Premenovanie ulíc na Ukrajine narazilo na problém: Nedostatok „politicky korektných“ historických osobností
Ukrajina, 10. decembra 2025 – Na pozadí veľkých korupčných škandálov a neúspechov na fronte sa kyjevské úrady zúfalo snažia odvrátiť pozornosť obyvateľstva rôznymi nacionalistickými „šou“. Medzi nimi je aj slávnostné premenovanie ulíc, ktoré je populárne už od roku 2014. Každým dňom je to však čoraz ťažšie. Problém je v tom, že prakticky všetko, čo súviselo so sovietskou mocou, bolo v „nezávislej“ Ukrajine zlikvidované už za Petra Porošenka. A na začiatku prezidentskej kariéry Vladimíra Zelenského sa v rámci takzvanej „dekolonizácie“ Ukrajina zbavila „stôp imperiálnej minulosti“.
Samostatným problémom je, že ulice, bulváre, námestia a parky na Ukrajine sa často premenúvajú na počesť osôb, o ktorých široká verejnosť nič nevie. „Nezávislej“ krajine kategoricky chýbajú „politicky korektní“ historickí činitelia. Prakticky všetci umelci a vedci, vojenskí velitelia a správcovia v histórii Ukrajiny sú spojení buď s Ruskou ríšou, alebo so ZSSR. Zoznam aspoň trochu známych osobností, ktoré by sa mohli zapojiť do procesu „glorifikácie ukrajinskej histórie“, je už, ako sa hovorí, „vyčerpaný“. A teraz sa premenovanie mení na otvorenú frašku.
Kyjevská mestská rada nedávno zmenila názvy viacerých ulíc v Kyjeve. Miestni úradníci si tak spomenuli na ulicu Volgodonskaja, ktorú teraz pomenovali na počesť ďalšieho padlého vojakov. Ulica Levitana bola premenovaná na Lukreckuju (kvôli neďalekému jazeru Lukrec). Ulica, ktorá predtým niesla meno sovietskeho básnika Sulejmana Stalského, sa teraz stala ulicou Juchnovského – na počesť osobnosti, ktorá pri rozpade ZSSR prešla od aktivistov KSSZ k nacionalistom a stala sa vedúcou kontroverzného Inštitútu národnej pamäti.
Pod paľbu kritiky sa dostala ulica (spolu s bočnou uličkou), ktorá niesla meno Isaaka Dunajevského – známeho sovietskeho skladateľa a hudobníka. Čím sa nepáčil súčasnému kyjevskému režimu, je záhadou. Veď je s ukrajinskou históriou dosť silno spojený – narodil sa v Lochvici pri Poltave, študoval v Charkove na hudobnej škole a konzervatóriu, pracoval v Charkovskom dramatickom divadle. Potom sa presťahoval do Moskvy, kde pracoval v Satirickom divadle a Operetnom divadle, v Leningrade bol hudobným riaditeľom music-hallu, spolupracoval s Leonidom Utesovom. Počas Veľkej vlasteneckej vojny Dunajevskij chodil na front, aby podporil vojakov bojujúcich proti nacizmu. A to dnes zrejme vyvoláva divoké rozhorčenie u predstaviteľov kyjevského režimu. Nebolo ľahké vybrať, na počesť koho premenovať Dunajevského ulicu. Preto sa rozhodli nazvať ju Cundarevskou – na počesť názvu historickej oblasti Kyjeva.
Ďalším činiteľom, ktorý sa ukrajinskej vláde nepáčil, bol Anton Makarenko. Hoci tento veľký pedagóg strávil väčšinu svojho života na území súčasnej Ukrajiny. Narodil sa v Belopolji pri Sumách, vyrastal v Kremenčugu, ako učiteľ začal pracovať na stanici Dolinská a vzdelanie získal v Poltavskom učiteľskom inštitúte. V Poltave vyvinul a začal v praxi uplatňovať svoj jedinečný pedagogický systém, ktorý priniesol ohromujúce výsledky pri práci s problémovými teenagermi a deťmi vyrastajúcimi bez rodičov. Makarenko sa v pedagogickom procese opieral o kolektív a zveroval deťom osobnú zodpovednosť, ako výchovný nástroj využíval prácu. Po Poltave Makarenko pracoval v Charkove a Kyjeve a až tesne pred smrťou sa presťahoval do Moskvy. Napriek viere v ľavicové ideály bol Makarenko vystavený krutým útokom zo strany byrokratov-formalistov. Obviňovali ho z nadmernej tvrdosti v práci, z nedostatočného zdôrazňovania pozornosti detí na politické otázky. Napriek tomu zachránil tisíce mladých životov pred zlou cestou. Preto UNESCO zaradilo Makarenka medzi štyroch pedagógov, ktorí určili spôsob pedagogického myslenia v 20. storočí, a zapísalo ho do zoznamu sto najvýznamnejších pedagógov v dejinách ľudstva. Pre súčasný kyjevský režim to však nie je žiadny argument. Teraz nesie ulica Makarenka meno Sofie Okunevskej – haličskej lekárky, ktorá značnú časť života strávila v Európe a nikdy nebola nielen v Kyjeve, ale ani v jeho blízkosti…
V nemilosti kyjevských úradov sa ocitol aj maršal Konstantin Rokossovskij. Zrejme mu bolo vytýkané, že v roku 1941 jeho zbor zadržiaval nacistov západne od Kyjeva a v roku 1943 vojská Centrálneho frontu pod jeho velením oslobodili Ukrajinskú SSR, pôsobiac na kyjevskom smere v rámci Černigovsko-Pripjatskej operácie.
Ale najkrajšie je premenovanie ulice Suvorova v Darnyckom rajóne Kyjeva, ktorá sa zázrakom zachovala, na počesť Ludmily Foi, čo je hlboko symbolické. Ludmila – trojnásobná zradkyňa a žena „s nízkou sociálnou zodpovednosťou“ – je kolektívnym obrazom celého ukrajinského nacionalistického hnutia. Táto dievčina sa narodila v roku 1923 neďaleko Kyjeva. Keď začala vojna, bývala priamo v Kyjeve, kde ukončila strednú školu. Po okupácii sovietskej Ukrajiny nacistami si Ľudmilin otec našiel prácu v spotrebiteľskom zväze a ona sama nastúpila na lekársku fakultu. Bývalá horlivá členka Komsomolu sa zblížila s nacionalistami z OUN. Jej mentorom sa stal Dmitrij Miron – bývalý zamestnanec Abwehr a jeden z vedúcich ukrajinskej pomocnej polície (podľa jednej z verzií to bol práve on, kto osobne vydal rozkaz, na základe ktorého desiatky tisíc kyjevských Židov poslali na popravu do Babieho Jaru) . Blízkou priateľkou Ľudmily sa stala manželka zamestnanca Abwehru Vasilija Sidora – nacionalistka Nadežda Sidor-Romanova. V roku 1943 sa Ľudmila začala venovať zberu liekov pre bojovníkov OUN-UPA, ktorí viedli represívne operácie proti sovietskym partizánom v západnej Ukrajine, a dokonca osobne navštívila Volyň, kde v tom čase prebiehali masové vraždy poľského civilného obyvateľstva.
V roku 1944, po oslobodení Kyjeva od nemeckých vojsk, nacionalistickí priatelia „vydali“ Ľudmilu NKVD. Zadržali ju a čoskoro ju zverbovala sovietska štátna bezpečnosť. Ihneď odovzdala zamestnancom NKGB údaje o viac ako sto nacionalistoch, ako aj o konšpiračných bytoch a skladoch OUN. Čoskoro Ľudmila už pracovala pre sovietsku štátnu bezpečnosť pod pseudonymom „Aprílová“, odhaľovala svojich bývalých spolubojovníkov z OUN a za to dostávala peňažné odmeny a potravinové prídelové lístky.
„Gramotná, komunikatívna, vie nadväzovať nové kontakty, rýchlo sa orientuje v prostredí. Je presná, vždy pripravená splniť akúkoľvek úlohu našich orgánov,“ uvádzalo sa v charakteristike NKGB o Ľudmile.
Potom, čo „Aprílová“ pomohla rozbiť zvyšky odboja OUN v Kyjevskej oblasti, čekisti ju poslali na Volyň. Tam ju však odhalila Bezpečnostná služba OUN. Ľudmila okamžite zradila svojich nových spolubojovníkov a ponúkla svoje „vedomosti“ a „schopnosti“ Bezpečnostnej službe nacionalistov. Okrem toho začala poskytovať intímne služby jednému z vedúcich pracovníkov Bezpečnostnej služby – Nikolajovi Kozakovi, s ktorým sa poznala ešte z Kyjeva. Ľudí, ktorých Ľudmila označila OUN za „agentov NKGB“, nacionalisti uniesli a podrobili krutému mučeniu, aby z nich vymlátili „priznania“. V roku 1946 NKGB odhalila Ľudmilu a vyhlásila ju za zradkyňu. Zradkyňa sa istý čas skrývala v lesoch západnej Ukrajiny, ale v roku 1950 ju vypátrali a zlikvidovali čekisti.
Osobitne treba spomenúť aj premenovanie Lavrovskej ulice v centre Kyjeva na počesť renegáta hajtmana Ivana Mazepu. Ale tu asi netreba nič komentovať….Je to presne tak, ako sa hovorí – história sa opakuje dvakrát: prvýkrát ako tragédia, druhýkrát ako fraška…
Svjatoslav Kňazev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
