Michail Chazin: Prečo Západ opakuje ruské 90. roky
Rusko, 24. októbra 2025 – Prečo súčasný Západ prežíva presne to, čo Rusi prežili v deväťdesiatych rokoch. A tento proces sa pri opakovaní nestáva príjemnejším – píše ruský analytik Michail Chazin.
Čo držalo Západ na uzde
Začnem hlavnou tézou: do konca 80. a začiatku 90. rokov žil Západ v stave hrôzy. Hrôzy z toho, že ZSSR môže vyhrať studenú vojnu. Práve tento strach, a vôbec nie humanizmus alebo láska k ľuďom, prinútil západné elity deliť sa. Vytvárala sa stredná trieda, zvyšovala sa životná úroveň väčšiny obyvateľstva, rozvíjala sa sociálna sféra. Nebolo to z lásky k ľuďom, ale zo strachu, ktorý stelesňoval Sovietsky zväz. Kým existoval ZSSR, Západ robil veci, ktoré nikdy predtým nerobil. Ale akonáhle bolo jasné, že ZSSR sa zrútil a tá hrôza už neexistuje, bohaté elity si položili sakramentálnu otázku: „Načo sa deliť?“ A to, čo dnes vidíme, je rozpad práve toho systému všeobecného blahobytu.
Ako rozpad postupuje zhora nadol
Od konca osemdesiatych a začiatku deväťdesiatych rokov začala na Západe nová stratifikácia. A tu je dôležité pochopiť postupnosť: rozpad postupoval zhora nadol, ako trhlina v budove. Najprv sa elity prestali deliť so strednou triedou. Stredná trieda zistila, že pravidlá hry sa zmenili. Prácu nemožno nájsť. Je veľmi ťažké sa brániť. Chodiť na súd nemá zmysel – je to extrémne drahé a zároveň je prakticky nemožné vyhrať súdny spor proti tým, ktorí majú viac peňazí. To všetko sme už videli v Rusku v deväťdesiatych rokoch.
Ale najzaujímavejšie je, že sa to začalo robiť aj u tých, ktorí sú pri moci, u samotných elít. Interakcia mocenských skupín a bohatých ľudí sa vždy odohrávala v úzkych kruhoch – blízki priatelia, spolužiaci, študenti z vysokých škôl. Na Západe existuje jasné rozdelenie škôl. Je to bežná škola, kde študujú všetci negramotní prisťahovalci, migranti. V tejto škole študujú deti príbuzných, v tejto – deti vedeckých pracovníkov. A toto je vôbec súkromná škola, kde prijatie stojí toľko, že ojoj-ojoj-ojoj. Celý tento ucelený systém sa začal rúcať. A tu je príkladná história.
Prípad americkej rodiny z establishmentu
Na konzultáciu ku mne prišla žena, ktorá urobila veľmi úspešnú kariéru. Absolvovala MBA na Harvarde, v niekoľkých veľkých spoločnostiach, ktoré sú známe, zastávala najvyššiu pozíciu – vyššie už bol len sklenený strop. Úspešne sa vydala za predstaviteľa amerického establishmentu. Presne z establishmentu – nie nejaký človek, ktorý má jednoducho vysoký plat, ale človek, ktorý vyrastal v starej správnej americkej rodine s pozíciami v priebehu niekoľkých generácií.
Mali dve deti a vznikla otázka: kde ich vzdelávať? Začali hľadať školu s ohľadom na všetky svoje možnosti, kontakty, miesto bydliska. A zistili, že taká škola neexistuje. Vtedy jej napadla myšlienka, ktorú som nazval geniálnou – presťahovať sa do Ruska. Bolo to ešte pred rokom 2022. Presťahovali sa s manželom a deťmi a zapísali deti do školy. Keďže veľmi dobre poznali celý americký život, pracovali ako konzultanti pre vzťahy s medzinárodným biznisom. Všetko bolo skvelé.
Žili tu dva-tri roky. Manželovi napadlo, že by mohol ísť do Ameriky. Mal s rodinou normálne, ale nie najužšie vzťahy. Pár rokov s nimi nebol, ale potom sa rozhodol – mama bola už staršia, bratia, sestry, spolužiaci, spoluštudenti. Okrem toho bolo treba predať dom. Odcestoval na tri mesiace. Po troch týždňoch prišiel s vytreštenými očami a povedal:
„V tejto krajine sa nedá žiť.“ Videl, čo sa tam deje. Zašiel k svojim spolužiakom zo strednej a vysokej školy. Pýta sa: „Chlapci, čo to je? Ako tu žijete?“
Oni odpovedali: „Ty to nechápeš, nebol si tu tri roky. Pre teba sa všetky tieto veci zrútili naraz, ale my tu žijeme nepretržite. Každé 2-3 mesiace je niečo nové – zvykáme si na to. Ale keď sme s tebou hovorili, pochopili sme, že tu už nie je možné žiť.“ Nehovorím o tom, že v Amerike sa nedá žiť. Len rozprávam konkrétny príbeh, ktorý ukazuje, aké veľké zmeny sa tam dejú.
Zánik inštitúcií – zánik predvídateľnosti
Systém sociálnej stratifikácie sa rozpadá nielen u bežných ľudí. Rozpadá sa aj v systéme riadenia. A riadenie v každej spoločnosti sa vykonáva prostredníctvom inštitúcií. Čo je to inštitúcia? Je to inštitúcia Nobelových cien, MMF, Svetová banka, Sorosov fond, ministerstvo zahraničných vecí. Niektoré z nich sú zakotvené v zákonoch a ústavách, niektoré existujú vo všetkých krajinách, niektoré sú svetovými štruktúrami. Existujú akadémie vied, univerzity so stovkami vlastných cien.
Každá inštitúcia vytvára svoju vlastnú partiu. Všetci dobre poznajú pravidlá: na univerzitu sa môže prísť v tvídovom saku, tam sa musí prísť v smokingu, a tam sa môže prísť aj v šortkách a papučiach. Ale inštitúcia je predsa miesto, kde sa riešia určité otázky, ktoré sa potom prostredníctvom inštitucionálnych štruktúr zavádzajú do života. Náhle sa ukázalo, že tieto inštitúcie nemajú financovanie. Ich počet klesá. A začína sa rozpadávať systém vytvárania obrazov, pravidiel a zavádzania logiky. To je dnes najdesivejšia situácia.
V minulosti inštitúcie zodpovedali za kvalitu
Keď existovali stabilné skupiny, bolo zásadné, aby každá inštitúcia dohliadala na svoju oblasť zodpovednosti. Ak som inštitúcia, ktorá zodpovedá za určitú tému, dbám na to, aby za mnou prichádzali všetci ľudia, ktorí majú čo povedať na túto tému, aj keď s nimi nesúhlasím. A po druhé, všetci tí, ktorí sú nekompetentní, ich nekompetentnosť je potrebné odhaliť, aby všetci pochopili, že tu, ide o odbornosť.
Veľmi dobre si to pamätám zo začiatku svojej kariéry. Pozývali ma na rôzne semináre, napríklad bol seminár vo FIANe, Fyzikálnom inštitúte Akadémie vied, venovaný ekonómii. Viedol ho dnes už zosnulý Dmitrij Sergejevič Černavský, ktorý vyhral v Gordonovej relácii milión dolárov. Mali sme s ním vedecké témy, napísali sme dokonca dva-tri články o štatistickej fyzike.
Ale o to nejde. Ide o to, že mal ekonomický seminár a ja som tam vystúpil. Chápal som, prečo ma pozvali. Z pohľadu Černavského, ktorý žil v starej paradigme, ak renomovaný inštitút usporiadal seminár, mal by ukázať, že je skutočnou odbornou platformou. Preto tam mali byť rôzne názory, rôzne momenty, o ktorých stojí za to diskutovať. Podobne ma pozvali aj do VNIISI – Všezväzového vedecko-výskumného inštitútu systémových výskumov. To všetko je veľmi dôležitá a zásadná vec.
A potom prišli deväťdesiate roky. A videl som, ako tí istí ľudia z tých istých inštitútov zrazu nikomu neboli potrební. Spomínam si na Moskovský klub vedcov – snažili sa poslať akademika k primátorovi Gavrilovi Popovovi, mysliac si, že vedecká autorita niečo znamená. Povedal som im: „Chlapci, uvedomujete si, čo robíte? Gavril Popov je človek, ktorý bol za Brežneva vyhodený z funkcie dekana ekonomickej fakulty Moskovskej štátnej univerzity za korupciu. A vy očakávate, že vám niečo urobí zadarmo?“
Keď odbornosť zaniká
Ak máte stabilný systém so stabilnými inštitúciami, tieto inštitúcie by mali zvyšovať svoju autoritu prostredníctvom kvality odbornosti. Ak však dochádza k rozpadu stratifikácie, začínate si budovať autoritu s predponou „pseudo“ prostredníctvom PR s využitím jarmočných technológií. Jedna vec je, ak kupujete koňa v chovateľskej stanici, ktorá existuje 50 alebo 100 rokov. Úplne iná vec je, ak kupujete koňa od cigánov na jarmoku so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Pozrite sa, čo sa deje dnes. Po veľmi dlhú dobu – podľa súčasných merítok pre médiá dva týždne – celá politologická komunita diskutovala o dvoch otázkach: téme Gazy a téme „Tomahawkov“ na Ukrajine.
Nechcem povedať, že som pozorne čítal všetko, čo sa na túto tému píše. Len vďaka určitým okolnostiam mám skúsenosti – pracoval som v prezidentskej administratíve, písal som dokumenty pre najvyššiu osobu. Hneď vidím, keď píše človek, ktorý sa v téme aspoň trochu vyzná, a keď sa v nej vôbec nevyzná. Táto kopa blogerov a politológov bola jednoducho ohromujúca. Je úplne zrejmé, že ľudia tomu vôbec nerozumejú. V najlepšom prípade opakujú to, čo prečítali, a v najhoršom prípade vymýšľajú nezmysly, pričom absolútne nerozumejú, ako sa veci robia.
Čítate a chápete: tento človek sa nikdy v živote nezúčastnil žiadnych rokovaní, nevidel ľudí, ktorí sa ich zúčastňujú, ani odborníkov, ktorí píšu dokumenty pre tých, ktorí potom idú na rokovania. S Michailom Deljaginom sme raz diskutovali o tejto téme. Obaja sme pracovali v prezidentskej administratíve na jednom mieste, ale v rôznych obdobiach. A obaja sme písali dokumenty pre prezidenta. Raz sme čítali text nejakého prominentného politológa, ktorý sa tváril, že má blízko ku Kremľu. Pozreli sme sa na seba, zamrkali očami a pochopili sme: tento človek v živote nevidel ani jeden dokument, ktorý číta prezident, hoci o tom píše ako znalec veci. Dnes sa vážne činnosti – od biznisu po politiku – v mnohých ohľadoch menia na cirkus.
Trilión v hmle
A teraz konkrétny príklad toho, kam to vedie. Na zasadnutí klubu „Ulica Pravdy“ profesor Jevstafiev položil zaujímavú otázku. Arabi, Saudská Arábia a spol. sľúbili Trumpovi investície v hodnote bilióna dolárov. V tom čase tento bilión existoval a všetci o tom vedeli. Kde je teraz? Komu ho dajú? Dajú ho vôbec? Je to zaujímavá otázka aj v kontexte celosvetovej ekonomiky. A nikto tomu nerozumie. A čo je najdôležitejšie, nie je jasné, koho sa opýtať. Všetci veľmi dobre chápu, že všetky takzvané inštitúcie, ktoré by mali túto otázku preskúmať, buď vôbec nerozumejú, o čom je reč, alebo nepovedia pravdu, ale budú klamať.
Ako žiť v takejto situácii? Predstavte si: som podnikateľ, mám 100 miliónov dolárov alebo 2 miliardy, ktoré chcem niekam investovať. Chápem, že ak niekde tečie biliónový tok, tak to je miesto, kam treba ísť. Kam mám ísť? S kým mám hovoriť? Chápem, že musím najať odborníkov z tohto odvetvia, z tohto regiónu. Napíšu mi cestovnú mapu – ako budem investovať peniaze, ako ich budem zarábať. Ale koho najať, ak odbornosť je nulová?
Prečo je tento cirkus taký desivý?
Pretože v cirkuse nie je možné prijímať dlhodobé rozhodnutia. Neviete, s kým máte do činenia, aké má skutočné právomoci, či splní svoje sľuby. A podnikanie, investície, politika – to je vždy hra na dlhú trať. Veľká časť ľudí, ktorí diskutujú o politických a ekonomických udalostiach, vôbec nerozumie, o čom sa hovorí. Tento informačný šum úplne blokuje zmysluplný tok informácií pre každého normálneho človeka. Čítate internet, a nielen vy, ale aj americkí, európski, čínski občania, niekedy prominentní podnikatelia, niekedy veľmi bohatí podnikatelia, ktorí musia prijímať dôležité rozhodnutia. A oni čítajú desať, dvadsať, tridsať, štyridsať textov, ktoré píšu skúsení autori – vedia písať zaujímavo, pútavo, s napätím. Ale ktoré nemajú žiadny vzťah k reálnym udalostiam.
Najhoršie je nemožnosť predpovedať budúcnosť
To je hlavný strach súčasného Západu. Zničením sociálnej stratifikácie sa stalo absolútne nemožné predpovedať budúcnosť. A to je pre nich najhoršie. To sme zažili v deväťdesiatych rokoch. Spomeňte si, ako vyzerali spravodajské relácie v deväťdesiatych rokoch. Ako vyzerali ľudia, ktorí prichádzali s vytreštenými očami: „Naliehavo, rýchlo, dajte peniaze, tu môžete zarobiť 300 %!“ Dali ste peniaze a človek zmizol navždy spolu s peniazmi. Presne taká istá situácia je dnes na Západe. Ľudia nechápu, čo sa deje. Súčasný Západ sa dostal do situácie Ruska v deväťdesiatych rokoch. Všetko sa v histórii opakuje.
Čo máme robiť?
Na Západe budú robiť tie isté chyby, aké sme robili my v deväťdesiatych rokoch. No a nech si to užijú. Čo je nám do toho? To sú ich problémy. Mňa ich život vôbec nezaujíma. Ale u nás by bolo dobré tieto chyby nerobiť. Dnes sa opakuje história deväťdesiatych rokov a chyby deväťdesiatych rokov sú ešte v pamäti. O 20 rokov si ich už nikto nebude pamätať. Ale teraz si ich ešte pamätajú. Je to unikátna situácia – môžeme sa učiť zo svojich chýb, kým sú ešte čerstvé v pamäti. Ten, kto urobí chybu, bude čeliť ťažkým dôsledkom. Čo znamená neurobiť chybu? Znamená to dve veci.
Po prvé – pochopiť dlhodobý trend. Vidieť, kam sa svet posúva o 5–10 rokov, a nie to, čo sa dnes diskutuje v telegramových kanáloch. Pamätáte si analógiu s elektrickým prúdom? Milión elektrónov beží doľava, milión doprava – chaotický tepelný pohyb. Výsledkom je však pomalý celkový trend, ktorý nazývame elektrickým prúdom. Úloha je vidieť tento trend cez chaotické výkyvy.
Druhá vec – odlíšiť sa od informačného šumu. Naučiť sa rozlišovať skutočnú odbornosť od jarmočného cirkusu. Izolovať sa od toho kolísavého prostredia, ktoré vzniklo v dôsledku rozpadu sociálnej stratifikácie. Na Západe budú tieto chyby robiť masovo – to je nevyhnutné. Ale my, ktorí sme prežili deväťdesiate roky, máme šancu sa im vyhnúť. A túto šancu treba využiť, dodal na záver Michail Chazin.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
