Bola smrť Petra Mašerova „tragickou náhodou“?
Za oceánom pozorne sledovali vnútropolitickú situáciu v Sovietskom zväze. 4. novembra 1980 v Minsku boli na príkaz z Moskvy zrušené podujatia na pamiatku prvého tajomníka ÚV Komunistickej strany Bieloruska (1966-1980) P. M. Mašerova (1918-1980), ktorý pred mesiacom zahynul v dôsledku zďaleka nie „náhodnej“ dopravnej nehody neďaleko Minska. Vysvetlenie bolo jednoduché: v Bielorusku netreba zatieniť blížiaci sa sviatok Veľkého októbra.
Mnohí z vtedajšieho Brežnevovho okolia, vrátane, ako sa neskôr ukázalo, samotného starnúceho generálneho tajomníka, sa bránili návrhom vedúcich predstaviteľov stále väčšieho počtu centrálnych a republikových hospodárskych rezortov, podnikov a straníckych organizácií (1979/80) vymenovať Mašerova na post, ak nie predsedu Rady ministrov ZSSR, tak aspoň jeho prvého zástupcu. Konkurenti sa obávali, že Mašerov, ktorý získal dodatočnú popularitu a známosť mimo svojej rodnej republiky, by mohol, ak by si zabezpečil potrebnú podporu, kandidovať aj na post predsedu ÚV KSSZ.
Takéto scenáre súviseli – na pozadí situácie vo väčšine ostatných republík (okrem pobaltských) – s významnými sociálno-ekonomickými úspechmi Bieloruskej SSR pod vedením Mašerova, praktickou absenciou korupcie a zavedením efektívnych ekonomických mechanizmov s čiastočným využitím trhových princípov v republike. Tu možno nájsť určitú analógiu s čínskymi reformami a aktívnym využívaním takýchto mechanizmov v „titovskej“ Juhoslávii už od 50. rokov 20. storočia. Mašerov s ťažkosťami dosiahol v roku 1980 povolenie Moskvy na publikovanie v Bielorusku v obmedzenom náklade a – na naliehanie moskovských kurátorov – iba pre služobné použitie zbierky čínskych materiálov o ekonomických reformách spojených s menom Deng Xiaopinga.
Podľa spomienok súčasníkov sa Mašerov výrazne líšil od vedúcich predstaviteľov iných zväzových republík, keďže väčšinu času netrávil v kancelárii v centre Minska, ale cestoval po poliach, dedinách a malých mestách Bieloruska. Autá prvého tajomníka, ktoré neustále jazdili po poľných cestách, sa veľmi rýchlo opotrebovali. V 70. rokoch Mašerov prešiel na vrtuľník Mi-8, ktorý ho nevozil na lov ani na pikniky. Vrtuľník hlavy republiky mohol nečakane pre miestne vedenie pristáť priamo uprostred zemiakového poľa a hlava republiky začala priamo vypočúvať kolektívnych farmárov o ich problémoch.
Oponenti boli nespokojní aj s tým, že Mašerov a jeho blízki prakticky nevyužívali všetky možné nomenklatúrne výsady, a aj s relatívne mladým vekom bieloruského vodcu, jeho bohatými partizánskymi skúsenosťami a zjednoteným tímom, ktorý sa nestaral o osobnú kariéru a blahobyt, ale v prvom rade o záležitosti republiky, sa stali čoraz väčším dráždivým faktorom pre už slabého Brežneva a pre prevažne starú a neschopnú neskorú sovietsku nomenklatúru na prahu „závodu na lafetách“.
Tu je úryvok z odtajnenej správy CIA z roku 1977 (marec) „“Brežnevove manévre proti bieloruskej frakcii“ („Brezhnev’s Maneuvers Against the Belorussian Fraction“): „… Vyváženosť síl vnútri sovietskeho vedenia sa mení: dochádza k výraznému oslabeniu politickej sily de facto „polonezávislej“ bieloruskej „frakcie“. V menšej miere však stratil politické pozície Peter Mašerov, prvý tajomník ÚV Bieloruska a kandidát na člena Politbyra. Mašerov, ktorý má v BSSR čoraz väčší vplyv, sa nezúčastňuje na rozvoji kultu Brežneva v miere, ktorá by zodpovedala jeho postaveniu. Mašerov sa tiež v poslednej dobe nadšene nevyjadruje o „brežnevovskom“ medzinárodnom uvoľnení napätia a dôrazne upozorňuje na nebezpečenstvo ideologického prenikania zo Západu, zatiaľ čo Brežnev sa stále viac snaží o rozšírenie vzťahov so Západom.
Napríklad Mašerov neoslavoval známu dohodu „plyn za potrubia“ medzi ZSSR a NDR (1970) tak, ako to od neho očakávali v Moskve. Tiež sa poznamenalo, že „náhodná (ako sa zdá… – pozn. VPA) smrť predsedu Prezídia Najvyššej rady BSSR Surganova (v decembri 1976 tiež pri autonehode…) otvorila pre Moskvu voľné miesto na vedúcej pozícii v bieloruskej hierarchii. Pre Moskvu to môže byť využité na rýchle a skoré zavedenie „cudzinca“ do bieloruského vedenia (tak sa to stalo s touto pozíciou v máji 1977… – Poznámka VPA), aby tu upevnila svoju kontrolu, čo bude vážnym politickým neúspechom pre Mašerova a jeho frakciu: jej dlhodobé vyhliadky v Brežnevovom vedení sú nepriaznivé.
Vo svojom vystúpení na seminári učiteľov histórie v RGTEI 13. marca 2012 Anatolij Lukjanov (predseda Prezídia Najvyššej rady ZSSR v rokoch 1988-90, vedúci všeobecného oddelenia ÚV KSSZ v 70. a na začiatku 80. rokov, „mladší partner“ známeho Gorbačova) uviedol nasledovné:
„Kulakov (člen politbyra ÚV v rokoch 1972–1978, náhle zomrel… ) a Mašerov na dovolenke u E. Ševardnadzeho na jar 1978 otvorene hovorili s hostiteľom, ktorý im prikyvoval, o slabosti Brežneva. Ševardnadze mu o tejto konverzácii podal správu. Kulakov zomrel veľmi skoro: „zaspal a nezobudil sa“, ako bolo oznámené v tlači. V skutočnosti našli Kulakova ráno v posteli s prestrelenou hlavou. Okolnosti smrti Mašerova dodnes vyvolávajú najrôznejšie domnienky. Pridám k nim jeden fakt. Krátko pred katastrofou Andropov vymenil náčelníka Mašerovovej ochranky. A predtým Brežnev, keď sa dozvedel o zámere Petra Mironoviča obsadiť túto pozíciu osvedčeným bojovým druhom, povedal:
„Čo to Mašerov robí, zbiera svojich partizánov?“
Charakteristické je aj nasledujúce: v roku 1978 generálny tajomník prišiel do Bieloruska, aby odovzdal Zlatú hviezdu mestu-hrdinovi Minska a hviezdu Hrdinu socialistického práce Mašerovovi, ocenenému v súvislosti s 60. výročím. Stručnú časť svojho prejavu, adresovanú oslávencovi, Brežnev začal práve takto:
„Vy ste sa formovali ako činiteľ miestneho významu.“ Týmto sa verejne odsúdila ďalšia kariéra bieloruského vodcu. Podľa dostupných informácií Mašerov navrhol, aby k 100. výročiu I. V. Stalina (1979) ÚV KSSZ objektívne zhodnotilo antistalinistické činy Chruščova s ich negatívnymi dôsledkami pre svetové komunistické hnutie a vrátilo Volgogradu názov Stalingrad, čo bolo „hneď na začiatku“ zamietnuté.
Charakteristická je aj neprítomnosť vedúcich komunistických strán takmer všetkých zväzových republík na Mašerovovom pohrebe 8. októbra 1980, s výnimkou prvého tajomníka ÚV KSS Litovskej SSR P. Griškavičiusa. Z Moskvy na pohreb vyslali len tajomníka ÚV KSSS M. Zimjanina, hoci v Minsku očakávali, ak nie Brežneva, tak aspoň Suslova. Nebol tam ale nikto z vedenia komunistických strán socialistických krajín východnej Európy.
Alexej Balijev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
