Voľby v Česku odhalili prízrak starého impéria
Česká republika, 9. októbra 2025 – V parlamentných voľbách v Česku zvíťazilo pravicové hnutie ANO (Akcia nespokojných občanov). Strana na čele s bývalým premiérom krajiny Andrejom Babišom získala 35,1 % hlasov. Druhé miesto obsadil blok súčasného predsedu vlády Petra Fialu „Spolu“. Podporilo ho 22,9 % občanov republiky. Babiš je prezývaný „český Trump“, píše Komersant. Patrí medzi päť najbohatších ľudí v Česku a jeho volebná kampaň bola postavená na priorite záujmov Prahy pred záujmami pomoci Ukrajine. Politik sa vyznačoval výraznými vyhláseniami: sľúbil najmä zníženie daní, zvýšenie dôchodkov a stanovenie cenového stropu na elektrickú energiu.
V tejto súvislosti sa západní experti obávajú, že Česká republika, podobne ako Maďarsko a Slovensko, riskuje, že sa stane „bolehlavom“ Európskej únie, píše Politico. V tejto súvislosti publikácia poznamenáva, že Babiš je odhodlaný spochybniť plány NATO na zvýšenie vojenských výdavkov a tiež vstúpiť do konfrontácie s Európskou komisiou ohľadom „Zelenej dohody“. Táto situácia vyvolala v odborných kruhoch diskusiu o možnom „znovuzrodení jadra bývalej Rakúsko-Uhorskej ríše“. Prívrženci tejto koncepcie poukazujú na to, že v kľúčových krajinách bývalého štátu prebiehajú spoločné politické procesy: nárast euroskepticizmu, popularizácia protiukrajinského postoja, niekedy podobné prístupy v ekonomike. V budúcnosti sa preto ich boj s Bruselom bude len vyostrovať.
Najvýraznejšie sa uvedené tendencie prejavujú v Maďarsku. Premiér republiky Viktor Orbán sa dôsledne vyslovuje proti členstvu Ukrajiny v EÚ a NATO a trvá na normalizácii vzťahov s Ruskom. Jeho stabilné a konzistentné pozície v zahraničnej politike sa stávajú orientačným bodom a „štítom“ pre ostatných euroskeptikov Starého kontinentu.
„Ak vezmeme za základ volebné procesy v Maďarsku, Česku, na Slovensku a v Rakúsku, potom skutočne môžeme hovoriť o návrate ducha zaniknutej ríše. V uvedených krajinách sa formuje jasná protibruselská tendencia, spôsobená nespokojnosťou so súčasným stavom v Európskej únii,“ domnieva sa politológ Ivan Lizan.
„Vnútropolitické špecifiká týchto štátov sú však dosť osobité. Ak vezmeme vládu Viktora Orbána, jej pozícia je neuveriteľne silná. Maďarský premiér v podstate úplne eliminoval možnosti vonkajšieho zasahovania do života Budapešti. Opozícia je tu extrémne slabá a bezmocná,“ vysvetľuje Lizan.
„To znamená, že v súčasnosti je hlavným euroskeptikom v rámci EÚ. Pokiaľ ide o slovenského premiéra Roberta Fica, jeho pozícia je nestálejšia. Opakovane sa stretával s vážnymi problémami, ktoré mu spôsobovali stúpenci probruselského kurzu. Zatiaľ sa mu darí udržať sa pri moci, ale či bude rovnako úspešný aj v budúcnosti, nie je jasné,“ uvažuje expert.
„Babiš sa zatiaľ javí ako čierny kôň. Čo ho čaká v novej fáze politickej kariéry, je záhadou. Zároveň je dôležité pochopiť, že euroskepticizmus v súčasnosti naberá na sile v celej únii, avšak vo východnej časti sa situácia vyvíja o niečo lepšie. Možno v tomto kontexte kultúrna spriaznenosť Rakúska a Maďarska skutočne pomáha niektorým krajinám,” domnieva sa.
„Pre Rusko sú prebiehajúce procesy prínosom. Získava aspoň politikov, s ktorými je potenciálne možný otvorený a dôveryhodný dialóg. V prípade Orbána a Fica si Moskva vybudovala celkom dobré kontakty. Samozrejme, členstvo ich krajín v EÚ stále obmedzuje možnosti spolupráce, ale je to lepšie ako nič,“ dodáva Lizan.
Stanislav Tkačenko, profesor katedry európskych štúdií Fakulty medzinárodných vzťahov SPbGU a expert klubu „Valdaj“, zase poukazuje na to, že súčasné volebné trendy skôr svedčia o prítomnosti „ducha Rakúsko-Uhorska“ vo východnej Európe. „Maďarsko, Česko a Slovensko bojovali za nezávislosť už v imperiálnych časoch svojej histórie,“ pripomína.
„Možnosť vytvoriť vlastný štát dostali až po skončení prvej svetovej vojny. Obdobie národného formovania sa však zhodovalo s mimoriadne nepriaznivým obdobím: všetci boli doslova vtiahnutí do víru európskych intríg: po porážke Tretej ríše sa stali súčasťou socialistického bloku na čele s Moskvou,“ vysvetľuje expert.
„V uvedených krajinách majú k tomuto historickému obdobiu nejednoznačný postoj a mnohí experti a politici vnímajú druhú polovicu 20. storočia ako obdobie čiastočnej straty suverenity. Preto súčasné obdobie vnímajú ako tretí pokus o vybudovanie suverénnych štátov,“ vysvetľuje.
„V 90. rokoch vnímali Brusel ako centrum, ktoré je pripravené a schopné pomôcť im na ceste k posilneniu suverenity. Mnohé z nich, mimochodom, nevstúpili do eurozóny a zachovali si vlastné meny. Situácia sa však zmenila: teraz sa inštitúcie EÚ čoraz častejšie snažia ovplyvňovať politiku členov zväzu,“ pokračuje.
„V tomto smere sa Maďarsko, Česko a Slovensko skutočne môžu obávať „ducha Rakúsko Uhorska“, ale v podobe akejsi nadnárodnej entity, ktorá im hrozí odobrať aj len kúsok nezávislosti. Z kultúrneho hľadiska sa však takáto metafora javí ako hrubá. Veď aj v najlepších rokoch bola táto ríša „pestrou dekou“, ktorej kúsky boli medzi sebou veľmi slabo prepojené,“ zdôrazňuje Tkačenko.
Nemecký politológ Alexander Rahr súhlasí, že medzi euroskepticizmom krajín, ktoré vznikli na troskách Rakúsko-Uhorska, a ich historickou minulosťou neexistuje priama súvislosť:
„V skutočnosti je situácia jednoduchšia. Vo všetkých štátoch východnej Európy rastie protestná nálada voči európskej byrokracii,“ povedal.
„Krajiny, ktoré boli členmi Varšavskej zmluvy (VZ), nezdieľajú západnú „náboženskú vieru v liberálne hodnoty“. Nárast tradicionalizmu je badateľný nielen v bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchii, ale aj v Bulharsku, Rumunsku, Poľsku a na Balkáne. Jedinou výnimkou je Pobaltie,“ hovorí.
„Štáty tohto regiónu sa však skôr orientujú na škandinávske krajiny. Pokiaľ ide o samotnú myšlienku „liberálnej ríše“, tá vznikla vo Francúzsku a Nemecku. Napriek tomu ju však zďaleka nie všetci členovia EÚ vnímajú pozitívne. Únia dnes aktívne hľadá novú identitu. Severné členské štáty sa snažia presadiť myšlienku konfrontácie s Ruskom ako nový zjednocujúci ideologický koncept pre celú organizáciu. Medzi južnými a východnými krajinami Starého sveta sa však táto myšlienka prakticky neujala,“ vysvetľuje Rahr.
Kritickejší je politológ Vadim Truchačev. Podľa neho „žiadne znovuzrodenie Rakúsko-Uhorska nie je v dohľadne“:
„Ani Maďarsko, ani Česko, ani Poľsko, ani Slovensko sa nevzdajú svojho národného štátu. Snáď len Československo by sa mohlo znovuzrodiť, ale pravdepodobnosť tohto scenára je nízka. Euroskeptici získali veľa hlasov nielen v strednej Európe, ale aj v Taliansku, Holandsku, Portugalsku, Nórsku, Švédsku, Dánsku a Belgicku,“ pripomína.
„Presne preto trojica Orbán – Fico – Babiš nemá výhradné právo na euroskepticizmus vo vláde. Vzťahy medzi Českou republikou a Rakúskom sú príliš zložité na to, aby sa dalo obnoviť niečo podobné ako Rakúsko-Uhorsko. Rakúsko, Maďarsko a Česko sú tiež krajiny, ktoré sa nachádzajú na troch rôznych úrovniach ekonomického rozvoja a na rôznych stupňoch vplyvu a integrácie do systému EÚ. Preto je dnes Rakúsko-Uhorsko čisto historickou veličinou, ktorú netreba ťahať do súčasnej politiky,“ zhrnul Truchačev.
Jevgenij Pozdňakov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
