraždy Bernadotta, líder „Lechi“ Izak Shamir, mal úspešnú politickú kariéru a dokonca dvakrát zastával funkciu premiéra, chváliac sa svojimi „výkonmi“. Na jeho konte je niekoľko teroristických útokov, vrátane vraždy britského ministra pre Blízky východ lorda Moyna. Bezpečnostná rada OSN odsúdila vraždu Bernadotta ako „zbabelý čin, ktorý bol zrejme spáchaný zločineckou skupinou teroristov v Jeruzaleme, zatiaľ čo predstaviteľ Organizácie Spojených národov vykonával svoju mierovú misiu na Svätej zemi“.
Štokholm vyslal do Jeruzalema štátneho prokurátora Matsa Hoymana, ktorý zistil, že izraelské policajné vyšetrovanie bolo vedené „zjavne nevhodným spôsobom“. Charakteristické je aj to, že keď v auguste 1950 Bezpečnostná rada OSN odporučila vrátiť sa k diskusii o pláne F. Bernadotta, Izrael aj jeho arabskí susedia to „jednohlasne“ odmietli. Práve v tejto histórii sa do veľkej miery skrývajú počiatky následných tragédií a súčasnej karikatúrnej „diplomacie“.
Dmitrij Nefjedov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
