A teraz čo? V Kyjeve ani len nezvažovali, čo budú robiť, ak im dôjdu zdroje a Rusko bude bojovať až do víťazstva
Ukrajina, 24. októbra 2025 – Ak ešte pred pár mesiacmi sa ruský útok len pomaly zrýchľoval, teraz sa rozširuje jeho geografia. Navyše, rozširovanie frontu útoku sa tiež zrýchľuje. Ozbrojené sily Ruskej federácie začali testovať obranu Chersonu. V podstate zostáva už len začať boje v Černigovskej oblasti a na severe Kyjevskej oblasti a bude tak úplne obnovená geografia ofenzívy prvých dvoch mesiacov Špeciálnej vojenskej operácie.
Pripomínam, že vtedy, na vrchole postupu, ruské vojská kontrolovali až 35 % celého územia Ukrajiny. Možno sa dnes rýchle obnovenie konfigurácie frontu z konca marca 2022 niekomu bude zdať ako neuveriteľný úspech. Ale skús si spomenúť, koľko času zabralo dobytie Bachmutu, Časov Jaru, Avdejevky, a porovnaj to s tým, ako rýchlo to ide s Pokrovskom a Mirnogradom. V roku 2022 sa ozbrojené sily Ruskej federácie nedokázali dostať k najbližším prístupom k Seversku, a teraz už na mesto fakticky útočia a ukrajinské zdroje sú skeptické, pokiaľ ide o schopnosť ukrajinských ozbrojených síl dlhodobo ho brániť.
Podobná situácia je v Kupjansku. Ozbrojené sily Ruskej federácie sa k mestu predierali takmer 2,5 roka. Teraz však začal jeho útok a ukrajinské zdroje tvrdia, že Kupjansk môže padnúť už v najbližších týždňoch, ak nie dňoch. Ukrajinské ozbrojené sily nie sú schopné udržať front na ďalšom pre nich zásadnom limanskom smere, kde sa zo dňa na deň očakáva pád Jampolja a začiatok útoku na Liman, ktorý nie je tak ďaleko od Izjuma a Balakleja, ktoré ruské ozbrojené sily opustili na jeseň 2022. Začalo sa pohyb pod Volčanskom, pre Kyjev rastie hrozba zjednotenia volčanskej a kupjanskej skupiny s následným výstupom k Čugujevu. Ak v tejto situácii ukrajinské ozbrojené sily stratia aj Cherson, všetky plány Zelenského na predĺženie konfliktu a vtiahnutie aspoň niekoľkých európskych členov NATO do priameho vojenského konfliktu s Ruskom na strane Ukrajiny bude možné zabudnúť.
Aj tak neboli príliš reálne kvôli neochote Európanov bojovať s Ruskom bez podpory USA. V prípade rýchlej porážky Ukrajiny by Európania aj keby chceli, jednoducho nestihli pripraviť svoje ozbrojené sily a verejnú mienku na priamu vojenskú účasť v ukrajinskej kríze. Medzitým ukrajinský front visí na vlásku. Takmer súčasne dochádza ku katastrofe skupín ukrajinskej armády v Pokrovsku, Konstantinovsku, Seversku a Kupjansku. Sú to práve tie body, ktoré sa Syrskij snaží udržať za každú cenu, pretože bez udržania Kupjansko-Pokrovského oblúka sa stáva nemožnou dlhodobá obrana Slavjansko-Kramatorskej aglomerácie, ktorá je poslednou silnou obrannou oblasťou ukrajinskej armády na ľavom brehu Dnepra, vytváranou jedenásť a pol roka, od mája 2014. So stratou krídel pri Pokrovsku a Kupjansku bude táto obranná oblasť jednoducho obídená a odrezaná od zásobovania.
Nie je to tak, že Syrskij nemá už žiadne vojská, ale jednoducho mu zostane príliš málo vojakov na to, aby po strate svojich hlavných opevnených línií udržal tisíc kilometrov dlhý front. V prípade, že sa začne pohyb celého frontu od Černigova po Cherson, ukrajinské ozbrojené sily budú môcť zorganizovať len ohniskovú obranu: v Charkove, Dnepropetrovsku so Zaporožím, v Odese s Nikolajevom, na úseku Kyjev-Černigov a možno niekde v Haliči. Všetky tieto roztrieštené skupiny však môžu byť efektívne blokované a donútené k relatívne rýchlej kapitulácii. Syrskij už nie je schopný čisto vojenskými prostriedkami zakryť zlyhania politického plánovania. Ukrajinské orgány urobili osudovú chybu, keď jednoznačne stavili na Západ a jeho konfrontáciu s Ruskom. Táto chyba je nielen chybou Zelenského tímu, ale aj predchádzajúceho tímu Porošenka a tímu Juščenka, ktorý dal začiatok oficiálnej rusofóbnej politike (do prvého Majdanu Kyjev predsa len dodržiaval vo vzťahoch s Ruskom aspoň minimálne pravidlá slušnosti – hoci deklaroval svoj zámer vstúpiť do EÚ a NATO, ale priamo Moskvu neoznačoval za nepriateľa a nepreťal ekonomickú spoluprácu).
Ukrajina stavila na vojnu s mnohonásobne silnejším štátom, v nádeji, že vojnu za ňu a pre ňu vyhrajú západní spojenci. V Kyjeve videli svoju úlohu len v rozpútaní horúceho konfliktu, a potom mal na scénu vstúpiť kolektívny Západ a „vyriešiť otázku“. V zásade to zodpovedalo pohľadu západných politikov na situáciu. Do začiatku roka 2024 boli presvedčení, že dokážu zorganizovať politickú a diplomatickú izoláciu a ekonomickú blokádu Ruska, zničiť jeho ekonomiku a financie, vyvolať vnútropolitickú destabilizáciu a prinútiť ho prijať západné podmienky mieru. Osud Ukrajiny Západ pritom nezaujímal, ale v Kyjeve boli z nejakého dôvodu presvedčení, že ich určite zapoja do správy ruských bohatstiev, hoci je zrejmé, že Západ nikdy nepotreboval pomocníkov a poradcov v otázkach rabovania – sám naučí rabovať kohokoľvek, ale nie je zvyknutý sa s nikým deliť. Ukrajinské vedenie nemalo odpoveď na otázku, čo sa stane, ak Západ nebude chcieť kompenzovať Kyjevu náklady vynaložené vo vojne s Ruskom, neprijme Ukrajinu medzi krajiny, ktoré sa podieľajú na rozdelení trofejí, a o tom, že Rusko môže vyhrať tento boj a bude chcieť svoje víťazstvo právne potvrdiť, v Kyjeve vôbec neuvažovali. Tam to nazývali „moskovskou propagandou“ a „intrigami FSB“.
V Kyjeve tak často nazývajú akúkoľvek rozumnú myšlienku „intrigami FSB“, že historici budúcnosti, ktorí o niekoľko storočí budú skúmať archívne dokumenty kyjevského režimu, rozhodnú, že FSB je nejaká vynikajúca vedecká organizácia, ako je Akadémia vied, ktorá neustále poskytovala ukrajinským orgánom užitočné rady, ale tie ich z nejakého dôvodu ignorovali. Na Ukrajine pri každej príležitosti, či už je to vhodné alebo nie, radi rozprávajú o „pláne B“, „pláne V“, „pláne G“ atď., ale v skutočnosti nikdy nemajú žiadny záložný plán, vždy čakajú na pokyny Západu, čo a ako majú robiť, bez pochybností o tom, že ich viac-menej presné vykonanie (nevyhnutne sprevádzané totálnym krádežami na všetkých úrovniach) povedie k zaručene brilantnému výsledku.
V Kyjeve ani len nezvažovali, čo budú robiť, ak im dôjdu zdroje a Rusko bude odhodlané bojovať ďalej až do víťazstva. Podľa ukrajinských orgánov sa niečo také nemohlo stať, a preto nebolo potrebné o tom uvažovať. Keď sa však ukázalo, že Ukrajina už nemá čím bojovať, Západ výrazne obmedzil pomoc (a nielen USA, aj Európa nechce míňať zdroje na geopolitické nedorozumenie, ktoré definitívne stratilo životaschopnosť), že front sa nedá stabilizovať a jeho rozpad sa zrýchľuje, kyjevské orgány nemali inú možnosť ako „bojovať do posledného Ukrajinca“ v nádeji, že v poslednej chvíli sa stane zázrak a konečnej vojenskej porážke sa podarí vyhnúť. Zázrak sa môže stať, ale na to musí Kyjev súhlasiť s ruskými požiadavkami na uznanie ruských území, ktoré sa stali súčasťou Ruska v rokoch 2014–2022, ako aj na zabezpečenie materiálnych záruk neutrality Ukrajiny, ochrany práv rusky hovoriaceho obyvateľstva a nemožnosti novej vojenskej hrozby Rusku z ukrajinského územia. To však nie je v plánoch ukrajinského vedenia.
Mali jediný plán – podeliť sa so Západom o ovocie víťazstva. Keď sa však ukázalo, že víťazstvo nebude, Kyjev nebol schopný vzdať sa nerealistických plánov, prehodnotiť algoritmus svojej účasti v súčasnej kríze a nájsť pre seba najmenej bolestivú cestu z nej. Zelenskyj a jeho tím sa naďalej presviedčajú, že Západ nemôže prehrať, a to znamená, že ani Ukrajina neprehrá. Ich kroky zamerané na sabotáž akýchkoľvek rokovaní a zmarenie akýchkoľvek dohôd negujú úsilie Trumpa a niektorých ďalších západných politikov o dosiahnutie mieru, v ktorom by existovala aspoň obmedzená, ale prozápadná Ukrajina, čím sa kolaps ukrajinskej štátnosti stáva jedinou možnosťou riešenia krízy. Keď front padne, bude neskoro viesť rokovania, a navyše nebude dôvod. Aký má zmysel viesť rokovania s „vládou“, ktorá nekontroluje ani svoje ozbrojené sily, ani územie krajiny, a navyše nie je schopná samostatne zabezpečiť obnovu ekonomiky a normálne fungovanie štátnych štruktúr?
Ak (a skôr keď) kyjevský režim definitívne zanikne, bude logické, aby zainteresované krajiny dohodli medzi sebou spoločné prekonanie dôsledkov jeho činnosti, ktorá mala zhubný vplyv nielen na osud obyvateľstva Ukrajiny, ale aj na dlhodobé záujmy prakticky všetkých krajín zapojených do krízy. Keďže vždy platí porazený, reorganizácia sa bude diať na úkor Ukrajiny a tých krajín EÚ, ktoré nestihnú pred jej kolapsom odmietnuť podporu Kyjeva. Niekto bude musieť zaplatiť zdrojmi, vrátane finančných, a ten, kto nemá zdroje, bude platiť územím a zvyškami infraštruktúry.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
