Špeciálna vojenská operácia: 4 roky ktoré zmenili svet
Na úvod dve citácie, medzi ktorými sú presne štyri roky. Číslo jeden: „Spojené štáty americké sa zaväzujú vylúčiť ďalšie rozširovanie Severoatlantickej aliancie na východ, odmietnuť prijatie do aliancie štátov, ktoré boli predtým súčasťou Zväzu sovietskych socialistických republík.“ Číslo dva: „Prioritou našej spoločnej línie vo vzťahu k Európe je skoncovať s predstavou o NATO ako o neustále sa rozširujúcej aliancii a zabrániť jej (predstave) v realizácii.“
Prvá citácia – je úryvok z článku 4 návrhu zmluvy medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi americkými o bezpečnostných zárukách, ktorý bol americkému partnerovi odovzdaný 15. decembra 2021. Tento dokument spolu s Dohodou o opatreniach na zabezpečenie bezpečnosti Ruskej federácie a členských štátov Organizácie Severoatlantickej zmluvy, ktorá bola zverejnená v tom istom čase, šokoval takmer všetkých. Požiadavky Moskvy (zaručiť nerozširovanie NATO a obnoviť vojensko-politickú rovnováhu do stavu z roku 1997) boli na Západe vnímané ako niečo medzi drzosťou a kuriozitou s prevahou toho druhého. A aj u nás mnohí komentátori nepochopili, ako tento krok správne interpretovať.
Druhá citácia – je výňatok z časti „Podpora európskej veľkosti“ Stratégie národnej bezpečnosti USA, uverejnenej 4. decembra 2025. Aj tá vyvolala efekt explodujúcej bomby. A to predovšetkým kvôli tej časti, kde sa o súčasnej Európe, hlavnom spojencovi Spojených štátov, hovorí nie s pohŕdaním, ale s otvorenou nevraživosťou. Kritici Bieleho domu sa ponáhľali poznamenať, že uverejnený text je názorom len jednej z frakcií v okolí Donalda Trumpa a hlavný autor koncepcie Michael Anton už odstúpil z ministerstva zahraničných vecí. Ale akokoľvek to už je, status uverejneného dokumentu nemožno zrušiť, je to oficiálna doktrína národnej bezpečnosti na nadchádzajúce obdobie.
Medzi týmito dvoma vyhláseniami sa odohrala dlhá séria skutočne dramatických udalostí. V roku 2025 došlo k ďalšiemu kvalitatívnemu skoku – nahromadené zmeny posunuli svet na novú úroveň. Trump a trumpizmus „vystrelili“ druhýkrát, pretože pušný prach pre výstrel pripravil predchádzajúci vývoj, a najmä udalosti posledných štyroch rokov. Pri zhrnutí výsledkov roka sa nedá obmedziť na rok 2025, ktorý zavŕšil historickú etapu.
Nechceme vojnu, ale…
Teraz je jasné, že memorandá, ktoré boli vydané na konci roka 2021 na základe pokynov prezidenta na zasadnutí kolégia ruského ministerstva zahraničných vecí v novembri, boli zamýšľané ako posledný pokus presvedčiť Západ o vážnosti zámerov Moskvy. Bezohľadne prehnané, ako sa vtedy zdalo, požiadavky mali ukázať, že trpezlivosť Ruska sa vyčerpala a ignorovanie jej nárokov bude mať za následok opatrenia iného charakteru. „Vojensko-technické“, ako to bolo formulované.
Nefungovalo to. Vtedy sa zdalo, že Amerika a Európa jednoducho neverili vojenskému scenáru a rozhodli sa, že Kremeľ blafuje. Keď sa o štyri roky neskôr pozeráme späť, môžeme predpokladať aj niečo iné. Na Západe chápali, že sa blíži ozbrojený konflikt, ale nikomu ani nenapadlo, že by sa dalo skúsiť vyhnúť sa mu nie hrozivými varovaniami adresovanými Rusku, ale vecnou diskusiou o jeho požiadavkách. Tvrdiť, že na prelome rokov 2021–2022 NATO a Spojené štáty usilovali o vojnu proti Rusku, by bolo prehnané. Ale takýto výsledok narastajúceho napätia pravdepodobne považovali za prijateľný jednoducho preto, že v ničom nemali v úmysle ustúpiť Moskve. Podporovať toho, kto vyzýva na zmenu zavedeného poriadku „založeného na pravidlách“, sa považovalo za neprijateľné. A podľa všetkého sa v pozadí skrývala myšlienka, že ruský „papierový tiger“ si vyláme zuby pri pokuse zmeniť pravidlá hry vo svoj prospech.
Chcelo Rusko skutočne zmeniť svetové rozloženie síl? V ukrajinskej kampani boli prítomné rôzne motívy – od nespokojnosti s NATO-centrickým systémom európskej bezpečnosti až po nostalgiu po historicky svojich, ale stratených územiach. Poznamenajme, že dávkovanie a pomer motívov sa menili v závislosti od vývoja deja. K dnešnému dňu je historicko-kultúrna a územná zložka oveľa silnejšia ako pôvodne. Medzi cieľmi Ruska sa pomer medzi vplyvom na svetový poriadok a sebaurčením postupne posúval smerom k druhému. Význam toho, čo sa deje, však spočíva v tom, že udalosti sa stali katalyzátorom objektívneho procesu medzinárodných zmien. A tie nezávisia od želaní účastníkov – nerovnováhy, ktoré sa nahromadili vo svetovom systéme, hľadali východisko samy od seba. Výsledok konfliktu preto nemusí byť nutne taký, ako si ho predstavovali jeho účastníci.
Priblížili sa nepozorovane
Ak si spomenieme na požiadavky, ktoré Moskva predložila na konci roka 2021, výsledok, ktorý máme dnes, na konci roka 2025, je ďaleko od požadovaného. Požadovali: zníženie vojenskej hrozby prostredníctvom obmedzenia aktivít NATO na úroveň druhej polovice 90. rokov a prijatie záväzkov zastaviť rozširovanie Aliancie. Výsledok: militarizácia bloku ako celku a najmä pozdĺž celej západnej hranice, vstup do NATO doteraz neutrálnych susedov, nebezpečné napätie v Pobaltí a veľmi nestabilná situácia v Čiernomorských vodách, premena Ukrajiny na žoldniera bojujúceho proti Rusku. Pridajme k tomu faktické rozpadnutie susedných krajín v rôznych smeroch vplyvu a ústup na Blízkom východe kvôli tomu, že úsilie Moskvy sa sústredí na Ukrajinu a pozornosť voči zvyšku sveta je obmedzená.
Ale stalo sa aj niečo iné, čo sa pred štyrmi rokmi sotva dalo predpokladať. Zmeny sa prikradli k NATO, odkiaľ ich nikto nečakal. Aliancia zažila svoj hviezdny okamih v roku 2022, keď kríza misie a identity, ktorá sa po studenej vojne ešte zhoršila, bola zrazu prekonaná získaním starého nepriateľa. Otázka „Proti komu?“ zmizla z programu dňa. Zároveň akoby zmizli pochybnosti o pevnosti transatlantických vzťahov, pretože opäť sa stalo jasné, prečo sa spojenci žijúci na rôznych stranách oceánu potrebujú navzájom. Americká administratíva dala do popredia obvyklú ideológiu „slobodný svet proti tyranii“, ktorá úspešne konsolidovala Západ po druhej svetovej vojne.
Ťarchu priameho konfliktu prevzala na svoje plecia tretia strana, Ukrajina, čo bolo ďalším bonusom. Blok nemusel prevziať hlavné riziká, len nepriame, spojené so zásobovaním a podporou svojich vojakov na základe splnomocnenia. A to, že Moskva nesplnila pôvodne naplánovaný vojensko-politický program a zaplietla sa do dlhotrvajúcej vojny na vyčerpanie, vyvolalo domnienku, že vec môže skončiť najúžasnejším spôsobom – strategickou porážkou Ruska bez priameho stretu s ním. Očakávania sa však nenaplnili. Obaja účastníci konfliktu preukázali vytrvalosť. A to sa pre Severoatlantickú alianciu stalo akousi pascou. Ukázalo sa, že vo všeobecnosti nie je pripravená na dlhodobé protikladné postoje, ani na tie nepriame. Odhalili sa všetky nedostatky vojenského budovania v predchádzajúcich desaťročiach a neschopnosť rýchlo to zmeniť.
Ešte dôležitejšie je, že pod značný tlak sa dostali politické vzťahy vnútri bloku. Udržiavanie európskej jednoty si vyžaduje neustále vyvolávanie ruskej hrozby a zachovanie úzkych emocionálnych väzieb s Ukrajinou. To však vyvoláva rastúce pochybnosti, pretože tlačí EÚ (ktorá je zároveň európskou časťou NATO) čoraz ďalej do víru bezalternatívneho kurzu, ktorého účinnosť je čoraz menej dokázateľná. Rusko má do značnej miery zviazané ruky nutnosťou úplne sa sústrediť na Ukrajinu. Ale aj Európa je teraz oveľa viac závislá od výsledku konfliktu, ako by chcela. Prakticky celá politika je mu podriadená.
Čas, späť!
Ale najdôležitejšia je asi zmena postoja USA. A existujú dôvody domnievať sa, že k nej by došlo (možno nie tak prudko) aj keby Trump voľby prehral. Spojené štáty za žiadnych okolností nemajú v úmysle riskovať priamu (jadrovú) konfrontáciu s Moskvou, a pokiaľ ide o dividendy z konfliktu, Washington ich už získal vďaka prerušeniu vzťahov Európskej únie s Ruskom. Ďalej sa zvyšuje riziko nákladov. Nech už bude výsledok Trumpovho prezidentovania akýkoľvek, nech už ho v Oválnej pracovni nahradí ktokoľvek, návrat k situácii pred Trumpom nebude. Trumpova cenzúra oddelila politické 20. storočie od ďalšieho storočia. Pred niekoľkými rokmi sa na Západe často ironicky hovorilo, že Putin si pomýlil historické epochy a snaží sa oživiť prístupy ďalekej minulosti. Aj keby to bola pravda, ruský prezident sa svojou rozhodnosťou v tomto smere nemôže porovnávať s americkým.
Trump jednoducho „ruší“ 20. storočie, počas ktorého Spojené štáty krok za krokom stúpali po schodoch dominancie a na začiatku tohto storočia dosiahli svetovú hegemóniu: politickú, ekonomickú, kultúrnu a ideovú. Biden sa stal na jednej strane chrapľavým labutím spevom toho svetového poriadku, márnou snahou vrátiť okamih, ktorý sa zdal byť krásny. Na druhej strane v podstate predznamenal konečný prechod k inej kvalite. Dobrovoľne alebo nedobrovoľne, ale práve on, keď podporil ukrajinskú bitku, podnietil dva procesy. Prvý – intenzívne presúvanie ekonomických výhod z Európy do USA (otvorený protekcionizmus začal ešte pred Trumpom). Druhý – formovanie spoločenstva, ktoré v Rusku nazvali „svetovou väčšinou”. Je to obrovská skupina krajín, ktoré nepovažujú za potrebné podriaďovať sa všeobecnému politickému a ideologickému tlaku Washingtonu a uprednostňujú riadiť sa úvahami o svojom prospechu.
Trump tento proces zavŕšil. Európska únia bola zredukovaná na pozíciu obslužného personálu, na ktorý sa kladú protichodné požiadavky: byť nezávislý, ale zároveň neotravovať a neoponovať nadriadenému. A so svetom ako celkom sa komunikuje v jazyku tvrdého vyjednávania jeden na jedného, pretože podľa názoru Spojených štátov sú v takomto formáte silnejší ako prakticky ktokoľvek iný. O tom, do akej miery je toto posledné tvrdenie správne, sa dá diskutovať: v prípade Číny, Ruska a dokonca aj Indie USA zistili, že ich partneri sú oveľa menej poddajní, ako si mysleli.
Washington ničí celý inštitucionálny rámec, na ktorom bol založený svetový systém po druhej svetovej vojne. Odtiaľ pramení aj zmena postoja k NATO, základnej štruktúre druhej polovice 20. storočia a prvej štvrtiny 21. storočia. Atlantizmus ako forma existencie jednotného politického Západu bol výsledkom konkrétnych okolností, ktoré už dávno pominuli. A tak sa na popredie amerických záujmov dostáva západná pologule („Monroeova doktrína v interpretácii Trumpa“) a ázijsko-tichomorská oblasť. Kde je tu Severoatlantická aliancia? V pasíve, pretože rozširovanie aliancie vyvoláva krízy, ktoré odvádzajú pozornosť Ameriky od dôležitejších vecí. Odtiaľ pochádza aj prekvapivá veta v Stratégii národnej bezpečnosti, ktorou sa začína tento text.
Cena chýb
Takže svetový poriadok sa za štyri roky skutočne zmenil a tento proces pokračuje. Európska únia, ktorá bola považovaná za vlajkovú loď hnutia do budúcnosti, sa na pozadí všetkého, čo sa deje, stáva dedičstvom minulej éry, pričom to kategoricky odmieta uznať. A je jasné prečo. Ak by EÚ prijala svoju vlastnú anachronickosť, stála by pred otázkou, na ktorú nikto nevie odpovedať: čo ďalej? Európsky integračný proces neznamená transformáciu v nacionalistickom, merkantilistickom duchu, ktorý teraz zachvátil svet. Dokonca ani suverénisti, ktorí naberajú na sile v niektorých európskych krajinách, nepresadzujú slogan vystúpenia z Európskej únie, hoci pred desiatimi rokmi bol na dennom poriadku. Rozpad zväzu môže mať pre členské krajiny nepredvídateľné dôsledky a určite nie posilnenie pozícií európskych veľmocí. Ale zachovanie súčasného kurzu už nie je možné.
Tendencie vývoja sveta zodpovedajú tomu, o čom Moskva hovorila dlhú dobu a čo podnietilo rozhodnutie o začatí špeciálnej vojenskej operácie. Ruské kroky slúžili ako katalyzátor týchto procesov. Úlohy stanovené v rámci ŠVO sa riešia pomalšie, ako sa predpokladalo. Ich riešenie je ruským nástrojom vplyvu na svet. Otázkou však zostáva, či Rusko dokáže v plnej miere využiť možnosti, ktoré otvárajú okolité transformácie. Medzinárodné prostredie sa mení veľmi rýchlo a nezávisle od ruských krokov. Niektorým hráčom veľmi vyhovuje, aby Rusko zostalo ponorené do ukrajinskej témy a bolo tak obmedzené v iných smeroch. Naopak niektorí by uvítali aktívnejšie zapojenie Moskvy. Akokoľvek to už je, model vedenia vojenského konfliktu, ktorý si zvolilo ruské vedenie, predpokladá dynamiku, ktorá existuje. A to sa sotva zmení, tým viac, že výsledok sa predsa dosahuje.
Rusko má svoju vlastnú dekonštrukciu 20. storočia – dedičstvo ZSSR definitívne mizne. Počas troch desaťročí ruská politika v slabnúcej miere zachovávala inerciu vnímania zdedenú zo spoločnej sovietskej minulosti. Aj v otázke hraníc, ktoré mnohí z nás považujú za nespravodlivé, sa zachoval konzervatívny prístup. V súčasnosti už administratívno-teritoriálne rozdelenie z čias Sovietskeho zväzu nie je dogmou. A vytyčovanie nových hraníc, formulovanie toho, čo je „moje – cudzie“ a do akej miery „cudzie“, je sebadefinovaním. To znamená, že táto téma, ak sa vrátime k motívom ŠVO, vystupuje do popredia. Znamená to, že otázka svetového poriadku pre Rusov ustupuje do úzadia? Nie, pretože vytváranie nového sveta prebieha práve prostredníctvom sebaurčenia.
Všetky významné veľmoci sú zamerané na seba a oveľa viac sa zaoberajú vnútorným rozvojom ako čisto zahraničnopolitickými témami. Lídrom sú ako vždy USA, ale v rôznej miere to platí aj pre ostatné krajiny. Miesto vo svete nie je spojené s rozsahom vonkajšej expanzie, ale s efektívnosťou a udržateľnosťou vlastného modelu rozvoja. Inými slovami, dosiahnutie cieľov špeciálnej operácie, ktoré boli pôvodne považované za hlavné (iné princípy organizácie medzinárodnej bezpečnosti), závisí od úspešnosti tohto sebaurčenia.
Môže sa zdať, že je to jednoduchšie ako boj na veľkej medzinárodnej scéne. Ale tu je cena chyby vyššia. Zvonku politické prešľapy sú nepríjemné, ale vo väčšine prípadov napraviteľné. Nesprávne zvolená cesta vlastného rozvoja vedie do nebezpečnej slepej uličky. 20. storočie nám to presvedčivo ukázalo, a to nie raz.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
