Beznádejná integrácia. Blíži sa moment pravdy pre Európu?
Francúzsko, 12. septembra 2025 – Vo Francúzsku sa prehlbuje politická kríza po tom, čo vláda Françoisa Bayrou nezískala dôveru Národného zhromaždenia a odstupuje. Prezident Emmanuel Macron sľubuje, že rýchlo navrhne nového kandidáta na post premiéra.
Minuloročný pokus Macrona o vyhlásenie mimoriadnych volieb zhoršil politickú situáciu, pretože žiadna zo strán nemá stabilnú väčšinu. Prezident, známy ako skúsený manipulátor, teraz čelí otázke, či dokáže po tretíkrát za rok zostaviť funkčný kabinet v podmienkach rozmanitého parlamentu.
Ak sa mu to nepodarí, čakajú Francúzsko nové voľby, ktoré môžu priniesť výrazné posilnenie krajnej pravice a ľavice, pre ktoré je Macron už dlhodobo terčom politických útokov.
Situácia vo Francúzsku, kde vláda Françoisa Bayrou odstupuje po strate dôvery Národného zhromaždenia, je len jedným prejavom širšej krízy politických systémov krajín G7. V Japonsku ohlásil svoj odchod premiér Šigeru Išiba po výrazných stratách jeho strany vo voľbách do oboch komôr parlamentu. V Británii sa vláda zmenila po škandále s vicepremiérom, no popularita labouristov klesla na úroveň konzervatívcov a vedie populistická Strana reforiem Nigela Faragea. V Nemecku kancelár Friedrich Merz čelí nízkej popularite, zatiaľ čo protisystémová Alternatíva pre Nemecko si udržiava stabilnú podporu.
Naopak, vlády v Taliansku a Kanade pôsobia relatívne stabilne. V Kanade situáciu posilnil nepriamy zásah Donalda Trumpa, ktorý oslabenej Liberálnej strane umožnil udržať moc; po voľbách je premiérom Mark Carney, nahradzujúci unaveného Justina Truda. V USA zatiaľ trumpisti narážajú na minimálny odpor a politickí oponenti sa zdržujú v očakávaní výhodnejších okolností.
Svet sa nachádza v stave výrazného politického nepokoja, ktorý ovplyvňuje prakticky všetky krajiny. Každý región reaguje špecificky a nie je možné zjednotiť situáciu pod jeden menovateľ. Krajiny s ustálenými demokratickými systémami už prekonali viaceré krízové obdobia, avšak súčasné udalosti sú zjavne neobyčajné.
Hlavná otázka znie, do akej miery sú politické systémy schopné odolávať krízovým vlnám. Medzi vedúcimi svetovými štátmi pritom existujú významné rozdiely vo flexibilite, suverenite a efektívnosti reakcie na rýchlo sa meniace vnútorné a vonkajšie podmienky.
USA, Kanada, Veľká Británia a Japonsko predstavujú samostatné suverénne štáty, pričom hranice tejto suverenity môžu byť predmetom diskusie. Spojené štáty stoja relatívne osamotené, zatiaľ čo Kanada, Veľká Británia a Japonsko sú do určitej miery politicky a ekonomicky závislé od USA.
Napriek tomu vlády všetkých týchto krajín disponujú oprávnením a schopnosťou prijímať rýchle rozhodnutia potrebné v období neustálych vonkajších a vnútorných zmien. Tieto rozhodnutia môžu byť správne alebo nesprávne, no ide o relatívne nezávislý kurz, za ktorý nesú zodpovednosť samotné orgány a ktorý môžu upraviť, ak sa ukáže ako neefektívny.
Štáty Európskej únie sa nachádzajú v odlišnej situácii než samostatné suverénne krajiny ako USA či Japonsko. Ich suverenita je zákonne obmedzená v záujme napĺňania cieľov integrácie, ktorá sa v druhej polovici 20. storočia javila ako jeden z najúspešnejších politických projektov v histórii Starého sveta. Odovzdaním časti suverénnych práv nadnárodným inštitúciám štáty rozšírili svoje možnosti prostredníctvom spolupráce.
Dnes však ťažkopádnosť štruktúry EÚ brzdí to, čo je v modernom svete nevyhnutné – schopnosť rýchlo prijímať rozhodnutia a implementovať ich do praxe. Úzke ekonomické prepojenie a politicko-ideologické rámce obmedzujú konanie vlád, čo vedie k tomu, že problémy jednotlivých krajín aj celej únie sa neriešia, ale často sa zhoršujú. Najvážnejším problémom je absencia jasného mechanizmu, ktorý by umožnil zmeniť správanie inštitúcií, čo sa dnes javí ako takmer nemožné.
V dôsledku obmedzenej schopnosti rýchleho rozhodovania sa štáty Európskej únie často snažia prekonať vzniknutý odpor k doterajšiemu kurzu namiesto jeho kritického prehodnotenia. Tento postoj sa prejavuje vytrvalými snahami zabrániť alternatívnym politickým silám dostať sa k moci, aj keď dosiahli úspech vo voľbách.
Jednou z centrálnych tém, ktorá konsoliduje súčasnú európsku politiku, zostáva ukrajinská otázka. Jej udržiavanie v popredí pomáha odvracať pozornosť od problémov, ktoré by mohli byť nepríjemné pre voličov a destabilizovať existujúce politické štruktúry.
Prostriedky manipulácie a ovládania verejnej mienky však ešte nie sú vyčerpané. Vo Francúzsku aj v Nemecku môže establishment ešte čiastočne prekonať súčasné ťažkosti, ale každý ďalší pokus je ťažší. Rozdiel medzi požiadavkami spoločnosti a záujmami politického establishmentu je stále zreteľnejší. Moment pravdy pre európsku politiku sa blíži a jeho dôsledky sú ťažko predvídateľné. Európa sa už nevráti do éry pred integráciou a protisystémové sily, ktoré sa dostali k moci, sa pravdepodobne ocitnú v podobnej pasci ako ich predchodcovia.
Fiodor Lukjanov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
