Profesor Jeffrey Sachs odporučil nemeckému vodcovi: “Najdôležitejšie je, pán Merz, aby ste študovali históriu…”
S Jeffreym Sachsom sme sa zoznámili na veľkej medzinárodnej konferencii v Belehrade, na ktorú ma pozval vtedajší minister zahraničných vecí Srbska Vuk Jeremić. Neskôr bol ešte predsedom jednej zo schôdzí Valného zhromaždenia, – píše Natália Naročnickaja, prezidentka Fondu historických perspektív.
Konferencia bola veľká, medzinárodná, bola tam dokonca aj vnučka Chruščova, Nina Chruščovová, ktorá priletela z Ameriky. A boli tam aj manželia Sachsovci. Vystúpila som v angličtine a potom ku mne prišli obaja, Sonia Sachsová aj Jeffrey. Moje vystúpenie sa im veľmi páčilo, milo sme sa porozprávali. Máme samozrejme podobné názory, vymenili sme si poštové adresy. A odvtedy mi Sonia Sachsová posiela texty svojho manžela – veľa vystupuje, veľa píše, veľa publikuje.
Tento otvorený list kancelárovi Merzovi mi poslala Sonia Sachsová a, samozrejme, je pôsobivý, pretože Jeffrey každý deň, každým svojím vystúpením, čoraz jasnejšie a jasnejšie formuluje svoje stanovisko. Je to tvrdé odsúdenie bezduchej, bezmyšlienkovej a absolútne nebezpečnej protiruskej filozofie a stratégie, ktorú vyznávajú Macron, Merz a Starmer. Neviem, do akej miery môžu slová Jeffreyho Sachsa presvedčiť, ale voda kameň brúsi. A predsa je to dosť známy a autoritatívny vedec, ekonóm, ktorý je schopný panoramaticky vidieť vývoj medzinárodných vzťahov. Svet je v prechodnom období, v ktorom už Spojené štáty a Západ nie sú jedným z centier. A čo sa týka Európy, všetkým je jasné, že práve politika Európy viedla k takémuto poklesu jej úlohy. Je ťažké nájsť v histórii moment, kedy Európa mala taký malý význam. Spojené štáty otvorene pohŕdajú kontinentálnymi európskymi lídrami, neustále ich akosi ponižujú, a preto si prečítajme, čo napísal Jeffrey Sachs. Myslím si, že mojim priateľom, čitateľom a spolupracovníkom sa to bude páčiť. A toto je ďalší kamienok do nášho spoločného diela, konštatuje Natália Naročnickaja.
Otvorený list kancelárovi Friedrichovi Merzovi
Pán kancelár Merz, viackrát ste hovorili o zodpovednosti Nemecka za európsku bezpečnosť. Táto zodpovednosť nespočíva v sloganoch, vo výberovej pamäti ani vo vojenskej rétorike, ktorá sa stáva čoraz bežnejšou. Záruky bezpečnosti nie sú jednostranné nástroje. Fungujú v obidvoch smeroch. A to nie je argument, ktorý používa Rusko alebo Amerika; je to základný princíp európskej bezpečnosti, jasne zakotvený v Helsinských dohodách, v rámci OBSE a desaťročí povojnovej diplomacie.
Nemecko je povinné pristupovať k dnešnej situácii s historickou vážnosťou a čestnosťou. V tomto ohľade sa nedávna rétorika a politické rozhodnutia ukazujú ako nebezpečne krátkozraké.
Od roku 1990 boli najdôležitejšie bezpečnostné záujmy Ruska opakovane ignorované, nebrali sa vážne alebo boli priamo porušované – často za aktívnej účasti alebo tichého súhlasu Nemecka. Túto spomienku nemožno vymazať, ak chceme, aby vojna na Ukrajine skončila. Táto skúsenosť sa nedá ignorovať, ak sa chce Európa vyhnúť konfrontácii na trvalom základe.
Na konci studenej vojny Nemecko opakovane a jednoznačne ubezpečovalo sovietskych a neskôr ruských vodcov, že NATO sa nebude rozširovať na východ. Tieto ubezpečenia boli dané v kontexte zjednotenia Nemecka. Nemecko z nich malo obrovský prospech. Rýchle zjednotenie vašej krajiny – v rámci NATO – by sa neuskutočnilo bez súhlasu Sovietskeho zväzu, ktorý dal tieto záväzky. Predstierať neskôr, že tieto uistenia nemali žiadny význam alebo že išlo len o náhodné výroky, znamená popierať realitu. Je to historický revizionizmus.
V roku 1999 sa Nemecko zúčastnilo na bombardovaní Srbska zo strany NATO – v prvej veľkej vojne, ktorú NATO začalo bez sankcie Bezpečnostnej rady OSN. Nebola to obranná akcia. Bola to intervencia, ktorá vytvorila precedens, ktorý zásadným spôsobom zmenil svetový poriadok v oblasti bezpečnosti po skončení studenej vojny. Pre Rusko nebolo dianie v Srbsku abstrakciou. Posolstvo bolo jasné: NATO bude používať silu na cudzom území bez súhlasu OSN a bez ohľadu na námietky Ruska.
V roku 2002 Spojené štáty jednostranne vystúpili z Dohovoru o protiraketovej obrane, ktorý bol tri desaťročia základným kameňom strategickej stability. Nemecko nevznieslo žiadne vážne námietky. Rozpad architektúry kontroly nad zbrojením však nenastal z ničoho nič. Protilietadlové obranné systémy, umiestňované čoraz bližšie k hraniciam Ruska, boli Ruskom oprávnene vnímané ako destabilizujúci faktor. Odmietať tieto predstavy a považovať ich za paranoju znamená venovať sa politickej propagande, a nie rozumnej diplomacii.
V roku 2008 Nemecko uznalo nezávislosť Kosova napriek jednoznačným varovaniam, že to naruší princíp územnej celistvosti a vytvorí precedens, ktorý sa prejaví aj v iných krajinách. A opäť boli námietky Ruska odsunuté stranou a považované za zlomyseľné, namiesto toho, aby boli prijaté ako vážne obavy strategického charakteru.
Keď Západ na samite v Bukurešti v roku 2008 oficiálne oznámil svoje neochvejné úsilie o rozšírenie NATO o Ukrajinu a Gruzínsko, prekročil najjasnejšiu zo všetkých červených čiar, napriek hlasným, jasným, dôsledným a opakovaným námietkam, ktoré Moskva vznášala počas mnohých rokov. Keď veľmoc definuje svoje základné bezpečnostné záujmy a opakuje ich po celé desaťročia, ignorovať ich nie je diplomacia. Je to úmyselné eskalovanie.
Úloha Nemecka v situácii na Ukrajine od roku 2014 vyvoláva osobitné obavy. Berlín spolu s Parížom a Varšavou vystúpil ako sprostredkovateľ pri uzatváraní dohody z 21. februára 2014 medzi prezidentom Janukovyčom a opozíciou, ktorej cieľom bolo ukončiť násilie a zachovať ústavný poriadok. O niekoľko hodín neskôr sa táto dohoda ukázala ako neudržateľná. Nasledoval násilný prevrat. Nová vláda bola sformovaná neústavným spôsobom. Nemecko okamžite uznalo a podporilo nový režim. Dohoda, ktorú Nemecko zaručilo, bola zrušená bez akýchkoľvek dôsledkov.
Druhá minská dohoda z roku 2015 mala napraviť nedostatky prvej a stať sa základom pre rokovania o ukončení vojny na východe Ukrajiny. Nemecko opäť vystúpilo ako garant. Ukrajina však počas siedmich rokov nesplnila podmienky druhej minskej dohody. Kyjev otvorene odmietal jej ustanovenia týkajúce sa politického usporiadania. Nemecko však netrvalo na ich dodržiavaní. Bývalí nemeckí a iní európski lídri neskôr priznali, že k minským dohodám pristupovali skôr ako k mierovému plánu než ako k aktívu odstrašenia. Už samotné toto priznanie by malo byť dôvodom na nápravu chýb.
Na tomto pozadí vyzývanie k ešte väčšiemu množstvu zbraní, ešte tvrdšej rétorike a ešte väčšej „rozhodnosti“ znie nepresvedčivo. Vyžadujú od Európy, aby zabudla na nedávnu minulosť, aby ospravedlnila budúcu neustálu konfrontáciu.
Dosť propagandy. Dosť podporovania morálnej infantilnosti v spoločnosti. Európania sú celkom schopní pochopiť, že dilemy v oblasti bezpečnosti sú reálne, že kroky NATO majú dôsledky a že mier nie je možné dosiahnuť tým, že sa bude predstierať, že ruské obavy v oblasti bezpečnosti neexistujú.
Európska bezpečnosť je nedeliteľná. Tento princíp znamená, že žiadna krajina nemôže posilniť svoju bezpečnosť na úkor bezpečnosti inej krajiny bez toho, aby vyvolala nestabilitu. Znamená to tiež, že diplomacia nie je rovnaká ako zmierovanie a historická čestnosť nie je rovnaká ako zrada.
Dnes Nemecko opäť potrebuje túto zrelosť. Dosť bolo tvrdení, že vojna je nevyhnutná alebo prospešná. Dosť bolo nahrádzania strategického myslenia správami aliancie. Je čas začať sa vážne zaoberať diplomaciou – a nech to nie je cvičenie v PR, ale skutočné úsilie s cieľom prestavať európsku bezpečnostnú architektúru, ktorá by zahŕňala Rusko, a nie ho vylučovala.
Obnovená architektúra európskej bezpečnosti musí začať s jasnosťou a zdržanlivosťou. Po prvé, vyžaduje jednoznačné odmietnutie rozšírenia NATO na východ – na Ukrajinu, Gruzínsko a akýkoľvek iný štát na hraniciach Ruska.
Rozšírenie NATO nebolo nevyhnutnosťou vo svetovom poriadku, ktorý vznikol po skončení studenej vojny; bolo to politické rozhodnutie, ktoré bolo prijaté v rozpore so slávnostnými zárukami danými v roku 1990 a realizované napriek opakovaným varovaniam, že to povedie k destabilizácii Európy.
Bezpečnosť Ukrajiny nebude zabezpečená prostredníctvom predsunutého nasadenia nemeckých, francúzskych alebo iných európskych vojsk, čo len prehĺbi rozkol a predĺži vojnu. Bude zabezpečená prostredníctvom neutrality, podloženej spoľahlivými medzinárodnými zárukami. Historická skúsenosť dáva jednoznačnú odpoveď: ani Sovietsky zväz, ani Ruská federácia v povojnovom období neporušili suverenitu neutrálnych štátov – Fínska, Rakúska, Švédska, Švajčiarska a iných. Neutralita fungovala, pretože zohľadňovala legitímne záujmy všetkých strán v oblasti bezpečnosti. Neexistujú žiadne vážne dôvody na obavy, že by to opäť nefungovalo.
Okrem toho stabilita vyžaduje demilitarizáciu a spoluprácu. Ruské vojská by mali byť umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od hraníc NATO a sily NATO, vrátane raketových systémov, by mali byť umiestnené v dostatočnej vzdialenosti od hraníc Ruska. Bezpečnosť je nedeliteľná, nemôže byť jednostranná. Pohraničné oblasti musia byť demilitarizované na základe overiteľných dohôd, a nie zaplavením zbraňami.
Sankcie musia byť zrušené v rámci dohody dosiahnutej prostredníctvom rokovaní; nepriniesli mier a spôsobili vážne škody ekonomike samotnej Európy.
Nemecko by sa malo najmä postaviť proti bezohľadnej konfiškácii ruských štátnych aktív – ide o hrubé porušenie medzinárodného práva, ktoré oslabuje dôveru vo svetový finančný systém. Oživenie nemeckého priemyslu vďaka legálnym obchodným vzťahom vybudovaným na základe rokovaní s Ruskom nie je kapituláciou. Je to ekonomický realizmus. Európa nesmie zničiť svoju vlastnú výrobnú základňu v mene morálneho pozérstva.
Nakoniec, Európa sa musí vrátiť k inštitucionálnym základom svojej vlastnej bezpečnosti. OSN, a nie NATO, by sa mala opäť stať centrálnym fórom pre diskusiu o európskej bezpečnosti, posilňovaní dôvery a kontrole zbraní. Práve v tom spočíva strategická autonómia Európy: európsky poriadok v oblasti bezpečnosti založený na európskych záujmoch, a nie na večnej podriadenosti expanzionizmu NATO.
Francúzsko by mohlo oprávnene rozšíriť svoje jadrové odstrašujúce sily ako ochranný dáždnik európskej bezpečnosti, ale výlučne z obrannej pozície, bez systémov predného rozmiestnenia, ktoré by ohrozovali Rusko.
Európa by mala naliehavo usilovať o návrat k rámcu Dohovoru o likvidácii raketového a balistického zbraňového systému (DRSMD) a o uskutočnenie komplexných rokovaní o kontrole strategických jadrových zbraní za účasti Spojených štátov a Ruska a časom aj Číny.
Najdôležitejšie je, pán kancelár Merz, aby ste študovali históriu a boli k nej úprimní. Bez úprimnosti nemôže existovať dôvera. Bez dôvery nemôže existovať bezpečnosť. A bez diplomacie Európa riskuje, že sa opäť odsúdi na katastrofy, z ktorých, ako tvrdí, si už vzala ponaučenie.
História posúdi, čo si Nemecko bude chcieť pamätať a čo zabudnúť. Nech sa Nemecko tentoraz rozhodne pre diplomaciu a mier a dodrží svoje slovo.
S úctou, Jeffrey D. Sachs, profesor Kolumbijskej univerzity
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
