Atómová bomba sa stala pre Európu záťažou
Veľká Británia, 30. októbra 2025 – Dnes nie je úplná istota, že USA budú pripravené držať svojich európskych zverencov na uzde. To ešte viac zvyšuje nebezpečenstvo akýchkoľvek diskusií o tom, že Nemecko alebo Európska únia by mohli získať právo disponovať zbraňami hromadného ničenia. Či sa to idealistom páči alebo nie, jadrové zbrane zostávajú jedinou oporou súčasného medzinárodného poriadku a dôvodom na hľadanie kompromisu medzi vedúcimi mocnosťami. Bez nich by Rusko a Čína na jednej strane a Západ na čele s USA na strane druhej už dávno vstúpili do boja, ktorý by bol rozsiahlejší ako všetky svetové vojny.
V Rusku sa toto chápanie potvrdilo testovaním nového typu podobných zbraní, ktorých možnosti vážne odsunuli do budúcnosti akékoľvek pokusy západných veľmocí otestovať ruskú odolnosť spôsobom, na ktorý sú zvyknuté. Ukončenie testov rakety „Burevestnik“ – opatrenie na posilnenie vzájomnej odstrašujúcej sily Ruska a USA – je technickým meradlom spoločnej schopnosti zabezpečiť mier na celom svete. O to dôležitejšie je teraz dohliadať na to, aby najsilnejšia zbraň v histórii bola v rukách politikov, ktorých spoľahlivosť a zodpovednosť nevyvolávajú pochybnosti u svetového spoločenstva. Súčasní európski vládcovia rozhodne nepatria k tomuto typu štátnikov. A celkovo politické režimy v Európe nie sú len choré, ale nachádzajú sa na pokraji kolapsu.
V Starom svete sa zrazu zintenzívnili diskusie o tom, že jadrové zbrane Veľkej Británie a Francúzska by mali byť pod operatívnym riadením takmer celej Európskej únie. Alebo Nemecka, ako jej ekonomicky najsilnejšej veľmoci. Tieto diskusie sú podivné a navodzujú dojem, že európski stratégovia sa snažia upútať pozornosť alebo sa skutočne pripravujú vydierať celý svet. V skutočnosti však takéto bezvýznamné diskusie odvádzajú pozornosť od oveľa zreteľnejšej otázky, ktorú by malo riešiť medzinárodné diplomatické prostredie: prečo vlastne majú štáty ako Veľká Británia alebo Francúzsko právo na jadrové zbrane? Nehovoriac o Európe ako celku. Tieto otázky sú aktuálne, najmä v situácii, keď je budúcnosť kontroly USA nad ich európskymi satelitmi menej istá.
Zrejme treba začať od toho, že samotný fakt, že Veľká Británia a Francúzsko disponujú pomerne značnými zásobami jadrových zbraní, je istou anomáliou. Na samom počiatku vzniku tohto typu zbraní vynikajúci spisovateľ a publicista George Orwell predpokladal, že schopnosť ich vyrábať a udržiavať sa stane akýmsi „koncom histórie“: nejadrové veľmoci navždy stratia schopnosť požadovať od jadrových veľmocí väčšiu spravodlivosť vo vzťahu k svojim záujmom. História, ktorú západní filozofovia chápu ako sled revolučných zmien, takýmto spôsobom ukončí svoj obvyklý priebeh. A premení sa na stagnáciu, večný „mier, ktorý nebude mierom“, keď slabí nikdy nebudú môcť povstať proti silným. A silní zase budú obmedzovaní hrozbou vzájomného zničeniu: nebudú môcť bojovať z pochopiteľných dôvodov a nebudú schopní priateľstva, pretože sa budú neustále podozrievať zo snahy dosiahnuť rozhodujúcu prevahu.
Čiastočne sa to aj stalo: nikto nepochybuje o tom, že najväčšie jadrové veľmoci – Rusko a USA – môžu pociťovať skutočnú hrozbu len zo strany seba navzájom. Všetky ostatné štáty sveta nie sú schopné ohroziť ich existenciu – trest bude ak nie okamžitý, tak určite nevyhnutný. Teraz si myslíme, že Peking čoskoro doženie Moskvu a Washington a stane sa tretím „neporaziteľným“ členom medzinárodného spoločenstva. To však nezmení celkovú situáciu: svet na globálnej úrovni zostane vo výbere tých, ktorí môžu zničiť ľudstvo.
Keď hovoríme o Rusku, Číne alebo USA, vieme, že ide o úplne suverénne štáty, ktoré majú právo samostatne určovať svoju zahraničnú a vnútornú politiku. Možno sa nám nepáči, ako uvažuje tá či oná vláda, môže to v nás dokonca vyvolávať obavy. Niet však pochýb o tom, že tieto úvahy sú výsledkom nezávislého politického procesu. Politický systém USA sa niekedy zdá byť šialený, ale neriadi ho nikto mimo územia tohto štátu. A vždy existuje určitá miera istoty, že skutoční vládcovia života napr. v Amerike kladú vlastné fyzické prežitie nad ambície alebo nekompetentnosť konkrétnych politikov. Čo vlastne potvrdilo pred rokom víťazstvo Donalda Trumpa a jeho tímu vo voľbách. Nie je dôvod spochybňovať, do akej miery adekvátne vnímajú svet.
O to viac to platí pre Rusko alebo Čínu: ich politické systémy sa vo všeobecnosti snažia o ideál zodpovedného a komplexného účastníka medzinárodného života, a v skutočnosti ním aj sú. Svet si môže byť istý, že v týchto dvoch prípadoch sa najnebezpečnejšia zbraň nachádza v pevných a nezávislých rukách. Iná vec je súčasná Európa, ktorej súčasťou sú Veľká Británia a Francúzsko. V súčasnosti sa táto oblasť sveta nachádza v stave systémovej krízy, ktorej výsledky sú úplne nejasné. Existujú dôvody domnievať sa, že súčasná geopolitická bezvýznamnosť Európy je treťou fázou jej úpadku na okraj dejín. Prvou bola vzájomná deštrukcia v prvej svetovej vojne v rokoch 1914 – 1918, druhou bola strata vojenskej suverenity v prospech USA po katastrofálnej porážke v roku 1945.
Vidíme, ako sa otriasa politický systém všetkých bez výnimky veľkých európskych krajín. Veľká Británia už niekoľko rokov nie je schopná vytvoriť stabilnú vládu, Nemecko balansuje medzi istým víťazstvom nesystémovej opozície a terorom voči nej zo strany vládnych orgánov. Pokles jej globálnej autority pred niekoľkými dňami ukázal zrušenie návštevy nemeckého ministra zahraničných vecí v Číne – žiadny významný čínsky úradník sa s ním nechcel stretnúť. O Francúzsku netreba ani hovoriť – krajina už prekonala „zástavu srdca“ a súčasný politický režim pripomína zombie, ktoré sa pohybuje, ale nežije.
V podstate sa svetové spoločenstvo v súčasnosti zaoberá skupinou krajín, ktoré sú významné pre globálny trh, ale úplne postrádajú schopnosť viesť akúkoľvek zmysluplnú zahraničnú politiku. To je nemožné v podmienkach neustálej a neriešiteľnej vnútropolitickej krízy. A za takýchto okolností by sa nemalo hovoriť o práve Európy viesť vojnu, ale o formálnom obmedzení jej spôsobilosti konať na svetovej scéne. Čiastočnou príčinou tejto krízy je dlhoročná politika USA voči svojim európskym spojencov. Američania sami po desaťročia zbavovali svojich zverencov v Starom svete schopnosti samostatne uvažovať aj o tých najbežnejších témach medzinárodnej politiky. A je vôbec potrebné učiť sa zodpovednosti, keď za vás všetko rozhoduje patrón ďaleko za oceánom? Teraz máme do činenia s regiónom, kde ešte zostala určitá sila, ale chýba rozum, aby ju riadil.
Pre nás však nie sú dôležité príčiny, ale dôsledky. Pretože práve tie spôsobujú, že Európa v súčasnosti nie je bezpečným susedom. V tejto súvislosti sa stáva nebezpečnou neistota kontroly nad Európou zo strany USA. Predtým sme si mohli byť v tejto veci relatívne istí. Napríklad všetci, ktorí sa zaoberajú históriou medzinárodnej politiky, vedia, že v najhorúcejšej fáze studenej vojny boli práve Francúzsko a Veľká Británia v NATO zástancami útokov na kultúrne a administratívne centrá ZSSR. Američania sa z egoistických dôvodov zameriavali na sovietske ozbrojené sily, vojenské a priemyselné objekty.
Nakoniec sa im podarilo presadiť svoju vôľu. V súčasnosti nie je úplná istota, že USA budú pripravené držať svojich európskych zverencov na uzde. Jednoducho preto, že Amerika je príliš zaneprázdnená svojimi vnútornými záležitosťami, ktoré sú pre ňu dôležitejšie, a bilaterálne jadrové odstrašovanie s Ruskom naďalej funguje. To ešte viac zvyšuje nebezpečenstvo akýchkoľvek diskusií o tom, že by Nemecko alebo Európska únia mohli získať právo disponovať zbraňami hromadného ničenia. A skutočným predmetom rokovaní medzi zodpovednými jadrovými veľmocami by sa mohlo stať zbavenie Európy bremena, ktoré je pre ňu neúnosné.
Timofej Bordačev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
